podnikania s poľnohospodárskymi produktmi. Výraznejšie sa začal rozvíjať potravinársky priemysel vďaka odbytovým ťažkostiam šľachtických veľkostatkárov. Základom tohto priemyslu v Košiciach boli mlyny, pivovary a cukrovar - ako jediný na východnom Slovensku.
Kapitalizácia poľnohospodárskej výroby veľkostatkov spôsobila v Uhorsku a teda aj na východnom Slovensku i keď nie výrazný, ale predsa len určitý pokrok. Statkári začali svoju produkciu spracovávať aj predávať, i keď najčastejšie zo svojich páleníc a maštalí, ale v mestách sa zakladajú výrobné podniky pre túto surovinovú bázu.
Začali od mlynov
Potraviny dodávali na košický trh pre miestnych aj mimomestských záujemcov a podľa ich druhu, charakteru, trvanlivosti aj do vzdialenejších miest. Mäsiarske dielne - v Košiciach ich bolo okolo roku 1830 dvadsaťštyri - zásobovali tiež miestny trh a z ktorých vznikli manufaktúry s viacerými pracovníkmi, produkovali údenárske výrobky s dlhšou dobou trvanlivosti. Ako sme uviedli v úvode, pretrvávali formy maloobchodu a malovýroby čiže remeselnej výroby a to v každom odvetví. Remeselný spôsob výroby bol aj v mlynoch. Boli to práve mlyny, od ktorých sa v Košiciach začal odvíjať potravinársky priemysel. Mlyny fungovali na vodný pohon, čo nemohlo byť efektívne pre podnikateľov, keď už boli moderné stroje. V Košiciach bola v roku 1862 založená úč. spoločnosť Košický umelý mlyn, o dva roky ďalšia - Čaňanský mlyn. Sídlo mala v Košiciach, hoci mlyn bol v Čani. Týmto spoločnostiam postupne patrili bývalé vodné mlyny.
Osobnosťou ktorá si zasluhuje uznanie ako prvý kapitalistický podnikateľ v potravinárskom priemysle v Košiciach, bol Leopold Ungár. Prisťahoval sa do Košíc v polovici 19. stor. a začal obchodovať s kožami. V roku 1852 založil liehovar, ten rozšíril o výrobu droždia, aj o mlyn na výrobu kukuričnej a jačmennej kukurice a výrobu škrobu. Dovtedy takýto podnik nebol nikde v celom Uhorsku. Schopnými podnikateľmi boli aj jeho traja synovia a v ďalšom období aj celá rodina Ungárovcov, ktorá mnohé desaťročia v Košiciach podnikala a pôsobila aj v rôznych funkciách vo verejnom živote. Synovia Jonáš, Ignác a Samuel v roku 1859 prevzali po otcovi podnik, a aby získali financie na jeho ďalšie rozšírenie, zriadili výkrmňu ošípaných a hovädzieho dobytka s 20 zamestnancami. Starší Košičania vedia ešte od svojich rodičov, že bola pri Hornáde pri severnej časti mesta a aj po jej zrušení sa toto miesto volalo Ungárová továreň. Na južnom predmestí v liehovare začal Leopold Ungár vyrábať likéry a ocot. Spolu s liehom, droždím, kukuričnou krupicou ich predával na týždennom trhu, odkiaľ na vozoch putovali do Halíča.
Pivovary
Po mlynoch bolo ďalším potravinárskym odvetvím pivovarníctvo. Pivovary - jeden pri Myslave a druhý na Pivovarskej ulici (dnes Poštovej) vlastnilo mesto a prenajímalo ich podnikateľom. Technický stav oboch pivovarov bol natoľko zlý, že na začiatku 70. rokov 19. stor. zastavili v nich výrobu a budovu na Pivovarskej mesto odovzdalo v roku 1879 štátu pre reálku (gymnázium na Poštovej). Priemyselné pivovarníctvo v Košiciach založil Ján Bayer. Na Floriánskej ulici postavil budovu pivovaru, ale s modernou veľkovýrobou v nej začal až so spoločníkom, pivovarníkom Konštantínom Bauerneblom v roku 1885. Rodina Bauerneblovcov pochádzala z Moravy a jej traja členovia boli vyučení pivovarníci. Firma Konštantína Bauernebla od roku 1903 pod názvom Bauernebl a syn prešla rôznymi zmenami, aby si udržala dobré meno výrobkov. Ako jediný pivovar v Košiciach existovala až do znárodnenia až v roku 1948. Súčasťou pivovaru bola aj sladovňa s najmodernejším strojným zariadením.
