Novej Včelnici a oslávi tak dnes 75. narodeniny.
PRAHA. Od detstva síce túžil byť vojenským pilotom, ale popritom ho uchvátil aj svet poézie a divadla. Ako študent obchodnej akadémie v Hradci Králové začal hrať v tamojšom amatérskom súbore Mladá scéna a len "na skúšku" si podal prihlášku na pražskú DAMU. Vzali ho hneď na prvý raz a hoci po štúdiu (1952 - 56) nastúpil do divadla v Mladej Boleslavi, už o rok sa stal členom pražského Národného divadla.
Od začiatku zaujal hereckým civilizmom, nechuťou k veľkým gestám, emóciám, ale zároveň dal divákom vždy pocítiť, že na javisku stojí niekto, koho vnútro je bohatšie než ľudí, ktorí sa presadzujú za každú cenu. V divadle za vyše tridsať rokov stvárnil desiatky skvelých postáv do klasiky až po modernu.
Zemánek ako symbol
Na striebornom plátne sa Luděk Munzar objavil po prvý raz v roku 1955 vo sfilmovanej opere Dalibor, ale rozhodujúcimi boli pre neho tri filmy. Dědeček automobil (1957), kde v komediálnom príbehu o začiatkoch automobilizmu v Čechách vytvoril hlavnú postavu sympatického automechanika a získal celoživotnú lásku k autám a pretekárskemu športu. Jeden deň môjho syna (1964) ho zasa ukázal ako výrazne negatívneho hrdinu a v tom pokračovalo i sfilmovanie Kunderovho románu Žert (1969), kde sa jeho Zemánek stal doslova symbolom človeka schopného prežiť bez ujmy v akomkoľvek režime.
Aj neskôr sa síce Luděk Munzar objavil v mnohých filmoch (Čas pracuje pre vraha - 1979, Paleta lásky - 1976, Temné slnko - 1982, Tretí princ - 1983, Kto sa bojí, uteká - 1986), ale úlohu dôstojnú svojho talentu dostal už iba v Levovi s bielou hrivou (1986), kde vytvoril postavu skladateľa Leoša Janáčka.
Našťastie, bola tu ešte televízia, ktorá ponúkla Munzarovi zaujímavé príležitosti v inscenáciách (Waterloo - 1967, Klobúk plný dažďa - 1978, Kráľovská hra - 1983), či v seriáloch. Diváci si ho najviac obľúbili v titulnej postave seriálu Synovia a dcéry Jakuba Sklára (1986), výrazné postavy však vytvoril i v seriáloch Dnes v jednom dome (1979) a Zlá krv (1986).
Zblíženie s Hlaváčovou
Herec je dvakrát ženatý a má dve dcéry. Keď prvá manželka odišla ilegálne aj s ich dcérou do zahraničia "bol som na pokraji zrútenia. Našťastie, práve vtedy prišla do nášho súboru nová tvár - Jana Hlaváčová". Tiež mala za sebou tragickú skúsenosť - smrť manžela, a tak sa obaja, vnútorne ubolení, postupne zblížili a v roku 1969 vzali. "Jana pre mňa znamená veľa. Je veľkorysá, vždy ma vo všetkom podporila. A ja viem, že aj keď sa zosypem, u nej nestratím kredit." Luděk Munzar sa stal otcom i Tereze, dcére Jany Hlaváčovej z prvého manželstva a v roku 1971 sa im navyše narodila dcéra Bára, ktorá je tiež herečkou.
Veľkým zlomom v živote Luďka Munzara a Jany Hlaváčovej bol rok 1990, keď dali obaja výpoveď z Národného divadla. Nesúhlasili s koncepciou nového vedenia, ktoré im navyše povedalo, že pre nich nemá ďalšie úlohy. Kým Jana Hlaváčová pokračovala v hereckej kariére a v roku 1992 sa stala členkou Vinohradského divadla, on sa s javiskom rozlúčil definitívne. "Nešlo o nijakú ukrivdenosť. Potreboval som sa oslobodiť. Herectvo trvá dve hodiny a potom zomrie a ten, koho sa ním dotknete, býva obvykle taký plachý, že vám to ani nepovie. Len aby neobťažoval."
Autombilový nadšenec
Luděk Munzar sa vrátil k svojej veľkej láske - autám. Začal s nimi podnikať a skúšal to i ako automobilový pretekár. Po niekoľkých rokoch ale došlo k finančnej kríze a odvtedy "sa stal spokojným penzistom". Čo ale, určite, neplatí na sto percent. Stále vystupuje v milovanom rozhlase, občas i v dabingu a objavuje sa aj na televíznej obrazovke - v seriáli Četnícke humoresky (2000 - 2007), Hotel Herbich (2000), Miesto v˙živote (2006), Náves (2005), Příkopy (2007) a Hraběnky (2007).
Divákov s veľkým úspechom sprevádzal i v televíznych dokumentárnych cykloch o prírodných a historických pamätihodnostiach Späť k prameňom (2002), Rozhliadni sa, človeče (2005) a Pamäť stromov (2006).
Sám sa však priznáva, že jeho súčasnou najväčšou láskou je štvorročná vnučka Anička, pre ktorú napísal dokonca knihu rozprávok S vůní vánku po heřmánku. "Teším sa z každého nového dňa s ňou. Teším sa na to, ako pôjde do školy - a potom, možno, budem myslieť na jej tanečnú. Jednoducho, som starým otcom na plný úväzok."
(sita)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
