(Blesk, nov)
Má za sebou rozchod s priateľom, pobyt v liečebni, ťahanice o syna. Pred pár dňami Iveta Bartošová poskytla magazínu českého Blesku prvú a tiež vraj poslednú otvorenú spoveď. O závislosti na liekoch a alkohole, o pobyte v liečebni i o problémoch s mužmi jej života. "Naposledy sa vraciam späť. Ale inak sa chcem už dívať len dopredu," prehlásila energicky. A skôr, než počkala na prvú otázku, začala hovoriť: "Ja viem, že sa chcete pýtať, ako to bolo s Kroměřížom. Bolo to moje rozhodnutie, nikto ma k nemu nenútil. Vedela som odrazu, že to takto so mnou ďalej nepôjde. Že potrebujem na chvíľu vypnúť a vyčistiť sa. Cítila som, že už je za päť minút dvanásť a je nutné ten nesmierne ťažký krok urobiť. Že je správny."
Chceli ste utiecť zo sveta šoubiznisu?
- Bola som definitívne rozhodnutá, že so spievaním skončím. Šoubiznis je krutý svet, plný pozlátok a nástrah. A mňa, ako veľmi citlivého človeka, ničil.
Ako to myslíte?
- Pred deviatimi rokmi som odišla s malým Arturom od Láďu. (Štaidla, pozn. red.) Odrazu som bola na všetko strašne sama. Prišla som odchodom od Láďu do istej miery o všetko. Odrazila som sa ale od dna, postavila dom, vytvorila rodinné zázemie, zaistila si prácu, založila a viedla agentúru, starala sa o dieťa. Zle som si ale rozložila sily a zrazu sa pomaly všetko začalo rúcať. Tie sily proste došli.
Boli ste workholik?
- Dlhé roky som tvrdo pracovala a neviem, či to bolo úplne šťastné. Snažila som sa byť predovšetkým absolútnou matkou. Ráno som odviezla Artura do škôlky, alebo školy. Rýchlo do práce, popoludní som ho priviezla, robili sme úlohy, potom prišla pestúnka, ja som odišla spievať trebárs do Brna. Po koncerte som po polnoci išla domov, aby som mu dala dobré ráno a on mal pocit, že som bola v noci s ním. A zase na otočku do Brna. Šesť, sedem dní v týždni sa to vážne nedalo vydržať.
A prišli na rad lieky a alkohol?
- Také jednoduché to nebolo. Cítila som, že je to všetko nad moje sily a mala som pocity strašnej úzkosti, že to nezvládnem. Hľadala som pomoc u lekárov. Predpísali mi silné antidepresíva, pritom moja diagnóza ako som sa dozvedela neskôr - nebola depresia. Mala som len stavy stiesnenosti, ktoré tie lieky ešte umocnili. Nevedela som "kudy-kam", a tak som tú úzkosť začala potláčať ďalšou barličkou alkoholom.
Čo je cesta do pekla...
- Každý, kto to zažil, vie o čom hovorím a pochopí ma. Tí ostatní to nechápu a dokážu to len odsúdiť. Ale mne to chvíľu pomáhalo. Lenže tadiaľ cesta neviedla. Ničilo to mňa, Artura, moje okolie. Potom prišla doslova posledná kvapka a ja som sa rozhodla pre Kroměříž.
A aká kvapka to bola? Rozchod s veterinárom Romanom Hankom?
- Dá sa povedať, že áno. Boli sme spolu rok a raz som sa vrátila odniekiaľ zo spievania domov a zistila som, že Roman tam nie je, že si zbalil a odsťahoval všetky svoje veci. Bez vysvetlenia. Bol to pre mňa šok. Asi sa tak ale malo stať. V tej dobe som už cítila, že ten vzťah aj tak nemá budúcnosť.
Iveta, podrezali ste si žily. Prečo?
- Bolo to pre mňa ťažké obdobie. Veľmi ťažké. Ale k tejto téme sa už nikdy nechcem vracať.
