Hrabušíc je jedna zo vstupných brán do Slovenského raja. Na históriu a pamiatky je bohatá aj obec Hrabušice. Po turistických značkách sa dostaneme do lokality Podlesok a odtiaľ až k Hrdlu Hornádu a až na vrchol Zelenej hory, ktorý je od dediny vzdialená 2 km. Hora sa nachádza na severnom okrajovom pásme Slovenského raja, nad Hrdlom a prielomom Hornádu. Rieka si ďalej pokračuje a cez prielom si razí cestu ďalej na juh.
Zelená hora je nevysoký kopec s nadmorskou výškou 654 m a na vrchole sa rozprestiera náhorná plošina, na ktorej už v roku 1260 začali budovať kamenný hrad, ale ten nikdy nedobudovali. Základné údaje o hrade nájdeme na informačnej tabuli na vrchole.
Stopy po hrade
Dodnes sa po hrade zachovali viditeľné stopy, ale aj stopy po archeologickom prieskume, ktorý tam uskutočnil Archeologický ústav v Nitre. Pri prieskume sa našli stredoveké bodné a sečné zbrane, úlomky keramiky, častí bronzového dela, ostrohy, zubadlá, mince a iné predmety. To len nasvedčuje, že tam v minulosti bol čulý život a odohrávali zaujímavé udalosti predovšetkým v spojitosti s bratríkmi.
V roku 1241 vtrhli do Uhorska Tatári, ktorí na jar v nasledujúcom roku, po smrti ich veľkého chána odtiahli tou istou cestou na Východ. Za sebou, kde prechádzali zanechávali krajinu vyľudnenú a spustošenú a tento osud postihol aj stredný Spiš. Po odchode votrelcov sa Belo IV. znova ujal spravovania Uhorska a pri tejto príležitosti nariadil budovať kamenné hrady, ako pevnosti pre ochranu obyvateľstva. Neskoršie prišlo aj k budovaniu mestských opevnení.
Volá sa podľa staviteľa
Územie, na ktorom sa nachádza Zelená hora patrilo Kunikunde, dcére kráľa Belu IV. Pozemky v tomto okolí obhospodaroval poddaný Blažej so svojím synom Marcelom. Kráľa zaujalo toto prostredie a rozhodol sa tam postaviť hrad, ktorý mal ochraňovať cesty údolím Hornádu a tiež mal upevňovať pozície kráľa v tomto okolí. Výstavbou hradu poveril Marcela, podľa ktorého hrad dostal pomenovanie. Marcelovi sa hrad nepodarilo dobudovať a na výstavbe nemala záujem ani vtedajšia okolitá šľachta, ktorá sa obávala o svoje pozície.
Uhorský kráľ Belo IV. sa však začal obávať, aby sa hrad nestal skrýšou pre zbojníkov a preto ho v roku 1269 daroval spišskému prepoštovi Mutimírovi s tým, aby ho dobudoval a potom aj udržiaval. Okrem hradu dostal donáciou obce Letanovce a Arnutovce, ktoré boli vyňaté spod správy Spišského hradu. Po smrti Belu IV. si majiteľ hradu dal všetky náležitosti potvrdiť najskôr kráľovi Štefanovi V. a po ňom aj mladému Ladislavovi IV. Kumánskemu. Dokázal využiť vtedajšiu zložitú situáciu v Uhorsku a slabosť kráľovnej Alžbety a tak donácie prešli na jeho syna a pritom sa vynechali povinnosti hrad dobudovať a udržiavať.
Podoba hradu sa od čias Marcela nezmenila. Veľké asi 10 hektárové nádvorie ostalo obohnané hrubými kamennými hradbami s včlenenou okrúhlou vežou, ktorá posilňovala ochranu prístupovej cesty zo severnej strany hory k šijovej priekope, vyhĺbenej pred vstupnou vežovitou bránou. Pravdepodobne už vtedy tam stala obdĺžnikovitá budova, z ktorej sa našli pri archeologickom prieskume základy v blízkosti kruhovej veže. Neskoršie hrad využívali mnísi z neďalekého kláštora v Spišskom Štiavniku, ale vlastníkom hradu bol stále spišský prepošt.
Sídlo bratríkov
V roku 1433 prenikli od severu a Krakova na Spiš husiti v podobe spanilej jazdy. Prišli viacerými prúdmi a dostali sa do blízkosti Zelenej hory. Vtedy obsadili kartuziánsky kláštor na Skale útočišťa pri Hrabušiciach a kláštor v Spišskom Štiavniku.
V roku 1440 na pozvanie ďalšej kráľovnej Alžbety prišli do Uhorska bratríci, ktorí boli nositeľmi husitských tradícií na čele s hlavným kapitánom Jánom Jiskrom. Ten mal svoje hlavné sídlo na Zvolenskom hrade. Po jeho odchode z Uhorska ho vo funkcii hlavného kapitána nahradil ozajstný husita a nositeľ myšlienky Tábora - Peter Aksamit. Ten si za svoje hlavné sídlo od roku 1453 do roku 1455 vybral Marcelov hrad na Zelenej hore pri Hrabušiciach. Odtiaľ bratríci strážili cesty okolo Hornádu na Liptov a uskutočňovali ďalšie výpady do okolia. Marcelov hrad sa na určitú dobu stal husitským Táborom.
Bohatá šľachta a cirkevní hodnostári z nich dostali strach a najväčší mali občania Levoče. Svedčí o tom aj latinský nápis vyrytý na stene predsiene kostola Sv. Jakuba v Levoči. Po prehratej bitke bratríkov pri Blatnom Potoku v roku 1458, kedy padol aj Peter Aksamit, rozhorčení Levočania asi v roku 1462 hrad zbúrali a odvtedy ostal v rozvalinách a nikdy nebol obnovený. Dnes je ten hrad historickou pamiatkou Slovenska, Spiša a samotnej obce Hrabušice.
Ing. ŠTEFAN STAVIARSKY
Autor: hk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
