Cenové oné
To, aký nedostatok tovarov a služieb vyvolá návrh novely zákona o cenách, sa neprejaví bezprostredne po tom, ako ho parlament schváli, ale až po tom, keby vláda začala staronové cenové kompetencie využívať. Keby pod rúškom "mimoriadnej situácie" začala úradne určovať ceny potravín, energií, oblečenia, elektroniky, áut. Alebo keby sa na základe takzvaného vecného usmerňovania cien rozhodla hovoriť podnikateľom do toho, o koľko môžu zvýšiť ceny, alebo v akej miere môžu do cien premietnuť zvýšenie nákladov.
Či takáto totalitná prax nastane, nie je veľmi pravdepodobné. Veď aj dnes platný zákon o cenách vláde umožňuje úradne určovať ceny prakticky čohokoľvek, ale nerobí to. Možno preto, že premiér číta ústavu v celku a v nej aj to, že naše hospodárstvo sa "zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky". Základným atribútom trhovej ekonomiky je to, že väčšina cien sa vytvára vo vzťahoch ponuky a dopytu a konkurencie. Svoju rolu zohráva aj to, že Smer nie je marx-leninská strana, aj keď jej šéf občas vyvoláva iný dojem. Na smeráckej lodi sa vezie dosť podnikateľov na to, aby návratu centrálneho plánovania odolali. Na okraj: nechá si minister Počiatek zo Smeru ako spolumajiteľ reštauračnej siete Steam&Coffee kibicovať do cien ministerkou pôdohospodárstva Kramplovou z HZDS? Takže, o čom to celé cenové oné je? O marketingu. Najväčšou starosťou občanov pri prechode na euro je rast cien. Z pohľadu vlády je preto logické, že treba zavíriť vodu v zákone o cenách. Je logické, že treba doplniť Trestný zákon tak, aby za porušenie cenovej disciplíny mohla byť basa. Slovom, keď ide o politický marketing, hodí sa bársaká načačkaná hlúposť. Na druhej strane je to dôkaz, že vysokú mienku o svojich voličoch vláda nemá.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