Kroměříž vás postavil na nohy?
- Bol to len taký štart, začiatok, možno návod. Tá liečba by mala trvať určite minimálne rok a myslím, že teraz je pre mňa rozhodujúce obdobie. Som si už ale našťastie istá, že cesta späť pre mňa už nejestvuje.
Vyjsť z tej brány po mesiacoch izolácie muselo byť kruté...
- Nebola to zase až taká veľká izolácia. Veď viete, čo všetko sa o mne popísalo. A pod akým drobnohľadom som bola, keď som sa vrátila. Aj človek plný sily by mal problém tomu všetkému čeliť a ja som bola oslabená a sama. Len s Arturom, ktorý bol úžasný a dodával mi silu. Bolo, je a bude medzi nami veľmi silné puto. Potrebujeme sa. Preto mi teraz tak veľmi chýba. Ale boli sme s Artruom sami dvaja a to sa nemalo stať. Človek sa má vrátiť medzi priateľov.
To vám žiadny priateľ nezostal?
- Vydržal to so mnou tak dlho len jediný človek Ivan Rössler, ktorého poznám viac ako dvadsať rokov. Len vďaka nemu som našla silu pokračovať. Keď som v Kroměříži spievala pacientom, síce som cítila, že mi to spievanie bude asi chýbať, stále som ale bola skalopevne rozhodnutá so šoubiznisom skoncovať. Začala do mňa ale vŕtať a povzbudzovať ma kamarátka Daniela Maxová, podporil ju práve Ivan a ja som odišla do Dubaja.
Kam ste chceli letieť s Arturom...
- Mal jarné prázdniny, a tak som si hovorila, že si urobíme fajn výlet k moru. Mal vízum, kúpenú letenku a všetko bolo dohodnuté. Dokonca by som tam na neho mala spústu času. Láďa to ale z neznámych dôvodov nedovolil, tak som odletela sama, pretože som tam mala vystúpenie, ktoré sa nedalo zrušiť.
A prišla rana správa, že vám Artura sociálka odobrala a je v opatere otca.
- Vnímala som to najskôr ako popravu. Mala som čo robiť, aby som sa s tým aspoň nejako vyrovnala a prehltla to ako fakt. V tej chvíli som mala pocit, že celý Kroměříž bol zbytočný, že nie je cesta vpred.
S Láďom ste sa ale nakoniec dohodli, že Artur síce zostane pri ňom, ale budete sa o syna striedať, nie?
- Tým mi vyrazil dych. Potvrdilo sa, že sme obaja rozumní. Ide predsa o Artura, nie o nás.
Láďu ste po trinástich rokoch opustili vy. Prečo?
- Pretože to už ďalej vážne nešlo. Chcel ma mať doma a ja som zase chcela trochu pracovať. Bránil mi v tom a robil všetko možné, aby som bola závislá len a len na ňom. Napriek tomu to ale bol silný vzťah, ktorý len tak neumiera. Veľmi som ho milovala.
Ako to bolo s ďalšími mužmi vášho života?
- Karol Csino bol pre mňa s Arturom skôr kamarát, takže syn mohol vnímať len troch mužov môjho života. Láďu nepočítam, to je otec. Daniela Bartáka som opustila ja, so Zdeňkom Podhůrským to bolo zložitejšie raz opustil on mňa, raz ja jeho a po tretíkrát to bolo vzájomné. No a Roman Hanke opustil mňa...
Teraz ste sama?
- Áno. Teraz musím byť trochu sebec a pracovať len na sebe, aby som toto všetko zvládla a Artur mal tú najlepšiu mamu na svete. Aby som sebe aj okoliu dokázala, že na to mám.
Nemáte pocit, že vás do liečebne vlastne dostali tí vaši muži?
- Neviem. Ale chyba bola určite vo mne. Bola som veľmi naivná. Teraz už viem, že robiť pre chlapa prvé a posledné je zle.
Muži vám teraz nechýbajú?
