oblastiach Slovenska niekoľko rokov, malo vplyv na duchovný život poddaných, na národnostné povedomie a národné obrodenie. Bratrícke hnutie ako posledný ohlas husitského hnutia nadväzovalo na tradíciu českého Tábora.
V bratríckych táboroch sa uplatňovala zásada spoločného vlastníctva spotrebného majetku. Niektoré tábory podľa vzoru českého Tábora spravovala rada starších na hradoch, ktorých posádky sa pridali k bratríkom, zachovali feudálne poriadky. O náboženský život v táboroch sa starali husitskí kňazi. Táto posledná fáza husitského hnutia, ktorá bola mimo českých krajín a už oslabená, zaznamenávala postupný úpadok a nedôslednosť v protifeudálnom boji. Dôkazom toho je spájanie sa bratríkov s bohatými šľachticmi. Tunajšia stredná a drobná šľachta bola úplatná a hoci sa jej príslušníci zapojili do bratríckeho hnutia, zradili záujmy hnutia, ak im z toho plynuli nejaké osobné výhody.
Vplyv na duchovný život
Jedným z príkladov pôsobenia bratríkov na duchovný život bol vznik kláštorov Františkánov ako napr. v Solivera a inde, odpúšťanie cirkevných trestov tým, ktorí sa zúčastnili boja proti husitským "kacírom" podľa formuly vydanej cirkevnou hierarchiou r. 1469. Toto odpustenie sa mohlo týkať aj bojov Mateja Huňadyho s Jurajom Poděbradským. Aj na maďarskom území vtedajšieho Uhorska v čase potlačenia bratríkov prenasledovali a obviňovali z husitizmu niekoľkých zemanov v Hevešskej stolici.
Tým, že husitské a bratrícke hnutie oslabovalo hospodárske postavenie nemeckého patriciátu, uhorskej šľachty a prelátov, posilňovalo vzostup slovenskej národnosti v Uhorsku ako v mnohonárodnostnom štáte. V tomto hnutí najmä v bratríckom, sa zúčastnili slovenskí poddaní a husitská tradícia ožila v období protireformácie. V období slovenského národného obrodenia jej náboženský charakter ustúpil do úzadia. V národnooslobodzovacom zápase našich národov zohrala husitská tradícia pokrokovú úlohu. K tradícii Tábora sa prihlásili najmä Štúrovci a Andrej Sládkovič jej venoval báseň "To české tábory". Táto tradícia bola zdrojom národného a sociálneho uvedomenia i počas druhej svetovej vojny.
Čo písali o bratríkoch
O situácii v Uhorsku počas prítomnosti bratríkov, ako aj o nich podávali správy do Ríma cirkevní hodnostári. Napr. pápežský legát Eneáš S. Piccolomini informoval Rím aj španielsky dvor o tomto hnutí vedenom Petrom Aksamitom ako o "pohybe lotrov". Podľa Piccolominiho Aksamit hlásil, že bratríci podľa biblie, kde sa hovorí, že "robotníci, ktorí sú poslední, sú rovnakí s tými, čo prišli na svitaní a majú rovnaké právo na žold". V tejto správe sa Piccolomini zmieňuje o bratríkoch ako o ľuďoch, ktorých bieda, neresť a zlé svedomie vyhnali z domova a pridali sa k Aksamitovi. Bratríci vraj naháňali strach a hrôzu nielen Spišu, ale celému Uhorsku. Aj dvorný kronikár Mateja Huňadyho Bonfini s humanistickým vzdelaním, charakterizoval bratríkov ako: "ľudí, ktorí majú divoké mravy, medzi sebou sa oslovujú bratmi ako mnísi a žijú iba z lupu a koristi a veliteľov si volia podľa udatnosti".
Podľa Piccolominiho zistení a následných správ Rímu Aksamit vyplácal na živobytie jazdcovi bratríckej roty 1 zlatý a pešiakovi pol zlatého na týždeň. Údajne poddaní i mešťania platili Aksamitovi cinzový poplatok.
Vznik spisovnej reči
Husitstvo popri sociálnych zásluhách malo významný podiel aj na zľudovení kultúry tým, že namiesto nezrozumiteľnej a učeneckej latinčiny uplatňovalo češtinu ako literatúrny jazyk a tiež bohoslužobný. Čo je veľmi významné, to je skutočnosť, že husitstvo sa zaslúžilo v českých krajinách o počeštenie miest a v slovenských mestách o ich poslovenčenie. Husitstvo bojovalo proti kléru aj bohatým mešťanom a tí zhodou okolností boli v Čechách aj na našom území Nemci. Pomohlo aj k tomu, aby sa v 15. storočí u nás čeština ujala ako spisovný jazyk.
Náš prvý spisovný jazyk bola staroslovienčina, od 10. storočia u našich vzdelancov bola ním latinčina a ako sme uviedli, popri nej od 15. storočia sa udomácnila čeština, najprv v administratívno-právnej oblasti. Od 16. storočia sa stáva literárnym a liturgickým jazykom slovenských evanjelikov. Čechy na rozhraní 14. a 15. storočia mali dôležité mocenské postavenie a čeština, ktorú znormoval Hus, bola významným jazykom v strednej Európe, používaným v Uhorsku i v Poľsku. Češtinu posilňovali u nás aj slovenskí absolventi pražskej univerzity, husitské výpravy a bratrícke hnutie na Slovensku, ako aj mnohí českí pisári, neskorší pobielohorskí exulanti. Od reformácie sa čeština stáva bohoslužobnou rečou slovenských evanjelikov, takže všetky tieto skutočnosti vplývali na udomácnenie češtiny. Jej používaním sa u nás začína dôležité obdobie slovenského života, lebo latinčina, širokým vrstvám nezrozumiteľná, znemožňovala aj rozširovanie vzdelania. Čeština otvorila dvere gramotnosti aj vyššej kultúre a v tom je významná zásluha češtiny na Slovensku. Najstaršími dokladmi češtiny na Slovensku sú listy a listiny zo začiatku 15. storočia pochádzajúce od jednotlivých zemepánov a miest, ako aj od husitských veliteľov. Vo vtedajších právnych listinách z Čiech i Slovenska sú zaužívané tie isté formuly, či právnické alebo pisárske, ten istý pravopis i oslovenia. Šľachtic sa uvádza ako "urodzený", zeman "statočný" mešťan ako "múdry a opatrný". Z 15. storočia pochádzajú aj tzv. Spišské modlitby, ktorých pisateľom bol pravdepodobne mladý kartuzián, ktorý kázal v chráme sv. Martina v Spišskej kapitule na deň sv. Mateja 25. februára 1480. Rámcové formuly a modlitby si zapísal - ako uvádza literatúra asi preto, lebo bol neskúseným kazateľom - poznal češtinu aj stredoslovenský dialekt a nakoľko pôsobil na severnom Spiši v Lechnici, v jeho zápise sú aj výrazy z východoslovenského a poľského dialektu. Keď začali u nás pracovať tlačiarne, v češtine sa objavujú tlačené diela, ktoré sa rozširujú vďaka kníhkupcom a súkromným knižniciam.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
