profesie už prestali byť nepostrádateľné, lebo ich výrobky začala vytláčať lacnejšia konfekcia aj obuv, na východnom Slovensku v 19. storočí importované.
Čižmári a obuvníci boli v r. 1890 počtom najväčším remeselníckym odvetvím v Košiciach. Vtedy bolo v meste 143 obuvníkov a 49 čižmárov. Najviac zastúpení boli títo remeselníci aj v roku 1900, kedy sa počet čižmárov dokonca zvýšil na 90.
Z obuvníkov opravári
Obuv vyrábali košickí remeselníci aj pre predaj na trhoch a jarmokoch mimo Košíc. Špecializované predajne obuvi vtedy neboli, ak za ne nepovažujeme obuvnícke a čižmárske dielne, v ktorých obuv vyrábali. Na tunajší trh sa začali dostávať lacné rakúske výrobky, ktoré kupovali Košičania. Vidiek nemal takú spotrebu obuvi. Tam nosili čižmy a tie si dávali šiť na niekoľko rokov. Počet obuvníkov a čižmárov sa v meste znižoval. Títo remeselníci chápali úpadok ich odvetvia ako nevyhnutnosť, ktorú spôsobili nízke ceny dovážanej obuvi. Nechápali, že likvidačný úpadok by sa mohol zastaviť, ak by sa obuvníci spojili a založili výrobné družstvo. Lipli aj na svojej príslušnosti k cechu, kde šili individuálne, ručne, hoci draho a časovo dlhšie. Odmietali akékoľvek stroje, ktorými by sa zracionalizoval výrobný proces práve v družstvách. Tým sa, až na niekoľkých jednotlivcov, zmenili na opravárov - príštipkárov.
Mladá konkurencia
Medzi dovážanými výrobkami z Rakúska do Košíc bola aj kožená galantéria. Bol po nej dopyt, preto ju začali "na skúšku" vyrábať v školskej dielni košickej polepšovne tzv. Komenského ústavu (v terajšom areáli univerzity veterinárneho lekárstva). Chovanci polepšovne sa mohli vyučiť niektorému remeslu, napr. stolárskemu, záhradníctvu, aj obuvníctvu. V mladých obuvníkoch videli košickí majstri svojich konkurentov a oficiálne proti nim protestovali. Možno aj to bol ďalší dôvod zriadiť v polepšovni dielňu na výrobu galantérie. Bolo to správne rozhodnutie. Prinieslo úspechy na viacerých výstavách mimo Košíc, kde boli ocenené medailami a zvýšil sa po nich dopyt košických spotrebiteľov.
Po tomto úspechu zriadil Zväz na ochranu priemyslu s finančnou podporou ministerstva dielňu na výrobu kufrov a koženej galantérie. V nej našli pracovnú príležitosť aj neprosperujúci košickí obuvníci. Šesťdesiat pracovníkov v nej vyrábalo kožené púzdra na revolvery. Ministerstvo sa zbavilo finančnej zodpovednosti za túto dielňu, ktorá sa r. 1910 vyhla kríze vďaka podpore mesta. O dva roky sa v nej výroba skončila a celé zariadenie sa dostalo do Viedne.
Obuvníci, ktorí tam pracovali, dostali zákazky na obuv pre armádu, čím ich "erár" zachránil pred nezamestnanosťou. Ďalej však bojovali proti konkurencii polepšovne, podomovým obchodníkom a priekupníkom.
Kto boli Winklerovci
V súvislosti s výrobou obuvi by sme nemali obísť spracovateľov suroviny na obuv. V Košiciach boli remeselnícke odvetvia, pre ktoré bolo výhodné postaviť výrobu na domácich zdrojoch. Bolo to výhodné aj opačne - pre niektorých dodávateľov. K nim patrili napr. továrne na spracovanie kože, ako bola fabrika Jakoba Grossa, aj bratov Winklerovcov. Spracovávali hovädziu kožu na podrážky, topánky, aj jemnejšiu leštenú kožu, teľaciu, jahňaciu a kozľaciu jemnú kožku. Továreň Winklerovcov musela prosperovať podľa údajov o kúpe koží za rok 1846, keď v nej pracovalo asi 50 zamestnancov. Za rok opracovali kože zo 16-tisíc volov na obuv aj iné výrobky a z viac ako 3-tisíc kráv. Objednávky sa im hrnuli aj od mimokošických výrobcov a niekoľkonásobne presahovali kapacitu továrne. Jemné kozľacie kožky od nich odoberal aj výrobca rukavíc v Košiciach Karol Freiberg. Kožené rukavice, najmä dámske, boli viac-menej luxusným doplnkom. Rozšírila sa výroba pletených rukavíc, najmä po zániku továrne na súkno Dobročinného ženského spolku a to A. J. Sipossom, obchodníkom s textilom. Kúpil v Levoči od štátu školskú dielňu na pletené výrobky, previezol ju do Košíc a v budove bývalého a zaniknutého cukrovaru na Moldavskej vytvoril pletiarsku prevádzku.
Krajčírom sa nedarilo
Spomenuli sme náhradu pletených rukavíc za kožené. Bola to Sipossova továreň, ktorá ich začala vyrábať popri pančuchách - tiež dámskych, pánskych aj detských - a rukavicami zásobovala armádu. Umožňovali mu to nové pletacie stroje anglickej výroby. Továreň postupne rozširoval a modernizoval tak, že 28 pletacích strojov z roku 1885 doplnil na 40 v r. 1895, zriadil krajčírsku dielňu na bielizeň, najmä pánsku. Továreň mala celkom vyše 130 strojov a 70 robotníkov, výrobná kapacita bola 120-tisíc zlatých za rok. Ocenenia na priemyselných výstavách boli zároveň odporúčaním pre odberateľov aj v zahraničí.
O bielizeň mali záujem všetci, nie však o vrchné ošatenie. Prejavilo sa to aj na poklese krajčírskych dielní, znížením počtu krajčírov, aj kožušníkov a dokonca aj klobučníkov. Posúďte sami podľa údajov Obchodnej a priemyselnej komory na území, ktoré patrilo do jej košického obvodu: z 896 krajčírov v roku 1873 zostalo 568 v roku 1880, z nich v Košiciach už iba 6, pričom z 300 kožušníkov v celom obvode OPK zostalo 92 a počet klobučníkov sa zo 120 znížil na 84, v Košiciach na dvoch. Ľudia prestali mať záujem aj o haleny. V Košiciach bol už iba jediný halenár a v celom obvode 37 z 93. Na príčine nebola iba menšia kúpna sila v období všeobecnej finančnej krízy, ale aj oveľa lacnejšie importované odevy zahraničného odevného priemyslu. Konfekciu kupovali aj zámožnejšie vrstvy, na druhej strane však vzrástli nároky zákazníkov na krajčírov a s pribúdaním obyvateľov Košíc sa zvýšil aj počet krajčírov.
SOŇA MAKAROVÁ
Autor: Kino Tatran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
