minulosti.
V rodine učiteľov
"Bol som, alebo teda som, učiteľské dieťa. Každý, kto má doma aspoň jedného z rodičov učiteľa presne vie, aký je to život. Malý, polovojenský režim," priznáva s nostalgickým úsmevom Patrik. Bolo teda jasné, že u Hermanovcov sa zlé známky netolerovali. "Domov sme museli nosiť výhradne jednotky, hlavne na základnej škole. Už jedna mínus bol obrovský problém. To som už dostával tresty alebo domáce väzenie."
Učiteľkou však nebola len Patrikova mamka, ale takisto i babka. Dedko bol dokonca riaditeľom základnej školy, taktiež teta bola riaditeľka. To už znie naozaj kruto. Malý Patrik sa stal ich testovacím králikom. "Skúšali si na mne testy alebo písomky, ktoré vytvárali pre svojich žiakov. Najprv ich otestovali na mne a potom, keď som ich zvládol alebo nezvládol ich dali svojim žiakom. To bolo hrozné! Vo svojom voľnom čase a počas víkendov som písal testy."
Patrik sa však rozhodol, že v rodinných šľapajách ísť určite nechce. V rodine už predsa len bolo učiteľov dosť. Jeho sestra sa však tohto remesla chytila a vyštudovala pedagogiku, v kombinácii chémia a angličtina. Na začiatku štúdia si vravela, že neostane pri učiteľstve. Dnes však učí na základnej škole a táto práca ju naozaj veľmi baví. "Skutočne viem pochopiť, aká je práca učiteľa ťažká a komplikovaná a čo všetko prináša. Obdivujem každého jedného učiteľa, ktorý ešte za týchto podmienok, ktoré na tej-ktorej škole má, funguje ako učiteľ. Podľa mňa to tí učitelia nerobia kvôli platu, ale kvôli tomu, že je to ich poslanie, ich presvedčenie. Možno je to ich ideál, vychovávať mladých ľudí."
Súčasť Štúrovho Pera
Aj Patrik, ako väčšina detí, na základnej škole sníval o povolaniach najrôznejšieho druhu. Chcel byť klasicky smetiarom, vojakom, kozmonautom, hasičom, policajtom... Na strednej škole sa už však snažil uvažovať vážnejšie a triezvejšie. "Mojím snom bolo stať sa právnikom. To, že úplnou náhodou zakotvím v školskom časopise a že sa tam vo mne zrodí to žurnalistické cítenie, to som naozaj netušil," priznal Patrik. Ako stredoškolák so školským časopisom reprezentoval svoju školu na celoslovenskej súťaži Štúrovo Pero, ktorá sa každoročne koná vo Zvolene. Štúrovo Pero je dodnes najväčšia novinárska súťaž pre stredoškolákov a vysokoškolákov na Slovensku, ktorá nielen oceňuje tie najlepšie školské časopisy, ale najmä dáva mladým ľuďom priestor a možnosť diskutovať, dozvedieť sa omnoho viac o tvorbe časopisu, získať množstvo skúsenosti a zážitkov. Pred pár rokmi na súťaži začínal ako súťažiaci, dnes sa stal jej neodmysliteľnou súčasťou ako člen poroty. "Mám rád prácu s mladými ľuďmi. Vo svojej práci sa totiž často zaoberám len vážnymi témami, kdežto títo mladí ľudia naopak, ešte nie sú takí zaťažení tými vážnymi problémami. Sú akčnejší, živší. A ja som presne taký istý. Vetroplach," priznáva. Patrik prekvapivo vo svojich 34 rokoch ešte nie je usadený, takže život v takomto študentskom duchu a atmosfére mu vyhovuje.
Profesori nás ukľudňovali
Maturita bola pre Patrika ťažká. "Aj nás s ňou strašili. Na druhej strane sme však mali aj veľa dobrých profesorov, ktorí nás ukľudňovali. Vraveli nám, že to zvládneme a hlavne, že maturity budú ľahšie ako prijímacie skúšky na vysokú školu. Na maturitách totiž viete vopred otázky, na prijímacich skúškach nie. Na maturitách vám všetci spolužiaci držia palce, na prijímačkach je každý potenciálny uchádzač váš nepriateľ. Na maturitách vám profesori tiež budú držať palce, budú vám pomáhať, na prijímačkach im to bude jedno. Ale aj tak som aj ja intenzívne prežíval ten predmaturitný stres. No a keď sme to mali za sebou, to bola výhra nad celým svetom! Obrovský nával šťastia," usmieva sa Patrik. Ako však dodáva, postupne prišli ďalšie stresy, ďalšie výzvy, ďalšie veľké momenty.
O vlastnej relácii sa mu ani nesnívala
"To, že raz budem mať vlastnú reláciu na obrazovke Markízy, o tom sa mi naozaj ani len nesnívalo. Som samozrejme rád. Vôbec neľutujem, že nie som právnikom. Aj keď som vyštudovaný politológ. Na druhej strane, s právom prichádzam do kontaktu tak či tak. Som rád, že mám takú prácu, ako mám. Beriem to ako svoj koníček. Málokto môže povedať, že chodí do práce rád. V našej relácii sa ale snažíme ľuďom pomáhať. A to, že pomôžete niekomu, že máte na to prostriedky, máte na to páky, je niečo, čo prináša obrovské naplnenie. Máte cieľ, máte ideály, máte spätnú väzbu. Viete, že ste tou reláciou alebo reportážou niekomu pomohli."
Autor: JANA KARAFFOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
