Jubilant Maťašovský pískal tri desaťročia

Sportnet|11. aug 2008 o 00:00

Prišli traja. Neboli to mušketieri, ale rozhodcovia, ktorí postúpili do I. futbalovej ligy. Dvaja z nich boli Bratislavčania, on Prešovčan, avšak

všetci prichádzali s úmyslom strážiť čistotu hry. To sa písal rok 1967, keď vedenie nášho najpopulárnejšieho športu oznámilo mená slovenských arbitrov pre najvyššiu súťaž ročníka 1967/68. Z nich bol Jursa v tých časoch na rozhodcovskom poli rýchlikom, behavým mužom s píšťalkou, takže bol pri akcii a v mnohých smeroch novátorom na čs. trávnikoch. Rehák rozvážnym mužom činu, ktorý kedysi vo Varnsdorfe šil aj pre anglickú kráľovskú rodinu a v meste na Dunaji vedel jediný žehliť zamatové obleky. Medzi túto dvojicu vhodne zapadol elegán zo srdca Šariša Dezider Maťašovský.

KOŠICE. Dežko, ako najbližšia partia i fanúšikovia ho oslavovali, bol v rozhodcovskom oblečení jedným z málo Prešovčanov, čo boli v tejto odbornosti či už za Slovenského štátu, alebo potom v ČSR a ČSSR na vrcholnej scéne.

Jeden z najštíhlejších

Rodák zo Solivaru, ktorý Prešovčania vždy považovali za jednu zo svojich štvrtí, mal tiež výbornú kondíciu, takže s píšťalkou bol vždy pohyblivý. "S pohybom nemám problémy dodnes, chodím stále veľa pešo na prechádzky, po meste a na futbal, lebo stále je mojou srdcovou záležitosťou," podčiarkuje D. Maťašovský, ktorý sa narodil 6. augusta 2008. V jeho prípade je zaujímavé aj to, že mal len 19 rokov a už začal rozhodovať, čo v tých časoch bolo mimoriadne skoro, najmä, keď mnohí sa tejto činnosti začali venovať až po tridsiatke. Svojej záľube, z ktorej sa stal napokon vážny koníček, daroval veľa voľného času, takže sa dostal až do najvyššej súťaže. Ako v súčasnosti, tak aj v minulosti, dopracovať sa tak vysoko, nebolo jednoduché. O to viac, že v Československu bolo kandidátov viac, tvrdšia konkurencia, takže aj cesta na vrchol sa stávala neraz zložitejšou. Na druhej strane však dva roky po skončení druhej svetovej vojny chýbalo najmä v nižších súťažiach veľa rozhodcov, takže nedostatok príležitosti bol v tých časoch najmä v nižších súťažiach na míle vzdialený.

S píšťalkou do päťdesiatky

Zvyklo sa hovoriť kto sa na vojnu dal, musí bojovať. Platí to aj pre rozhodcov. Nie každý to však dokáže, takpovediac predčasne zuteká z bojiska. Dežko však nikdy nebol takýto typ. Delegácie na priateľské, majstrovské i medzinárodné stretnutia dostával až do päťdesiatky, keď prišiel čas rozlúčky. Keďže vo vtedajších rokoch špecialisti neboli, na ihriska, či štadióny chodieval ako hlavný a postranný rozhodca. Za tých 31 rokov bolo toho neúrekom, ale mohol sa na túto úlohu maximálne sústrediť, lebo usporiadaná rodina mu vytvárala tie najlepšie podmienky, čo by rád dožičil aj iným. Vďaka tomu všetkému sa po päťdesiatke dlhé roky venoval i funkcii delegáta zväzu. Keďže zdravie mu slúži a stále ho vidieť na tribúnach, lebo futbal má rád, ani pomaly nepostrehol, že v stredu 6. augusta sa dožil 80 rokov. Prišlo mi na um, že som ho predstavoval v denníku Šport vtedy s názvom Československý šport pri vstupe na ligovú, teraz píšem o ňom pre zmenu v Korzári pri jeho jubilejnej osemdesiatke. Je to úctyhodný vek, ktorý aj z rozhodcov málokto dožije. Zrejme, futbalový doping mu veľmi pomáha, a preto mu práve ten želajú všetci, čo sa pohybujú okolo tohto športu.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Jubilant Maťašovský pískal tri desaťročia