Jubilujúci Štafura z nezabudnuteľného tria VSS

Sportnet|11. sep 2008 o 00:00

EUGEN MAGDANebol prvým ani posledným východniarom, ktorý dostal miesto v šatni košických VSS na štadióne na Solovjevovej ulici. Vtedajší

EUGEN MAGDA

Nebol prvým ani posledným východniarom, ktorý dostal miesto v šatni košických VSS na štadióne na Solovjevovej ulici. Vtedajší tajomník strojárov JUDr. Ladislav Kropáč ho chcel mať čo najskôr v žlto-modrých farbách, a tak keď sa blížila hodina jeho príchodu do Košíc, zobudil ešte za tmy trénera Jozefa Vengloša so slovami: "Jožko vstávajte, ani konkurencia nespí!" Kým sa v iných táboroch zo spánku prebrali a spamätali, Jozef Štafura (nar. 11. septembra 1948 v Pavlovciach nad Uhom) bol zo Strážskeho medzi ligistami VSS. Stalo sa tak v prvých týždňoch roku 1970, keď už hráčsky káder netvorili futbalisti druhoradého významu, napokon mená Švajlen, J. Pivarník, Bomba, Desiatnik, Štovčík, Hoholko, Šomoši, Králka, Pollák, Jacina, Daňko, J. Boroš, Strausz netreba nikomu predstavovať.

KOŠICE. Málokto však predpokladal, že sa rýchlo stane veľmi kvalitnou posilou a že sa čoskoro zapíše do streleckej listiny. Príchodom Ďoďa sa zrodila silná stredová formácia Štafura - Pollák - Daňko, ktorej futbalový kolotoč neraz zmietol z trávnika súperov, namaškrtil a roztlieskal našpikovaný košický štadión.

Z veľkého stredu poľa

Aj zásluhou tohto tria robil kolektív celému VSS výbornú reklamu, takže bolo obdobie, keď súperi opúšťali ihrisko s trojgólovou alebo až s poltuctovou nádielkou. Svojou pracovitosťou, kombinačnými schopnosťami Štafura robil súperom veľké vrásky. Umením v strede poľa upútal aj trénera Václava Ježka, ktorý ho povolal na kvalifikáciu MS 2. mája 1973 do Kodane. V Idraetsparku remizovala ČSSR s Dánskom 1:1 v tomto zložení: Viktor - Dobiáš, Samek, Ľ. Zlocha, Hagara - Bičovský, Štafura, Kuna (46. Adamec) - B. Veselý, Petráš, Ján Čapkovič. Toto stretnutie si oživil najmä v roku 1998, keď 1. FC Košice hral odvetu druhého predkola Ligy majstrov v tom istom stánku s celkom Bröndby Kodaň, kde tigri vyhrali hlavičkou Lapšanského 1:0. Dostal tak peknú odmenu k svojej päťdesiatke za prácu, ktorú vykonal v klube ako tréner rezervy a Zacharov asistent pri prvom mužstve. Nakoniec, obaja čosi aj urobili, pretože s kolektívom postúpili do I. ligy, vyhrali Slovenský pohár a prekvapujúco aj Československý pohár.

To sa nezabúda!

Vystúpenie v áčku nebolo však jeho jediným štartom v národnom mužstve, lebo v rokoch 1971 - 1974 nastúpil desaťkrát v čs. juniorskom výbere a strelil jeden gól. Škoda len, že zo stredovej formácie pozývali do reprezentácie prakticky vždy iba jedného hráča z dresu strojárov, pretože v opačnom prípade mohlo jeho umenie vyniknúť vari oveľa viac. Na vrcholnej scéne sa prezentoval vo farbách VSS v desiatich ligových sezónach a v 251 majstrovských stretnutiach. Aj keď v strede poľa odviedol vzácnu mravčiu prácu, nezabudol ani na streľbu, napokon svojimi 26 gólmi dal lekciu nie jednému útočníkovi. V jeseni 1971 hral v dvoch zápasoch Pohára UEFA proti Spartaku Moskva. Žiaľ, v Lužnikách mu brankár Kavazašvili zneškodnil jedenástku, VSS prehrali 0:2, a keďže doma po prehratom I. polčase vyhrali len 2:1, skončili svoje účinkovanie už v prvom kole. Túto súťaž okúsil aj o dva roky neskôr, ale aj Honvéd Budapešť sa stal pre Štafuru a spol. hlavne v odvete vysokou prekážkou. Rappanov letný pohár však bol tiež dobrou príležitosťou na medzinárodné skusy, takže futbalový život v košickom klube mal pestrý a zaujímavý. Nehovoriac o cestách do Austrálie a na americký kontinent, ktoré ostali pre Ďoda navždy nezabudnuteľné.

Postup a dva poháre

Po skončení aktívnej činnosti trénoval na niekoľkých miestach. Medzi najúspešnejšie však môže považovať účinkovanie v 1. FC Košice v ročníku 1992/93, keď spolu s Jánom Zacharom postavili kostru mužstva z hráčov zo všetkých svetových strán a v priebehu jediného roka vyhrali dva poháre a postúpili s mužstvom do I. ligy. Okrem účinkovania medzi žlto-modro-oranžovými na vrcholnej scéne bol v tomto období aj asistentom Milana Lešického pri slovenskej reprezentačnej dvadsaťjednotke. Po návrate do rodného Strážskeho akoby zmizol takmer do zabudnutia. V dnešnej futbalovej filozofii sa však ani múdry človek a odborník vždy nevyzná. Aj preto často devalvujeme i tie hodnoty, ktoré máme. Škoda jeho nevyužitých skúsenosti a schopnosti, aj keď Jožko má túto hru tak rád, že je ochotný pracovať ako na najvyššom poschodí, tak aj na prízemí. Napokon, v posledných rokoch pôsobil i v Kamenici, v rodnom Strážskom, či v súčasnosti v Lastomíre, teda v celkoch, ktoré hrajú V. ligu. On sa tým určite neponížil, naopak pomáha dvíhať latku v nižších súťažiach, čo robí rád aj vo chvíli, keď šesťdesiatka Jožkovi dnes zaklopala na dvere. SFZ si je tiež vedomý jeho zásluh a preto sa mu chce poďakovať za všetko, čo pre futbal urobil. A že zaslúžene, za to hovoria začiatky sedemdesiatych rokov, keď VSS ponúkali najkrajšiu hru v bývalej federácii a zdobilo ju aj meno Štafura. Takže, futbalové živio je nielen zaslúžené, ale ozaj na tom pravom mieste.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Jubilujúci Štafura z nezabudnuteľného tria VSS