odchode z Uhorska r. 1452 sa hlavným kapitánom bratríkov stal Peter Aksamit. Bolo to v období nástupu na uhorský trón 13-ročného Ladislava V Pohrobka (r. 1453). Počet bratríkov po Jiskrovom odchode aj po odchode jeho najvernejších spolubojovníkov neklesol, naopak vzrástol a dosiahol počet 20 tisíc mužov, medzi nimi Slovákov, Poliakov a príslušníkov iných národov. S nástupom na trón mladého panovníka sa zmenilo poslanie bratríckeho hnutia. Mnohí už v službách kráľa a snažili sa o upevnenie svojej politickej moci v Uhorsku.
Osobnosť Petra Aksamita je nevyjasnená a je opradená mnohými povesťami. Niektorí historici ho považujú za Čecha z obce Lideřovice z južných Čiech, iní za Slováka, ba aj za Poliaka. Listiny podpisoval ako "Peter Aksamit z Košova, najvyšší kapitán bratríkov, sídliaci na tábore Zelenej hory pri Hrabušiciach a na hrade Plaveč." Svoju prezývku vraj dostal za odvahu, keď odňal svojmu pánovi v Poľsku drahý plášť zo zamatu - aksamietu. Spočiatku dobre vychádzal s Jiskrom, ale nevedno prečo sa v roku 1450 rozišli.
Bojovník za sociálnu spravodlivosť
Pápežský legát Eneáš Piccolomini, ktorý sa neskoršie stal pápežom, napísal o ňom: "Je to akýsi Čech z rodičov nízkeho rodu", ale zároveň priznáva: "je to však človek odvážny, nadaný a to nie len obratnosťou, ale aj duševnou rozvahou, usilovný, nevyhýbajúci sa žiadnej práci, ale ani nebezpečiu." Bol to vojak mimoriadnych kvalít, nadšený bojovník za sociálnu spravodlivosť, ktorý oživoval revolučné idey husitského Tábora a tejto myšlienke sa venoval počas svojho pôsobenia na Slovensku, pre ktorú obetoval svoj život.
Podľa niektorých historikov, Peter Aksamit bol posledným ozajstným husitom medzi veliteľmi a ostatnými bratríkmi. podľa neho ľudia pri Haligovciach pomenovali jednu horu a jaskyňu. Vysoko si ho vážili jeho podriadení kapitáni - J. Talafus, Peter z Radkova, M. Valgata, Matej z Kňažíc, P. a M. Komorovskí, M. a M. Brcel, J. Udrecký, Bartoš a ďalší, ktorí vynikali svojou bojovnosťou.
Keď už prestali hájiť záujmy mladého kráľa, stali sa dôležitou silou, ktorá ohrozovala existenciu Uhorska a celého feudálneho systému. Obhajovali už len svoje záujmy a záujmy Českého kráľovstva s ktorým neprestali udržiavať pravidelný kontakt. Dostali z nich strach v Budíne, Viedni, Krakove, Ríme a iných krajinách. Práve táto okolnosť podnietila mladého kráľa napísať list, v ktorom žiadal Košice, Kežmarok, Bardejov a iné slovenské mestá o pomoc proti bratríkom a oznamoval im, že tam poslali svoje vojsko na pomoc pod velením Ladislava Huňadyho, ale výsledok tejto akcie je neznámy.
Sídlil na Zelenej hore
Bratríci si na Slovensku vybudovali svoje tábory. Podľa Piccolominiho existencie bratríkov sa opierala o dva najvýznamnejšie tábory, ale presne nemenoval o ktoré. Za svoje hlavné sídlo si Peter Aksamit zvolil hrad na Zelenej hore pri Hrabušiciach a tam bolo až do roku 1455. K premiestneniu sídla z Hrabušíc na hrad Plaveč sa rozhodol na základe toho, že ťažisko bojov bratríkov zo Spiša prenieslo na Šariš a do Zemplína. Počas pobytu bratríkov na Zelenej hore pri Hrabušiciach udržiavali kontakt s posádkou bratríkov sídliacou na Muránskom hrade.
Zriadenie tábora na Zelenej hore pri Hrabušiciach spôsobilo veľký rozruch na širokom okolí u cirkevnej a svetskej hierarchie o čom svedčí zachovalý nápis z tejto doby v kostole svätého Jakuba v Levoči. Najviac mali strach z bratríkov v Levoči, ktorú bratríci často ohrozovali. Po známej bitke bratríkov a smrti Petra Aksamita v roku 1458 pri Blatnom Potoku obyvatelia Levoče hrad zbúrali v roku 1462. Podobné tábory boli na viacerých miestach východného Slovenska: v Haligovciach, Spišskej Teplici, Chmeľove, Nižnej Myšli, Jasove, Hanušovciach, Brezovici, Hanigovskom hrade, Oždíne, na Šarišskom hrade a inde.
Počínaním bratríkov sa zaoberal zemský snem v roku 1453 v Bratislave, ktorý prijal opatrenie na ich potlačenie. Cirkev a šľachta bratríkom dávali hanebné prívlastky: českí zbojníci a lotri a pod. Obyčajní ľudia ich považovali za svojich ochrancov pred pánskym útlakom. Východoslovenské mestá sa nakoniec samé rozhodli bojovať proti bratríkom a na čele ich vojsk stál Osvald Rozgonyi. V roku 1455 prišiel do Uhorska Jiskra, ako splnomocnenec, aby zmiernil počínanie bratríkov, ale to sa mu nepodarilo, skôr dosiahol opačný výsledok.
Bitka pri Blatnom Potoku
Po smrti Ladislava V. Pohrobka v roku 1457 sa nečakane od januára 1458 stal uhorským kráľom Matej Korívn, syn Jána Huňadyho. Ten si pri korunovácii zaumienil vysporiadať sa v Uhorsku s bratríkmi. Za hlavného kapitána si vybral Šebastiána Rozgonyiho, ktorý zhromaždil silné vojsko a vyrazil do útoku proti bratríkom a zbojníkom. Už v apríli 1458 porazil bratríkov a dobil hrad v Rimavskej Seči a hrad Vedne v sev. Maďarsku. Podobný osud stihol bratríkov v Nižnej Myšli, kde všetkých, okrem jednej ženy, povraždili.
K veľkej a dôležitej bitke došlo 21. mája 1458 pri Blatnom Potoku, keď na čele bratríkov stáli: Aksamit, Talafus, Valgata a Udrecký. Zaskočil ich so svojim vojskom Š. Rozgonyi. V neľútostnom boji padlo 600 bratríkov, medzi nimi aj P. Aksamit a M. Valgata a útekom na koni sa podarilo zachrániť J. Talafusovi a J. Udreckému. Po tomto boji chýbal bratríkom hlavný kapitán a ich úderná sila zoslabla.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