- Chýbajú a čudujete sa po roku? Našťastie teraz na to nemám čas myslieť. Sama zostať naveky ale nechcem, to vážne nie.
A čo vaše depresívne stavy, sú preč?
- Ja som ale depresie naozaj nikdy nemala. Bola som teraz na päťhodinovom psychiatrickom vyšetrení, kde skonštatovali, že som úplne v poriadku. Vraj ani ambulantnú protialkoholickú liečbu nepotrebujem. Boli to naozaj len stavy prepracovanosti a úzkosti. Začala som z toho blbnúť.
Máte teraz chuť na alkohol?
- Budete sa možno čudovať, ale nemám. Nepotrebujem ani žiadne lieky. Týždeň čo týždeň chodím na odbery, aby som mala dôkaz , že som čistá. Rovnako tak prichádzam každých 14 dní k psychiatrovi, sľúbila som to Láďovi. Vážne som v pohode. Dokonca si naberám stále viac práce a robí mi to dobre. A jem len preto, že musím.
Prečo ste tak pribrali, keď nemáte chuť na jedlo?
- To všetko tie antidepresíva. Šla som s váhou hore a to neuveriteľne rýchlo.
Chudnete. Čo držíte za diétu?
- To nie je diéta. Mám upravený jedálniček a jem všetko, aj dve večere. Ale cvičím a tým chudnem. Ešte to chce zopár kíl a budem spokojná. Už teraz musím meniť šatník, je mi všetko veľké.
Artur s vami drží krok?
- Zveril sa mi, že sladké mu otec dovolil len dopoludnia v škole. Ja si ale myslím, že chudne preto, že sa začal vyťahovať. Bacuľatý je, pretože má Láďove gény. Štaidlovci boli všetci nádherní ľudia. Artur sa vytiahne, je nezmysel ho trápiť diétami. Dvakrát týždenne chodí na taekwondo, doma šliape na rotopede. To kvôli dievčatám. A keď mu dáte na stôl hovorí: "To nedojem."
Nepijete, neberiete lieky, ale začali ste fajčiť...
- Ja v podstate fajčím od 18 rokov. Niekedy to sú dve cigarety ročne, inokedy žiadna, niekedy viac. Za štrnásť dní mi ale začnú choreografie a to viem, že je s cigaretou koniec. To sa skrátka nedá vydýchať.
Po siedmych rokoch vyrážate na turné s 22 koncertmi, nie je to trúfalosť?
- Cítim sa na to, utiahnem to. Ide predovšetkým o to, aby bol človek psychicky v pohode. Ak zažijete nervák, nezaspievate ani tón. Ale teraz som silná. Chcela by som jediného hosťa a to kamaráta Dana Hůlku. Robí ale mŕtveho chrobáka, tak budem mať asi miesto neho prestávku.
Urobili ste v živote veľa zmien. Nechcete sa tiež presťahovať?
- Preblesklo mi to hlavou. Mám ale hypotéku, ktorú musím ešte sedem rokov mesačne splácať.
Láďa Štaidl vám neponúka pomoc?
- Ale áno. Pre svoj vlastný pocit by som to však radšej zvládla sama.
Ten dom v Uhříněvsi pre vás musí byť bez Artrua nočnou morou...
- Verím, že budeme s Arturom čo najskôr zase spolu, preto na sebe makám.
A váš osobný cieľ?
- No, samozrejme, Artur, potom vybudovať v sebe takú silu, aby som sa dokázala oprieť sama o seba a nepotrebovala žiadne barličky a vlastne ani iných ľudí. A keď sa vyskytne nejaký životný partner, budem rada. Ale už nikdy nechcem byť závislá....
Že by mal Artur nejakých súrodencov?
- V tejto situácii snáď takú otázku nemyslíte vážne.
Čo vám v poslednej dobe urobilo radosť?
- Pesnička Nebe plné červánků. Keď som ju prvýkrát počula, nadchla ma. Dokonca rozplakala. Vypovedá všetko čo, čo som do teraz prežila.
Autor: Prečo som začala piť
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