Cukrovar a kávoviny
Okrem mlynov a pivovaru bol súčasťou potravinárskeho priemyslu cukrovar. Bol zo všetkých tovární v Košiciach najstarší a zároveň aj jediný cukrovar na východnom Slovensku. Údaje o roku jeho vzniku sú rôzne: 1836 alebo 1840. Myšlienkou založiť v Košiciach cukrovar sa zaoberal statkár a podnikateľ Karol Jozef Fiedler. Mal okrem klasického aj poľnohospodárske vzdelanie a podnikal v potravinárskom priemysle. Bol iniciátorom založenia cukrovaru viacerými podnikateľmi, ktorí vytvorili úč. spoločnosť. Sám začal pestovať na svojich pozemkoch cukrovú repu a presviedčal statkárov aby ho nasledovali. Tým chcel zabezpečiť pre cukrovar nevyhnutnú surovinu. Parný stroj, ktorý zakúpil cukrovar v roku 1852, mal skvalitniť výrobu, na ktorú boli privysoké náklady. Aj tu sa borili s problémami dopravy na vzdialenejšie trhy, problémom boli aj odborníci, preto ich hľadali na Morave, aby riadili výrobu a vyškolili robotníkov, nové stroje pohltili veľa peňazí. Výrobky boli kvalitné, o čom svedčí aj strieborná medaila z krajinskej výstavy v Pešti v roku 1846. Výrobné náklady stúpali, chýbala surovina - repa a predovšetkým financie, čo bolo dôvodom pre zastavenie výroby v roku 1872a na postupnú likvidáciu podniku.
Kávu si v ďalšom období sladili košické domácnosti dovezeným cukrom. Nebola zrnková, veď v meste bola Kávovinová továreň H. Franck a synovia (sídlila v Linzi v Rakúsku). Táto továreň pokrývala takmer celú spotrebu kávovín v Uhorsku. Na ich výrobe pracovalo vyše 300 robotníkov, takže z továrne sa expedovalo na trh priemerne okolo 260 vagónov kávovín, časť do zahraničia. V roku 1904 sa stala táto továreň zásobovateľom spoločného cisárskeho a kráľovského vojska, kde sa zaviedli raňajky z kávovín. Továreň mala tiež nedostatok surovín a to čakanky od východoslovenských poľnohospodárov, kde sa ako uvádza publikácia, jej pestovanie neudomácnilo. Preto ju museli dovážať z Nemecka, Belgicka a Holandska. V tom čase už železnicou, bez ktorej si nevedeli podnikatelia predstaviť odbyt svojich výrobkov.
Špecializácia remesiel
V roku 1828 bolo v Košiciach 70 remeselných špecializácií a 460 majiteľov remeselníckych dielní. K základným spotrebným odborom, tvoriacim hlavnú zložku remeselnej výroby, patrili krajčírske dielne, ktorých bolo v tom čase 57, dielne spracujúce kožu - z nich 60 čižmárskych a 28 ševcovsko-obuvníckych Ďalej potravinárske s 24 mäsiarskymi dielňami, drevospracujúce s 18 stolármi a 11 debnárskymi dielňami, ako aj stavebné odbory. Tí, ktorí vlastnili poľnohospodársku pôdu sa zaoberali vedľajšou poľnohospodárskou výrobou, ktorej produkty aj predávali - obilie, víno z vlastných viníc, dobytok. Ešte v stredovekých Košiciach mešťania mali vinice aj v iných chotároch východoslovenských miest a obcí. Zabezpečovala im ekonomickú istotu, zvyšovala vážnosť meštianskeho a kupeckého stavu a obchod s produktmi z nej finančný príjem. Tieto skutočnosti charakterizovali spoločenské ovzdušie doby a pretrvali až do začiatku 20. stor., keď sa prešlo na voľné podnikanie.
SOŇA MAKAROVÁ
Autor: Hrdza - Komajota tour 2008
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
