časti. Chcem sa pritom vyhnúť tomu, aby sa za sebou opakovali stavby z rovnakého obdobia, stavebné diela v tej istej krajine či stavby rovnakého charakteru. Obvykle sa pozriem do svojho neustále dopĺňaného zoznamu stavieb, ktoré by mohli byť do tohto seriálu zaradené. Niekedy ma však inšpiruje náhodná zmienka o nejakej stavbe v novinách, časopise či v televízii. Aj dnešný diel seriálu je výsledkom takéhoto okamžitého nápadu po prečítaní jednej informácie v novinách. Tá informovala o tom, že začiatkom tohto roka bol oficiálne odovzdaná do užívania Amundsenova-Scottova polárna stanica.
Južnejšie už nie je nič
Amundsenova-Scottova polárna stanica je najjužnejšou obývanou stavbou na svete. Pravdu povediac, žiadne južnejšie ležiace ľudské sídlo ani nemôže existovať, pretože spomenutá stanica je vybudovaná priamo na Južnom póle (no, pár krokov od neho). Ide už tretiu americkú polárnu stanicu s týmto názvom. Pôvodná stanica, ktorá má teraz prezývku Old Pole (starý pól), vybudoval v rokoch 1956 až 1957 tím amerického vojenského námorníctva. Tento 18-členný tím, ktorý na pól prišiel v októbri 1956, bol prvou skupinou ľudí, ktorá na póle prezimovala. Stanica sa postupne "ponárala" do snehu, prinášaného vetrom a musela byť v roku 1975 opustená. Dnes je hlboko pod snehom a pretože jej drevené strechy sa pod ťarchou snehu prepadávajú, je do oblasti tejto stanice zakázaný akýkoľvek vstup. V roku 1975 bola ukončená výstavba druhej stanice, ktorá má tvar geodetickej kupoly s priemerom 50 metrov a výškou 16 metrov. Od 90. rokov minulého storočia sa na stanici začal intenzívny astrofyzikálny výskum, využívajúci priaznivé meteorologické podmienky. Aj kupola sa však postupne začal strácať pod naviatym snehom, ktorý sa musel s veľkým úsilím odstraňovať zo vstupných priestorov. V roku 1992 začala spoločnosť Ferraro Choi & Associates pracovať na návrhu novej stanice. Malo ísť o budovu takej konštrukcie, ktorá by minimalizovala zanášanie snehom a poskytovala polárnikom oveľa príjemnejšie pracovné a životné podmienky ako prechádzajúce stanice.
Stanica sa bude dať dvíhať
Výsledný návrh predstavoval dvojpodlažnú stavbu s úžitkovou plochou 7 400 štvorcových metrov, postavenú na 36 nosných pilieroch. Spodná časť vlastnej budovy je približne 3,6 metra nad terajšou úrovňou snehu. Strana budovy, otočená proti prevládajúcemu smeru vetrov, má klinovitú spodnú časť. Tým sa vlastne vytvára akýsi difuzor, ktorý zvyšuje rýchlosť vetra a zabraňuje tak usádzaniu snehu pod budovou. Možno spomenúť, že na Južnom póle sa naakumuluje približne 20 cm nového snehu každý rok. Pretože sneh sa vôbec neroztápa, neustále sa zvyšuje výška snehovej pokrývky. Treba však spomenúť aj to, že sneh sa pod svojou vlastnou váhou i pod váhou budovy pomaly stláča, takže stanica sa pomaly zabára do snehu. Konštruktéri rátali s tým, že jednotlivé časti budovy budú sadať nerovnomerne. Pomocou hydraulických zdvihákov možno podpery na strane, ktorá veľmi sadá, zdvíhať a budovu vyrovnať. Počíta sa aj s tým, že približne raz za 15 rokov bude treba celú stanicu vydvihnúť o jedno podlažie (3,6 m). To možno urobiť dva razy, čo by malo predĺžiť životnosť stanice o 30 rokov. Predpokladá sa, že stanica by mohla slúžiť do roku 2050. Výstavbu stanice, ktorá trvala temer desať rokov, financovala federálna vláda. Náklady na výstavbu boli okolo 165 miliónov dolárov. Svojou náročnosťou sa výstavba novej polárnej stanice prirovnáva k stavbe medzinárodnej vesmírnej stanice ISS.
