Veľa si pamätá a spomína na to, čo je už minulosťou, napr. na dobu, ktorej hovorí "doba ľadová".
Dynastia Berkovičovcov
"Prvý vlak (dva vagóny a dýchavičný rušeň) sa pohol z košickej železničnej stanice do Prešova r. 1870. V bývalej Prešovskej župe bolo v prevádzke 68 pivární. Získala tým prvenstvo v celom Uhorsku. Spomínam to preto, lebo v prvom vlaku sa prevážal v dvoch drevených debnách obložených pilinami vzácny tovar - ľad. Prešovskí krčmári platili za túto vzácnosť neraz aj koženými bankovkami. Bolo to núdzové platidlo."
Spomína, že v Košiciach sa výrobou ľadu zaoberala dynastia podnikateľov. Berkovičovcov posledný z rodu starý pán Berkovič veľké ľadové hranoly rozvážal po celom meste. Drevený voz ťahaný koníkom za deň prešiel celé mesto. Na jeho tovar už čakali výčapníci v pivárňach a vinárne. Košičania ešte v päťdesiatych rokoch mali aj ťažké drevené chladničky, v ktorých ľad vydržal celý týždeň.
Pán Berkovič mal na Repiskej ulici svoju ľadovňu. Zvlášť upravené priestory v pivnici boli zásobárňou ľadu. Denne vyviezol päťdesiat veľkých hranolov ľadu. Na voze mal medený zvonec, ktorým oznamoval odberateľom svoju prítomnosť. Grand hotel Schalkház (dnešný hotel Slovan v prestavbe) od neho kupoval pravidelne raz týždenne desať kusov 1 meter dlhých ľadových krýh. Ľad bol potrebnou komoditou aj na košickom trhovisku, kde okrem iného v lopúchových listoch s kúskom ľadu predávali jedinečnú košickú špecialitu - žabie stehienka.
"Pisek" a sóda
Ľad si zabezpečoval v zimných mesiacoch zo zamrznutého Hornádu. Zamestnával niekoľkých sekáčov, ktorí nasekali veľké kusy ľadu a uložili ho do ľadovne pána Berkoviča, kde vydržal až do horúcich letných dní.
V košickom turistickom časopise "Idegenfogalom" sa píše aj o pripravovanom otvorení prvej turistickej chaty košických turistov na Prednej holici. Prvý chatár Jozef Klanica na september 1914 si objednal z Košíc aj ľad v hodnote jedného talléra. Transakcia sa však nerealizovala, pretože chatár Klanica musel ísť bojovať za cisára pána, pretože sa medzitým rozhoreli ohne prvej svetovej vojny.
"Kvôli úplnosti ešte musím dodať, že v Košiciach existovali ďalšie dve ‚profesie', na ktoré sa úplne zabudlo. K neodmysliteľnému koloritu mesta patrili Cigáni, ktorí po meste predávali vynikajúci čistiaci prostriedok na kuchynský riad ‚pisek'. Dodnes sa nad reštauráciou Baránok nachádza lom zvaný ‚Pisekeš'. Košickí sódovkári rozvážali po meste litrové fľaše z farebného skla a ich spevavé ‚sóódáá' mi dodnes zneje v ušiach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
