Iľnickij, vtedy známy aj na východnom Slovensku. Jeho memoármi nebude nadšený jeden z hlavných strojcov normalizácie po potlačení Pražskej jari Vasil Biľak, rodák z východu. On totiž presne vedel, kedy vstúpia sovietske vojská na naše územie! On sa vydával za spojenca Alexandra Dubčeka, niekoľko hodín pred začiatkom invázie "prepašoval" svoju rodinu (až na dcéru) do bezpečia v ZSSR.
Osobne bol po Biľakovu ženu na hraniciach
"Po skončení rozhovorov v Čiernej nad Tisou moskovská delegácia odletela do Moskvy a 20. augusta 1968 mi zavolal z Moskvy Brežnev, aby som ešte dnes poslal niekoho na hranice pre manželku Vasila Biľaka a ich syna, aby pred vstupom vojsk unikli prípadnému teroru. Urobil som to," spomína Iľnickij a pokračuje: "Vzal som manželku a odišiel k hraniciam. Došli sme iba pred samotný hraničný objekt, pretože ma poznali všetci pohraničiari, československí aj naši. Povedal som svojej manželke, ako má postupovať (manželku Biľaka poznala osobne)... Všetko urobila podľa mojich pokynov. Potom sme všetci - ja, moja manželka, syn a žena V. Biľaka prišli do nášho bytu. Bolo pol jedenástej večer. Rozmýšľal som: ak ich ubytujem v hoteli, tak o tom už zajtra budú vedieť vo Washingtone... Onedlho po našom príchode domov zatelefonoval L. I. Brežnev a opýtal sa: 'Vzal si ich?' Vzal. 'Kde je teraz so synom?' Tu. U nás doma. Už odpočívajú. 'Odovzdaj jej do rúk telefónne slúchadlo.' Dosť dlho sa rozprávali... Brežnev sa ma opýtal, či sa už vojská pohli. Povedal som, že ešte nie. Majú sa dať do pohybu asi o hodinu..."
Staral sa aj o Dubčeka a spol.
Podľa ďalších Iľnického spomienok 22. alebo 23. augusta im zatelefonovali z Moskvy, že do Zakarpatskej oblasti privezú všetkých šiestich členov predsedníctva ÚV KSČ - Dubčeka, Černíka, Smrkovského, Kriegera, Šimona, Špačka. Prosili ho zabezpečiť im ubytovanie na vysokej úrovni. "Rozhodol som sa ich ubytovať v dvoch našich objektoch pri Kamjanici (Perečinský rajón - pozn. red.)..."
Bolo už po polnoci, keď zazvonil telefón zvláštnej linky... Ozval sa Brežnev. "Opýtal sa ma, ako sa cítia naši hostia. Povedal som mu, že Černíka trápia depresívne stavy a všetci ostatní sa snažia rozptýliť biliardom, chutí im jesť, teda všetko je v poriadku. Brežnev prikázal previezť Dubčeka do Užhorodu priamo do mojej pracovne. Ihneď som vydal príkaz náčelníkovi KGB Zakarpatskej oblasti Žabčenkovi s tým, aby Dubček mal na očiach tmavé okuliare (inak ho môžu spoznať) a aby ho osobne sprevádzal a použil nie hlavný výťah, ale ten, ktorý sa používal iba v prípadoch odstavenia centrálneho... Keď Dubček vstúpil do miestnosti a uvidel ma, povedal: Teraz už viem, kde sa nachádzam. Viezli ma v obrnenom transportéri a myslel som si, že som v Poľsku."
Interným telefónom objednal obed pre dvoch. "Vzal som do rúk lyžicu a chystal sa jesť boršč. Dubček sa však akosi nemal do jedla. Opýtal som sa ho, prečo neje. Odpovedal, že nechce. Pochopil som, že sa asi bojí, že jedlo môže byť otrávené. Preto som premiestnil k sebe jeho tanier a svoj presunul k nemu. Potom začal jesť... Onedlho zatelefonoval Brežnev a opýtal sa, čo máme nové a upozornil ma, že s mojím hosťom bude hovoriť M. V. Podgornyj. Stalo sa. Po tomto rozhovore s Podgornym mi Dubček povedal: "Priletí po mňa do Mukačeva lietadlo. Mám s ním poletieť do Moskvy..."
Autor: mvl
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
