života." Prvé zábery zvládol, v roku 1996 si kúpil svoj prvý olympus, ktorý ho ako verný spoločník sprevádzal po Oľšavickej planine. Aj tam vznikli zábery, ktoré zverejnil na regionálnych i celoslovenských výstavách, fotografických súťažiach, no aj na výstave predstavujúcej Slovensko na Cypre.
SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Michal Beličák fotí od roku 1990. Prechádzky prírodou s fotoaparátom na krku okolo rodnej Oľšavice zvláda aj s barlami. Ako vraví, najradšej chodí do terénu sám, s čistou hlavou vraj oči vidia aj krásy za iných okolností nepovšimnuté. Čo všetko zachytil jeho fotoaparát, to možno vidieť na samostatnej výstave v Spišskej Novej Vsi pri príležitosti životného jubilea M. Beličáka okrúhlej päťdesiatky.
Nepozná obmedzenia
M. Beličák s neodmysliteľnými barlami je neprehliadnuteľný, či už na ulici Spišskej Novej Vsi alebo v teréne blízko Oľšavice, ktorá je jeho večnou inšpiráciou. "Autor mnohých fotografií, ktorého fyzický pohyb je čiastočne obmedzený, ale jeho fantázia a zobrazenie skutočnosti objektívom nepozná priestorové obmedzenia," hovorí o ňom Jozefa Staroňová zo Spišského osvetového strediska, ktoré sa spolupodieľalo na Beličákovej výstave.
Prvá fotografia
Výber z tvorby M. Beličáka pri príležitosti 50-tych narodenín otvorili v priestoroch novoveského mestského úradu. Medzi desiatkami fotografií je aj jeho prvý záber s jednoduchým názvom Kríž. Autor si na svoju prvú fotografiu jasne spomína: "Bola jeseň, totálna hmla, priateľ zo Spišskej Novej Vsi išiel služobne autom a opýtal sa ma, kam idem. Ja mu na to idem fotiť. Pýta sa - kam ťa môžem odviezť? A ja na to - len tu, na vyšný koniec. Vystúpil som z auta medzi Oľšavicou a Brutovcami a ocitol som sa rovno pred krížom. A stačilo už len stlačiť spúšť," prezrádza príbeh svojej najobľúbenejšej fotografie.
S výberom pomáhali kamaráti
Vybrať spomedzi stovák záberov tie najvýstižnejšie a najlepšie nebolo jednoduché. "Sú to všetko fotografie, ktoré som od roku 2003 posielal na rôzne súťaže. Odovzdal som ich svojim kolegom Mikulášovi Repčiakovi a Kazimírovi Štubňovi, aby z nich vybrali a to prezentujem na výstave," vraví autor. Stačí letmý pohľad na vystavené fotky a každému je jasné, že hlavnou inšpiráciou M. Beličáka je príroda rodnej dediny a okolité Levočské vrchy. "Oľšavská príroda je nádherná a snažím sa túto nádheru zachytiť fotoaparátom. Mám aj zábery Spišského hradu a okolia, v poslednom čase fotím aj Spišskú Novú Ves, ale región Oľšavice a Levočských vrchov nie je u fotografov tak známy, a to bol dôvod, prečo som sa orientoval práve na tento kraj, na Oľšavickú planinu," vysvetľuje.
Ľudia sa pominú, fotka ostáva
Okrem prírodných zákutí sa z fotografií dívajú tváre dedinčanov. "Fotografujem aj portréty. Ľudí treba fotiť, lebo ľudia sa pominú a fotografia ostane," zamýšľa sa jubilant. Jeho cesta k fotografovaniu nebola jednoduchá, začal pomerne neskoro. "Keď som ukončil vysokoškolské štúdium, nastúpil som do práce, prišiel víkend, tak som sa vždy vybral do prírody kompenzovať stres z celého týždňa. Príroda ma zaujala natoľko, že som si požičal fotoaparát, aby som vyskúšal, či to dokážem," spomína na začiatky. Na prvých čiernobielych záberoch zvečnil rodnú Oľšavicu. Kúpil si vlastný aparát a ako vraví, "začal mastiť". "Na fotke je krásne to, že dokáže zastaviť čas. Človek čas nezastaví, ale fotografia áno," zafilozofuje na záver jubilujúci fotograf.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
