Mesto stavilo na vinice a kupovalo ich aj s obcami
V polovici 13. storočia, keď stavali na Zelenej hore pri Hrabušiciach hrad, o ktorom sa píše v druhom článku na tejto strane, boli Košice bohatým a prosperujúcim mestom. Keď Levočania zbúrali Marcelov hrad na Zelenej hore o dve storočia neskoršie, Košice boli stredoeurópskym veľkomestom, strediskom diaľkového obchodu, s rozvíjajúcou sa poľnohospodárskou výrobou v obciach, ktoré si kupovali aj v obciach, ktoré im daroval kráľ Žigmund v Šariši ako odmenu za finančný príspevok na jeho vojny v Poľsku. Ťažiskom ich poľnohospodárskej výroby, domáceho i zahraničného (diaľkového) obchodu boli vinice.
V období najväčšieho rozvoja mali Košice v r. 1480 vyše 8600 obyvateľov a to už bolo puncom veľkomesta v strednej Európe. Tomuto označeniu zodpovedala aj rozloha mesta. Západoeurópske mestá v 8. - 11. storočí mali rozlohu 10 - 15 hektárov v porovnaní s rímskymi mestami. Väčšie nezvykli byť ani v 12. - 13. storočí, maximálne do 20 hektárov.
Stavili na vinice
K významným mestám sa začlenili Košice aj počtom brán - v stredoveku ich mali púť a súčasťou opevnenia bolo aj deväť veží: garbiarska, šlosiarska bednárska, kolesárska, mäsiarska, hrnčiarska, povraznícko-pugilárska, obuvnícka, kováčska, podľa cechov, ktoré ich strážili a v čase útoku bránili.
Mesto malo málo ornej pôdy zato sa pýšilo vinicami a práve na ne stavilo. Výsledkom bol vysoký zisk z domáceho aj zahraničného obchodu s vínom. Od 13. storočia kupovalo mesto vinice mimo Košíc a nielen v tokajskej oblasti.
Špecializácia a investície
Do polovice 13. storočia sa jednotlivé predmestské osady Košíc špecializovali na určitý druh výroby, čo sa aj odrážalo v ich názvoch ako napr. Cesnaková Ves, Srpová Ves. V Cesnakovej Vsi súvisela veľká spotreba cesnaku s rozšíreným chovom alebo pasením ošípaných a s výrobcami z ich mäsa. V Srpovej Vsi kuli srpy (kosáky, kosy ešte nepoznali), ktorými žali obilie, trávu a vyhľadávali ich nielen domáci roľníci, ale aj diaľkoví kupci aj o tri storočia neskoršie. V Bočiarskej Vsi sa špecializovali na výrobky z dýhy, ktoré sa používali v domácnosti aj ako obaly na transport tovarov. Od polovice 13. storočia už boli v meste ulice, kde sídlili remeselnícki majstri. Vsi sa mohli v staršom stredoveku presťahovať aj s príbytkami. Roľnícke a pastierske boli z dreva a prútia vymazaného hlinou (neskoršie sa vsi volali dedina, lebo tá mala už vymedzenú dedičnú plochu) bez základov, čiastočne zapustené do zeme. Dali sa previezť aj na vzdialené územie a tam poskladať. Takéto sťahovanie bola obrana ľudí pred feudálnymi povinnosťami a v roku 1405 ho zakázal dekrét kráľovskej rady.
Mesto kupovalo pôdu v iných chotároch. Investícia do nej bola rentabilná aj z hľadiska získania pracovnej sily v mieste kúpy. Postupne kupovalo mesto aj celé poľnohospodárske obce. Ťahanovce, Vyšné Košice, Vyšný a Nižný Klátov (vtedy Tejkeš), Myslava, Kavečany. Žigmund rozšíril hranice košického domínia na šarišské obce, patriace k hradu Sokoľ - hrad aj dedinu Sokoľ - Suchú dolinu, Tepličany, Kostoľany, Malú Viesku, Veľkú, Malú, Strednú Lodinu, Ružín, Rokycany. V roku 1447 kúpili Košice Bašku, r. 1480 Kalšu pri Slanskom N. Meste, potom banskú osadu Zlatá Idka, v roku 1466 mestečko Garadna, susednú Vyšnú a Nižnú Soboňu. Držali ako záloh niektoré šľachtické hrady v rôznych župách Košickej provincie aj s dedinami panstva.
Významný surovinový zdroj
Mestu patrili aj lesy: vo vlastnom chotári šesť a 18 lesov v chotároch osemnástich obcí. Lesy boli dôležité pre zásobovanie mesta, pre remeselnícku výrobu a obchod. Až do konca 14. storočia bol výnosným zamestnaním lov vtáctva. Vtáčkari, lovci vtákov dodávali na trh živé vtáctvo, ich mäso aj surovinu, ako perie, kosti. Chytali ich do sietí. Lukratívnym zamestnaním bolo vyhotovovanie sietí pre vtáctvo aj zver, ktorú do nich dostali, a živú - najmä vysokú exportovali. Z mestských lesov dodávali na stredovekých hostinách žiadané mäso veveričiek a kún, obchodovali s kožušinami, pretože košické lesy boli plné kožušinovej zveri. Z nej boli ďalšie suroviny pre obchodovanie - srsť, kože, kosti, loj - a s tým súvisiace povolania. Svoje postavenie mal aj vznik kožušníckeho cechu. Jeho stanovy z roku 1307 sú najstarším dokladom pre existenciu cechu v celom Uhorsku a jeho majstri boli známi naozaj široko-ďaleko. To treba povedať aj o košických haringároch a spôsobe zasoľovania rýb, ktorý bol známy v 14. storočí v Poľsku aj Sasku.
Košice mali dobre zabezpečené zásobovanie, ktoré bolo v stredoveku v mestách s tisíc obyvateľmi problematické. Bolo oň postarané, veď Košice boli centrom obchodu s dobytkom, koňmi, ošípanými, ovcami a vo veľkej miere využívali svoje možnosti v tom, čoho sa dnes mestá zbavujú - v lesoch a poľnohospodárstve.
SOŇA MAKAROVÁ
Autor: hk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
