nesúhlas, bol výrečnejší ako slová. Všetko malo presný význam - každý pohyb, pozícia, zachvenie. Umenie reči vejára sa najčastejšie spája so španielskymi dievčatami z ľudu s Majami. Maje rád maľoval Goya. Dámy z najvyššej spoločnosti dokonale a rafinovane komunikovali prostredníctvom vejárov so svojimi ctiteľmi. Tí vedeli rozšifrovať, čo znamená, keď je vejár pootvorený, široko rozložený, zatvorený, smerujúci od tela, k telu, zakrývajúci celú tvár alebo len tvár po oči, poprsie, v pravej, ľavej ruke alebo obidvoch.

Kam až siaha história vejára? V dávnej minulosti, predovšetkým na čínskom a japonskom cisárskom dvore boli vejáre dôležitým spoločníkom už vtedy, keď v Európe nevedeli dámy, čo si počnú s rukami, keď celé hodiny stály mlčky v spoločnosti. Do Európy prišiel tento doplnok až v šestnástom storočí, kam ho priniesli Portugalci a postupne sa začal udomácňovať najprv vo francúzskych dvoroch. Na francúzsky dvor ho priniesla Katarína Medicejská. Veľmi obľúbené boli za Ľudovíta XIV.

Vo veľkom sa začali vyrábať v 17. storočí. Najprv z hodvábu, papiera, kože, pergamenu - tieto dekorovali aj maľbou. Vejáre maľovali najuznávanejší umelci a taký vejár mal hodnotu obrazu. Pre maliara to bolo lukratívne, ale aj významné a zákazku na maľovanie vejára považoval za česť a reklamu. V 19. storočí vyrábali vejáre zo saténu, organzy, čipiek, peria, ich kostru najčastejšie z dreva, kameňa, rohoviny, kosti, slonoviny. K vzácnym vejárom patrili tie, ktoré boli celé vyrobené zo slonoviny alebo rohoviny a vyrezávané ako najjemnejšia čipka. Dámy sa pretekali, ktorý je najjemnejší a najoriginálnejší - k takým patrili aj vejáre z pávieho peria, na ktorých vyhrával ten, ktorý mal najkrajšie a najpravidelnejšie oká.

(som)

Autor: pan

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.