počesť tohto pedagogického reformátora svetového významu. Nebol iba ním. Bol to aj filozof, spisovateľ, teológ, historik a politik. Človek, ktorého udalosti po bitke na Bielej hore (1620) kruto zasiahli a musel s rodinou ujsť pred plieniacimi vojskami a po nariadeniach proti nekatolíkom opustiť vlasť, bol až do konca života exulantom. Navždy zostane "učiteľom národov".
Humanistické a demokratické ideály výchovy
Z rozsiahleho a mnohostranného diela Komenského sú významné pedagogické diela a to najmä tie, ktoré neprezentujú jeho humanistické a demokratické ideály výchovy. V Komenského sústave je stredobodom pozornosti človek ako vrchol tvorstva, ktorý sa však k pravej ľudskosti môže dostať iba výchovou a vzdelávaním. Vo výchove ľudí nemožno robiť rozdiel, vzdelanie, školy sa majú sprístupniť všetkým bez rozdielu stavu a rodu, všetkých treba učiť všetkému. Tak bude podľa neho vševýchova ľudí znamenať rozširovanie vševedného svetla v ľudských mysliach, rečiach aj skutkoch, ako aj umenie vypestovať múdrosť v mysliach, jazykoch, srdciach a rukách všetkých ľudí.
Blatný potok
Vo svojom diele Vševýchova v tomto duchu určuje ciele výchovy všetkých ľudí. Zaujímavá je aj táto jeho myšlienka: "Aj múdrosť má stupne a vedieť využívať múdrosť je veľká časť múdrosti. O toľko väčšia, o koľko privádza k väčším veciam." Vypracoval systém a metodiku "Školy vševednej", ktorá "pod ochranou najjasnejšieho pána Žigmunda Rákocziho má byť šťastne zriadená v Blatnom Potoku." Spisom "Fortius znova živý alebo Ako vyhnať lenivosť zo škôl" sa obracia na "všetkých občanov všetkých škôl, ale najmä na starostlivých kurátorov slávnej Potockej školy." Prvá trieda latinskej školy bola otvorená v Blatnom Potoku Sarošpataku 13. februára 1651 a druhá trieda 14. marca toho istého roku pod patronátom Žigmunda Rákocziho.
Komenský považuje školu za dielňu ľudskosti a tá má viesť človeka k tomu, aby nežil len sebe, ale aj iným, lebo je zodpovedný za svojich blížnych.
Vo svete ho uznávali
Narodil sa v Nivnici na juhovýchodnej Morave, študoval v Nemecku, kde poznal, ako u iných národov pokročilo vedecké bádanie a preto si predsavzal, že urobí všetko pre vytvorenie českej národnej vedy. Pobielohorské obdobie všetko zmenilo, morovej nákaze podľahla manželka po ich úteku do Prešova, prišiel o knižnicu aj časť rukopisov. Striedavo býval na rôznych miestach, kde ho chránili jeho českobratskí šľachtickí priatelia. Usadil sa v Lešne, odkiaľ ho pozývali európske centrá aby reformoval ich školstvo. Anglický parlament ho požiadal o založenie akadémie vied, ktorá by šírila do celého sveta jednotné vzdelávanie, potom žil vo Švédsku a v Prusku, kde stále dúfal, že sa bude môcť vrátiť do vlasti, lebo ako povedal pri rozlúčke: "Na teba, národ Český a Moravský, vlasť milá, zabudnúť tiež nemôžem..."
Osud mu to nedoprial. Bol už svetoznámy a podľa jeho zásad reformovali školstvo aj vo Švédsku, Holandsku, v Uhorsku. V roku 1656 prijal pozvanie holandských priateľov a usadil sa v Amsterdame.
V ČSR zbierka na pomník
V roku 1922, keď uplynulo 352 rokov od Komenského úmrtia, vypísali v ČSR zbierku na vybudovanie jeho pomníka v Amsterdame. V tlači pravidelne informovali ako sa zbierka rozrastá, uverejňoval sa zoznam darcov, aj sumy. Zbierka prebiehala na všetkých školách, prispievali aj jednotlivci - medzi prvými bol prezident ČSR Masaryk so sumou 50-tisíc Kč. Práve v tom období založilo evanjelické združenie v Haagu novú školu a pomenovali ju podľa J. A. Komenského. Tejto škole vláda ČSR podarovala knihy a časopisy o ČSR, obrazy s osobnosťou Komenského, mapy ČSR, pohľadnice z miest, kde pôsobil a propagačný materiál o ČSR, aký bol k dispozícii.
