ZNÁMA DOKUMENTARISTKA NECHCE, ABY BOL FEMINIZMUS NADÁVKOU
ANDREA NITKULINCOVÁ
Olga Sommerová zasvätila svoj život dokumentárnej tvorbe, na ktorú nedá dopustiť. Vďaka nej svoju púť na zemi považuje za nahustenú. Veľkú časť svojej energie však vkladá aj do dvíhania sebavedomia krehkej ženskej duše. Sama by nikdy nechcela byť mužom a na "pánov tvorstva" má jasne vyhranený názor.
Do Košíc ste prišli predstaviť svoj film O čem sní ženy. Môžete stručne zosumarizovať o čom taká bežná česká žena podľa vás sníva?
- Myslím, že každá žena na svete sníva o láske. To je základ života človeka, hoci chlapi si to neuvedomujú. Vlastne to chcú tiež, len o tom nevedia. To je jedna vec a druhá je tá, že žena v 21. storočí, rovnako ako v minulosti, sníva tiež o slobode, ktorá nám bola tak dlho odopieraná. Na všetkých frontoch. A my tou cestou ideme a prehrabávame sa nie len k tej vonkajšej, ale najmä k vnútornej slobode. K slobode osobnosti, ktorá v nás bola tisícročia patriarchátom ušliapávaná.
Vy ste na základe tohto filmu vytvorili i snímku a knihu O čem sní muži. Ako ste sa vcítili do ich duší?
- No to bolo pre mňa naozaj veľmi ťažké. Veľmi dlho som to odkladala, pretože ženské osudy pre mňa boli oveľa zaujímavejšie. Ženský život je plný citu, sklamaní, porážok a víťazstiev a z hľadiska ľudskej spovede je oveľa zaujímavejší ako mužský osud. Zistila som, že muži sa na rozdiel od nás veľmi boja zlyhania. V kariére, v spoločnosti, v sexe i v rodine. Je tam večný strach, ktorý my nepoznáme, a to je jeden zo základných rozdielov medzi mužom a ženou. Ja by som teda nikdy nechcela byť mužom práve pre tento všadeprítomný strach, že sa musím ukázať, že musím byť niekto, že nesmiem byť porazený.
Našli ste ľahko vhodných kandidátov, ktorí prispeli prínosnými radami?
- Našla som mužov, ktorí boli schopní hovoriť a premýšľať o vzťahoch. Zakomponovala som si tam asi troch "mačov", aby som tam nemala len úžasných chlapov so ženskou dušou. Musím povedať, že pritom, keď som tú knižku písala, som mužov čiastočne vzala na milosť.
Aké sú ohlasy verejnosti?
- Bola som prekvapená, aký som vzbudila ohlas a potom som pochopila, že som stúpila na boľavé miesto spoločnosti a že som prišla v pravý čas. Dokonca ešte neskôr, ako bolo potrebné. Pretože prvých desať rokov po revolúcii sa v spoločnosti, čo sa týka rovností príležitostí,emancipácie či zrovnoprávnenia ženy, nedialo absolútne nič. Feminizmus bol nadávkou. Teraz je to už iné a myslím, že sa mi podarilo niečo odštartovať. Tisícom žien som pomohla v tom, že si uvedomili, že žijú životy, ktoré vlastne žiť nechcú. Je to namáhavá cesta hľadania základného sebavedomia, ktoré naše ženy v sebe nemajú.
Dnešná spoločnosť už vašu snahu naozaj oceňuje. Získali ste ocenenia za šírenie feminizmu. Zaujímalo by ma ale, čo u vás prispelo k tomu, že ste vôbec začali takto výrazne pociťovať takúto nerovnoprávnosť pohlaví?
- Cítila som ju už od detstva. Mala som dvoch bratov a vôbec som nechápala, že mám byť niečo menej ako oni, a že muži majú väčšie šance. Nepáčilo sa mi, že mám skončiť s kopou detí v zástere pri sporáku. Spomínam si, ako som si prečítala od Boženy Němcovej Divú Báru. Vlastne táto knižka ma odštartovala. Možno to bolo dané aj tým, že som vždy chcela tvoriť, niečo svetu povedať. No bola som zároveň žena a mala som silné materské pudy. Vravela som si, prečo by som to nemohla mať všetko, veď každý chlap to má samozrejmé. Môže si robiť čo chce a ešte má aj doma deti bez nejakých zvláštnych starostí. Tak som si zaumienila, že chcem byť tým, čím sú muži.
Zaumieniť si čosi je pekné, ale darilo sa vám to i dosiahnuť?
- Musím povedať, že je dosť vyčerpávajúce mať dve deti, točiť filmy, viesť domácnosť... Aj keď sa už v tomto spoločnosť aj vďaka Eúrópskej únii pohla dopredu, ešte vždy ma veľmi prekvapuje, že dievčatá okolo 25-30 dnes prežívajú s chlapmi rovnaké veci, ako moja generácia. Pýtam sa, kedy to skončí, kedy už budete rovnoprávne, sebavedomé dievčatá, ktoré sa nenechajú zahnať do domácnosti a nebudú hovoriť - ale veď mne ten môj manžel pomáha. Neznášam slovo pomáhať. Čo mi má partner čo pomáhať? On má všetko robiť na polovicu, najmä keď obaja máme nejakú svoju kariéru. Zatiaľ to tak ale ešte nefunguje, myslela som, že to pôjde rýchlejšie.