Na póle je pristávacia dráha
Všetok materiál, potrebný na výstavbu stanice, bol na Južný pól dopravený štvormotorovými turbovrtuľovými lietadlami LC-130 Hercules, ktoré majú miesto kolies lyžiny (lietadlá patria Národnej garde štátu New York). To znamená, že všetky diely stanice museli mať také rozmery, aby sa vošli do nákladného priestoru Herculesa (ten má rozmery 11,6 m x 2,4 m x 2,4 m). Lietadlá LC-130 vykonali 925 letov na pól, kam dopravili 10 800 ton nákladu. Priamo pri póle je vybudovaná "snehová" pristávacia dráha, ktorá má dĺžku 3 658 metrov a ktorej Medzinárodná organizácia pre civilné letectvo pridelila vlastný kód (NZSP). Najnovšia Amundsenova-Scottova stanica má dĺžku 123 metrov a tvoria ju dve sekcie tvaru C, prepojené pružnou chodbou. Každá spálňa má rozmery približne 1,8 m x 3 m a je v nej prípojka na telefón a internet. Absolútnou novinkou je, že väčšina miestností má okná (trojité, plnené argónom). V komplexe je aj jedáleň, bar, ošetrovňa, práčovňa, obchod, poštový úrad a hydroponická komora (navrhnutá vesmírnou agentúrou NASA), v ktorej sa pestuje čerstvá zelenina. Ďalej sú tam kancelárie a laboratóriá, konferenčné miestnosti, dokonca aj miestnosť na hranie hudby, posilňovňa a telocvičňa s basketbalovými košmi. Je tam dokonca aj sauna, ktorá umožňuje polárnikom stať sa členmi klubu 300. Členovia tohto klubu čakajú, kým vonku klesne teplota pod mínus 100 F (to je mínus 73 stupňov Celzia), v saune sa vypotia pri teplote 200 F (93 stupňov C) a potom si dajú "koliesko" (len s čižmami na nohách) okolo žrde, označujúcej Južný pól. Stanica stojí v nadmorskej výške 2 835 metrov. Snehová, či skôr ľadová pokrývka má pritom v oblasti pólu hrúbku až 2 850 metrov. To znamená, že hmotnosťou ľadu bola pod ním ležiaca pevnina stlačená tak, že vlastne jej povrch je už pod hladinou okolitého mora.
Stanica sa posúva k Afrike
Polárna ľadová pokrývka nie je pritom statická, ale posúva sa rýchlosťou približne 10 metrov za rok smerom k južnej Afrike. Preto musí byť raz za čas žrď, označujúca geografický Južný pól, premiestnená na nové miesto. Možno si položiť (veľmi dobrú) otázku, akým časom sa vlastne americkí polárnici (hovoria si Polies) riadia. Na póle sa totiž nestrieda deň a noc tak, ako sme na to zvyknutí, ale v podstate pol roka je deň a pol roka je noc. Pretože všetky lety na Južný pól začínajú na Novom Zélande (resp. tam majú medzipristátie), riadia sa polárnici novozélandským časom. Na Amundsenovej-Scottovej polárnej stanici pracuje cez leto (to sa tam teraz končí) okolo 200 ľudí, prezimuje ich tam niekoľko desiatok. Mimochodom, práve som sa pozrel na internete, aká teplota panuje na Južnom póle. Je tam teraz mínus 40,8 stupňov Celzia, pričom tzv. pocitová teplota (so zarátaním faktoru vetra) je mínus 55 stupňov Celzia.
Možný rámček
Antarktída
Antarktída je rozlohou 14,4 milióna štvorcových kilometrov piaty najväčší kontinent. Približne 98 % povrchu Antarktídy je pokrytých ľadom, ktorého priemerná hrúbka je 2 160 metrov. Najväčšia hrúbka ľadovej vrstvy je 4 776 metrov. Antarktický ľad tvorí 90 % všetkého ľadu na našej planéte a obsahuje 70 % všetkej (sladkej) vody na Zemi. Názov Antarktída je verziou gréckeho výrazu Antarktiké, čo znamená "oproti Arktíde". Antarktída je najchladnejší, najsuchší a najveternejší kontinent i kontinent s najvyššou priemernou výškou. Všetka ľudská činnosť v Antarktíde sa riadi Antarktickou dohodou, ktorú pôvodne (v roku 1959) podpísalo 12 krajín a ku ktorej sa neskôr pripojili ďalšie krajiny (vrátane Slovernska). Spomenutá dohoda zakazuje okrem iného akúkoľvek vojenskú činnosť v Antarktíde. Prvými ľuďmi, ktorí zhliadli Antarktídu, boli v roku členovia ruskej expedície M.Lazareva a F.B. von Bellingshausena. O to, kto ako prvý človek zastane na Južnom póle, sa koncom roka 1911 rozpútali priam preteky medzi Nórom Roaldom Amundsenom a Angličanom R.F.Scottom. Viac šťastia mal Amundsen, ktorý 14. decembra zapichol na Južnom póle nórsku vlajku a postavil stan. Ten tam 17. januára 1912 našiel sklamaný Scott, ktorý pri návrate z pólu so všetkými členmi expedície zahynul..
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