Súčasne prebiehala v ČSR aj ďalšia zbierka - na pamätník M. R. Štefánikovi medzi individuálnymi darcami, ale prispievali aj slúžnovské úrady, redakcie novín, školy, kultúrne inštitúcie. K 1. marcu 1922 bola už nahromadená pekná suma vyše 273-tisíc Kč. Podľa Komenského aj Štefánika pomenovali u nás školy aj ulice.
O dve storočia neskoršie
Počas života Komenského bolo naše školstvo ešte v "kojeneckom veku". Od 17. storočia, kedy zomrel po druhú polovicu 19. storočia, sa veľa zmenilo aj v systéme vzdelávania, lenže "obecnému ľudu" (dedinskému) bol nanič. Ľudovít Štúr v článku "Kde leží naša bieda" v júli 1847 v Slovenských národných novinách opisuje situáciu na vtedajšom slovenskom vidieku. "Keď chlapec rezkejšie začne behať, rodičia ho hneď zapriahnu do roboty, lebo sami na všetko nestačia. Potom chlapec vymeškáva školu alebo do nej nikdy nepríde. Či do školy občas príde má rovnaký efekt, ako žiadna dochádzka, lebo všetko zabudne." Ľ. Štúr píše, ako deťom zatvára bránu školy bieda aj tuposť ich rodičov - keď oni mohli byť bez školy, môže byť aj ich dieťa. Niektorí by aj radi poslali dieťa do školy, ale len v zime, lebo v lete je práca na gazdovstve. "Školu považujú za príťaž, celé dediny veria na strigy, zmokov, škriatkov, aj na to, že ak niekto nechce zle pochodiť, nemá pýtať po západe slnka mlieko. Nevedomosť a bieda, povery zatemňujú myseľ ľudí." Štúr uvádza ako príklad nemecký a najmä pruský systém, kde je povinná školská dochádzka od 6 do 14 rokov, je kontrolovaná obcou a za jej porušenie berú na zodpovednosť rodičov. Urbárska povinnosť je tam zrušená, kým v Uhorsku nie. V Prusku na 6 ľudí chodí do školy 1 dieťa a u nás na 15 ľudí 1 dieťa, pritom niektoré iba tri zimy, na lazoch a kopaniciach aj menej.
Študentská "súdržnosť"
V mestských školách bola situácia úplne iná, na stredných školách študovali študenti z rôznych časstí krajiny a tam sa už prejavoval ich charakter v pozitívnom aj negatívnom svetle. Uvediem jeden príklad študentskej "súdržnosti" na učiteľskom ústave v Prešove v roku 1907: Žiaci Bacskay, Bátel, Chochol, Dendely, Jánocy, Jarin, Kántor, Kossuth, Škultéty, Provarcs, Szentéványi, Topperczer a Vita napísali 17. marca 1907 riaditeľovi ústavu tento list: Vážený Pán Riaditeľ, podpísaní s touto úctivou prosbou sa obraciame ku Ctenému Pánu Riaditeľovi, aby Jána Bradáča pre jeho protimaďarské veci pred Veľaváženým profesorským zborom vzal na zodpovednosť.
Viny, ktorými obviňujeme Jána Bradáča a na ktoré máme jasné dôkazy, sú nasledované: 1. Slovenské listy píše otcovi a priateľovi, 2. Slovensky číta, 3. Slovenské noviny dostal aj z Ameriky a boli v nich peniaze a nie je vylúčené, že neboli od nejakého slovenského spolku, 4. Pred žiakmi povedal, že nebude nikdy maďarským občanom, a že pôjde do USA ak vyhrá konkurz na učiteľa, 5., 6. Prisahal po slovensky na Boha Slovákov, ešte aj sníva po slovensky. Pýtal sa, či sa slobodno v škole rozprávať slovensky. Úbohý Ján Bradáč, spolok z USA mu poslal 60 korún.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
