geograficky ohraničená hrebeňom Spišskej Magury, Pieninami, Dunajcom a riekou Bialka. Starší názov tejto časti Spiša bolo "Zajavorie".
Celé Zamagurie patrilo pod Uhorsko až do rozpadu Rakúsko-Uhorska a potom ešte dva roky bolo súčasťou ČSR. Úradným jazykom bola maďarčina, aj keď tam ľudia rozprávali spišskou goralčinou.
Rozdelenie
V roku 1920 Rada veľvyslancov svetových mocností rozhodla pripojiť najsevernejšiu časť Zamaguria k Poľsku a takto sa Zamagurie rozdelilo na dve časti, čo trvalo až do oknca roku 1938, pred druhou svetovou vojnou. Počas Slovenského štátu bola najsevernejšia, poľská časť Zamaguria znova pripojená k Slovensku a hranice medzi Poľskom a Slovenskom vtedy prebiehala pozdĺž rieky Dunajec a Bialky a tá bola prísne strážená po obidvoch stranách riek. Práve tieto okamihy značne narušili vtedajšie vzťahy s Poľskom a prinášali so sebou mnohé problémy pre tamojšie obyvateľstvo. Vzťahy sa postupne zlepšovali a problémy odstraňovali. Po skončení druhej svetovej vojny a podpísaní Pražských protokolov 20. mája 1945 sa hranice medzi Poľskom a ČSR znova vrátili do pôvodného stavu z roku 1920.
Centrum Zamaguria
Až do roku 1920 hlavným centrom Zamaguria bola Spišská Stará Ves. Ešte v roku 1850 sa v tomto meste vytvorilo sídlo slúžnovského okresu Spišskej župy, pod názvom Magurský okres, pod ktorý patrilo 39 obcí. Takéto postavenie na Zamagurí mala Spišská Stará Ves až do roku 1920 a tiež počas Slovenského štátu, keď celé Zamagurie patrilo pod Slovensko. Spišská Stará Ves ostala okresným mestom za ČSR až do roku 1960. Dnes je centrom Zamaguria len tej časti Spiša, ktorá pripadá pod Slovensko.
Prvá písomná zmienka o Sp. St. Vsi je z roku 1326. V roku 1399 jej udelil uhorský kráľ Žigmund štatút mesta. Je na známej obchodnej ceste medzi Uhorskom a Poľskom, ktorá viedla od Stredomoria až k Baltickému moru. Bola strediskom administratívy, obchodu, remesiel, trhov a skladu. V meste sa často stretávali králi obidvoch susediacich krajín a vysokí hodnostári. V Spišskej Starej Vsi bol v r. 1474 uzavretý mier medzi kráľom Matejom Korvínom a poľským kráľom Kazimierom Jagelonským.
Zamagurie okrem nádhernej prírody má aj bohatú históriu. Už v stredoveku tadiaľ viedli obchodné cesty z juhu, okolo Popradu do Hniezdneho, Kamienky a cez prielom Dunajca do Poľska. Ľudia sa tam oddávna zapodievali obrábaním pôdy, pastierstvom, ťažbou a spracovaním dreva pre miestnu architektúru. Drevo na pltiach splavovali po Dunajci a obchodovali s ním až pri Baltiku.
Kolonizácia
Severný Spiš a Zamagurie začiatkom 13. stor. boli slabo zaľudnené. Začatý proces osídľovania narušil vpád Tatárov do Uhorska v r. 1241. Po ich odchode sa proces osídľovania zintenzívnil príchodom nemeckých kolonistov, neskoršie valašskou a rusínskou kolonizáciou. Veľký podiel na zakladaní nových osád na zákupnom nemeckom aj valašskom práve sa pripisuje dvom známym šľachtickým rodom - Berzeviczy a pánom z Hrhova - Görgeyovcom. Na Zamagurí vlastnili rozsiahle majetky, ktoré nadobudli donáciou od kráľa Ondreja II., Bela IV., Ladislava IV., Karola Róberta a iných. Zo založených osád sa postupne tvorili samostatné obce, ale niektoré naďalej ostali len ako majere, alebo úplne zanikli.
Medzi prvé osady patrila Lechnica pri Lipnickom potoku, ktorá zohrávala dôležitú úlohu pri zriadení kláštora a celého rozvoja okolia. Práve tam bol zriadený najskôr kartuziánsky a neskoršie kamaldulský kláštor, v Údolí Svätého Antona. Obidva mníšske rády tam pôsobili až do roku 1782, kedy kláštor museli opustiť kamaldulovia.
Po ich odchode osadníci odmietli obrábať pozemky, ktoré patrili kláštoru. Preto tam pozvali ďalších nemeckých osadníkov, ktorí si v blízkosti kláštora zriadili nemeckú osadu Nižné Šváby. Neďaleko kláštora pri liečivom prameni vody vznikli ďalšie osady - Smerdžonka a Huty. V roku 1948 sa všetky spomínané osady spolu s kláštorným komplexom spojili a vytvorili obec pod názvom "Červený Kláštor", ktorý sa stal vstupnou bránou do prielomu Dunajca a Pieninského národného parku, ktorý sa jednou tretinou rozprestiera na slovenskom a dvoma tretinami na poľskom území.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