Nemali ste vy doma so životnými partnermi v tomto trošku tiež problém?
- Druhýkrát som žila so Špátom, ktorý mal rovnakú profesiu ako ja a bol takzvaný živiteľ rodiny, čo je slovo, ktoré neznášam. Totiž keď žena vedie domácnosť a stará sa o deti, jej práca bola vyčíslená na sumu prevyšujúcu 30 tisíc mesačne! Mali sme síce rovnakú profesiu, ale predsa len tá ťarcha bola na mne. Až si to doma urobím, tak pôjdem točiť film... Opačne neexistovalo. Skrátka to boli ozveny starých patriarchálnych časov.
Napriek všetkému ste veľmi úspešná, na svojom konte máte vyše sto dokumentárnych filmov. Ste teda tá najkompetentnejšia osoba, ktorá má právo zhodnotiť, čo musí mať kvalitný dokument...
- V prvom rade je to zaangažovanosť, osobný postoj a názor. Bez toho to nejde vlastne v žiadnom umení, ktoré je naozaj umením. Pretože ide najmä o to vyjadriť individuálnu skúsenosť. Môže sa aj donekonečna vyrábať tisíc nič nehovoriacich filmov, ale lepšie je vyrobiť hoci len jeden jediný s postojom. V dokumentaristike je to tak, že k tomu všetkému sa ešte musí pridať etika dokumentaristu. Nezneužiť nikoho, aj keď sa nám to často veľmi lákavo ponúka. No a je potrebné mať talent a musíte sa zmieriť s tým, že budete priemerne chudobný. (Smiech.) Ani zisk, ani sláva, asi tak.
Väčšinou sa zameriavate na sociálne ťažké problémy, na komplikované medziľudské vzťahy. Ako sa vám darí robiť tie filmy tak, aby nepôsobili depresívne, ale aby zároveň mali silnú výpovednú hodnotu?
- Na to je jediná odpoveď. Robiť v dokumente srandu je ťažké, i keď zrejme i to je možné. Ale veci smutné a chmúrne sprevádza vo filmovom tvare určitá katarzia, očista. Moji hrdinovia si prejdú ťažkým osudom a nakoniec z toho vyjdú posilnení. Ale niekoho to zase aj zabije...
Dokážete si vy osobne zachovať odstup? Viete sa sama tak zablokovať, že sa vás to až tak nedotkne, alebo si všetko doma poctivo odplačete?
- Prežívam to vždy, bez toho by to nešlo. Keďže prinášam aj svoj vlastný názor, musím sa osobne angažovať. Fakt je ten, že už trpím profesionálnou deformáciou. To znamená, že keď niekde som, kde sa odohráva niečo úžasné a nemám so sebou kameru, tak som nešťastná. A keď niekde som, kde sa odohráva niečo úžasné a mám tú kameru, tak si to vôbec nemôžem užiť, lebo stále myslím na to, ako to čo najlepšie natočiť. Je to vlastne svojím spôsobom smutné.
Čo vlastne spôsobilo, že ste zakotvili pri dokumente?
- Ovplyvnilo to môj život, presvetlilo ho, skrásnelo. Dovolilo mi to vyzrieť rýchlejšie, než keby som to nerobila. Prišla som k tomu ako slepé kura k zrnu. Keď som nevedela, čo ďalej, kamarát mi povedal, nech idem na FAMU, tak som išla. Nebolo to také, že už od detstva som si priala...
Čiže to bol osud.
- Dobrý osud. Na tejto ceste osudom som spoznala aj svojho manžela Jána Špátu. Zoznámili sme sa na FAMU, ja študentka, on slávny dokumentarista. S ním som prežila kus interesantného a vzrušujúceho života, máme dcéru, ktorá je mojím veľkým šťastím... A tých ľudí, ktorých som za svoj život spoznala... Od ponížených a urazených, až po slávnych. To je niečo, čo sa človeku, keď ide svetom normálne ako chodec, jednoducho nepošťastí. Je to nahustený život. Jednoducho intenzívne, koncentrované bytie.
Citát:"Neznášam slovo pomáhať. Čo mi má partner čo pomáhať? On má všetko robiť na polovicu."
Profil:
n filmová dokumentaristka a pedagogička
n narodila sa v roku 1949 v Prahe
n v roku 1977 absolvovala FAMU a vydala sa za skladateľa Vladimíra Sommera, s ktorým má syna Jakuba
n v rokoch 1979 - 1980 pracovala ako redaktorka redakcie dokumentu Československej televízie. Následne si zvolila slobodné povolanie, vydala sa za dokumentaristu Jana Špátu, s ktorým má dcéru Olgu
n v rokoch 1989 - 1993 pracovala ako režisérka Krátkého filmu Praha
n v roku 1994 sa stala vedúcou katedry dokumentárnej tvorby FAMU, odišla v roku 2002
n v roku 2005 nastúpila ako profesorka na Akadémii umení v Banskej Bystrici, stala sa garantkou odboru dokumentárnej tvorby
n je členkou porôt na domácich i zahraničných festivaloch, natočila približne sto dokumentárnych filmov, za ktoré získala 30 ocenení
Autor: nit, pan
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
