promotér popredného európskeho festivalu Bratislavské džezové dni. Spevák klasických džezových štandardov a dixielandu, cez latinskoamerický džez, džezový šansón a spirituál až po funky a rock sa predstavil tento rok na vlastnom festivale nielen ako dramaturg, ale aj spevácky na pódiu. Peter Lipa.
Aké máte vy, ako zakladateľ Bratislavských jazzových dní (BJD), pocity z tohto ročníka?
- Mám pocit, že sa udomácnili nielen v Bratislave, ale už aj v Košiciach. Našla sa tu mimoriadne úrodná pôda, necítiť vôbec to, že sú to bratislavské dni. Stretli sa tu veľmi príjemní ľudia, hostia, bola výborná atmosféra a obrovský záujem. Našli sa ľudia miestni, ktorí sú ochotní takto spolupracovať, čo je fantastické. Musíme v tom pokračovať.
Čím myslíte, že tieto džezové dni prenesené aj do Košíc, zaujali? Minulý ročník bol prvý a teraz sú obrovské ohlasy, o čom hovorí aj predaj lístkov...
- BJD majú toho roku 34 rokov, už 29 rokov ich natáča a vysiela televízia. Všetci ľudia, ktorí majú k hudbe trochu blízko sa teda k tejto informácii dostali. Teraz, keď vedia, že sa niečo takéto odohráva tu za rohom, že sem príde kopa zaujímavých muzikantov a hostí, tak by boli hlúpi, keby sa neprišli na vlastnej koži presvedčiť, že sú džezové dni dobré. Našou úlohou ako muzikantov je presvedčiť ich, že je to naozaj tak, že sa im prísť oplatí. Aby sa dostali do toho stereotypu a povedali si, že prídu i nabudúce, lebo si budú chcieť zopakovať ten príjemný pocit.
Čo všetko bolo na vašich pleciach tento rok?
- Predovšetkým dramaturgia a zháňanie peňazí. Každé podujatie je o zháňaní sponzorov. Kultúra a umenie nie je vec, ktorá by sa komerčne vyplácala. Sama na seba nikdy nezarobí, a to nielen u nás, nikde na svete. V iných krajinách však existuje veľmi silná podpora zo strany oficiálnych kultúrnych inštitúcií, či nadácií. U nás to nemáme a musíme ich teda robiť na komerčnej báze. Našťastie, nie je zložité dostať sa k dobrým skupinám. Dnes je práveže vo svetovej hudbe opačný problém, na trhu je strašne veľa dobrých hudobníkov, konkurencia je obrovská. Cez internet sa človek dostane k miliónom skupín. Veď len mne chodí denne tridsať ponúk od umelcov z každej krajiny. Všetci chcú hrať, veď preto cvičia celý život.
Na tomto ročníku sa ukázali skutočne veľké hviezdy ako Lygia Campos, Rhonda Smith či Mino Cinelu. K tým ste sa tiež dostali ľahko?
- Dramaturgia je hra, ktorá sa pohybuje medzi dvoma mantinelmi. Jedna vec je to, čo by som chcel vidieť a čo si myslím, že je úžasné, a druhou je, čo si môžem dovoliť. Ako organizátori hráme medzi týmito dvoma mantinelmi a dohadujeme s agentúrami termíny, finančné podmienky, dopravu, svetlá, zvuk, ubytovanie.
Tohtoroční účinkujúci tu boli preto, že vy ste chceli alebo oni mohli?
- My sme chceli a oni mohli. Tento rok to tak vyšlo, že boli splnené obe požiadavky.
Koho by ste si ešte želali, aby na BJD zahral?
- Toho je strašne veľa. Poznám veľmi veľa mien, ktoré sa džezom zaoberajú. Ja nimi žijem. Neviem však teraz konkrétne povedať, koho by som si na festivale prial. Ono to chodí takto. Veľa džezových spevákov a hudobníkov poznám. Ako dramaturg ich dohodnem a prinesiem ich sem. Niekedy až potom zisťujem, akí sú skvelí a aký som rád, že ich na pódiu mám. Keby však niektorá z tých skupín chcela mať u nás sólokoncert, tak na ňu zďaleka nepríde toľko ľudí, ako na podujatie, ktoré má takúto publicitu a promo. Balenie Bratislavské džezové dni umelca predáva. Fanúšikovia naň prídu so zárukou, že je u nás vždy niečo dobré. V Bratislave to platí na sto percent.
Nakoľko ste doteraz poznali Rhondu Smith?
- My sme len vedeli, že taká dáma existuje a že hrá s Princeom. To je všetko. Ale že je tiež sólistka a že má vlastné projekty, to sme nevedeli. Prišla nám ponuka a informácia, že bude na turné. Keď sme si to prečítali, zhodnotili sme, že to je to, čo bude zaujímavé. Žena a hrá na basgitare, ešte k tomu aj dobre vyzerá, hrá so svetovo známym Princeom, dobre spieva a je vynikajúca inštrumentalistka. Povedali sme si: Ideme na to. A vyšlo to vynikajúco.
Vystúpili ste aj vy a dokonca s hosťami...
- Áno, ja na džezových dňoch nezvyknem spievať, to vychádza tak raz za päť rokov. Keď sme sa už rozhodli, že áno, povedali sme si, že to bude s nejakým netradičným projektom. Našli sme si dvoch inštrumentalistov a dali spolu dokopy nový program. Bol tu americký bubeník a perkusionista Mino Cinelu, ktorý je známy tým, že nahrával a spolupracoval s najväčšími menami v tomto biznise ako Miles Davis alebo Sting a mnohými ďalšími. No a potom tu bol jeden môj dlhoročnejší priateľ, taliansky gitarista Rugero Robin, ktorý síce nespolupracoval s takými veľkými menami, ale s talianskymi áno, napríklad so spevákom Zuccherom.
Keď vystupujete s takými menami, cítite sa rovnocenne, alebo máte rešpekt?
- Určite je tu rešpekt od prvej chvíle. Keď sme už však na scéne, som si vedomý zodpovednosti, ktorú mám. A vtedy sme rovnocenní. Vtedy musím lídrovať ja a ukázať im, že ja som si pozval ich a nie oni mňa.
Vládzete ešte organizovať džezové dni?
- Vládzem. A hlavne ma to náramne baví.
Koľko približne jeden ročník Bratislavských džezových dní stojí?
- Teraz to boli štyri koncerty, Košice, Žilina a dvakrát Bratislava. Keby som mal spočítať celý rozpočet, je to asi 7-8 miliónov.
Čo najbližšie chystáte?
- Čakajú ma koncerty v Čechách aj v Poľsku, v Berlíne a tiež nejaké koncerty doma. No a pomaly spolupracujem so synom a s kapelou na ďalšom albume. Do konca roka by mohol byť hotový.
Vrátite sa k spolupráci s Milanom Lasicom?
- Určite áno. Sme už dohodnutí, no zatiaľ má iné povinnosti a nedal mi ešte nové texty. Máme však z našej spoločnej práce obaja dobrý pocit a cítime, že je životodarná. Do dnešného dňa máme spoločné vystúpenia, kde je on mojím hosťom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
