Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu.
Prvýkrát zasadla 19. septembra 1848 na Myjave, kde sa konalo prvé národné zhromaždenie Slovákov, na ktorom Ľ. Štúr vyhlásil nezávislosť slovenského národa od Uhorska a kde vypovedali neposlušnosť uhorskej vláde.
Sedemnásteho septembra sa z Viedne na Slovensko vypravila prvá dobrovoľnícka slovenská výprava proti vláde v Pešti a to so súhlasom a vedomím liberálnej viedenskej vlády. Na tejto prvej ozbrojenej výprave sa zúčastnilo pôvodne tristo mužov. Vlakom odišli z Viedne na Moravu, kde sa k nim pripojilo 150 pražských dobrovoľníkov.
Zhromaždenie na Myjave
Osemnásteho septembra prešla výprava cez moravsko-slovenskú hranicu na západné Slovensko do Nitrianskej župy. Na druhý deň, 19. septembra sa konalo na Myjave zhromaždenie, po ktorom vzrástol počet dobrovoľníkov na tritisíc mužov. Vojenskými veliteľmi, ktorí prišli s tristočlennou výpravou dobrovoľníkov boli Česi: František Zach, Bedřich BloUdek, Bernard Janeček. Slovenskej dobrovoľníckej výprave sa podarilo získať pre povstanie časť chudobného roľníctva v brezovskom krAji, odkiaľ pochádzal Hurban. Narazili na odpor župných aj miestnych orgánov, národných gárd, niektorých miest aj oficiálnych vojenských jednotiek. Zo samotného mesta Brezová sa nepridala ani väčšina mešťanov, inteligencie, ani bohatších roľníkov, takže povstanie sa obmedzilo na niekoľko evanjelických obcí.
Po niekoľkých zrážkach dobrovoľníkov s národnými gardami aj pravidelnými jednotkami cisárskej armády pri Senici neboli úspešní. Hoci neutrpeli vážne straty, ani na životoch, maďarská strana sa ich snažila demoralizovať šírením klamstiev medzi obyvateľmi katolíckych obcí, že ide o konfesnú záležitosť evanjelikov. V mene cisára vydala a rozširovala maďarská strana fingovaný manifest, v ktorom cisár vyzýval obce, aby členov Slovenskej národnej rady uväznili ako buričov. To malo za následok ústup za slovensko-moravskú hranicu. Dvadsiateho piateho septembra viedenská vláda vydala už skutočný cisársky manifest, ktorým bol gróf Lamberg vymenovaný za mimoriadneho kráľovského komisára pre Uhorsko. Zároveň bol vydaný pokyn, aby bol v severných uhorských župách obnovený poriadok, čo znamenalo likvidáciu slovenského povstania.
Po ústupe prvej slovenskej dobrovoľníckej výpravy doľahli na ňu v okolí Senice a Myjavy represálie zo strany maďarských orgánov. V iných slovenských župách tamojšie správy potlačili prípravy k povstaniu hneď na začiatku. Dvadsiateho ôsmeho septembra z rozhodnutia Slovenskej národnej rady odišla výprava dobrovoľníkov z územia Slovenska a na moravskej hranici ju dokonca napadla cisárska vojenská jednotka. táto výprava bola pomerne samostatná a stretla sa s masovým porozumením a podporou roľníctva v brezovskom kraji. Aj napriek tomu sa nedokázala rozvinúť do širokého hnutia. Štúr s Hurbanom sa odobrali do Viedne, kam už pred nimi prišiel Hodža z tábora v Brezovej.
Zatykače na vodcov
V ten istý deň došlo v Pešti ku krvavému ľudovému súdu nad kráľovským komisárom pre Uhorsko, grófom LAmbergom, a tým sa zmarili nekalé snahy rakúskych federálnych kruhov proti nezávislosti Uhorska. Tento čin označil dvor za otvorenú vzburu. Tretieho októbra vydal panovník ďalší manifest, ktorým oznámil rozpustenie uhorského snemu. V Uhorsku bol vyhlásený vojnový stav a Rakúske feudálne kruhy sa rozhodli prejsť do priameho otvoreného útoku proti maďarskej národnej revolúcii. Šiesteho októbra vypuklo vo Viedni nové ľudové povstanie, ktoré malo prekaziť odchod vojska proti revolučným Maďarom a počas tejto viedenskej revolúcie odišli z Viedne do Prahy s českými poslancami aj členovia Slovenskej národnej rady. Sedemnásteho októbra vydal L. Kossuth v mene Výboru pre obranu vlasti zatykač na všetkých troch hlavných slovenských politických vodcov, vyhlásil ich za vlastizradcov, zbavených uhorského štátneho občianstva.
Druhá výprava
Členovia Slovenskej národnej rady sa s pomocou českých buržoáznych kruhov pokúsili zorganizovať druhú (zimnú) slovenskú výpravu a to opäť po dohode s rakúskymi oficiálnymi kruhmi. Ako vrchný vojenský veliteľ bol menovaný Alfréd von Windischgrätz, ktorý nedôveroval slovenským politickým činiteľom. Určitú nádej im dával cisársky výnos z 20. októbra, v ktorom sa píše: "Každý národ nájde ochranu a bude Mať v NÁS spravodlivého ochrancu svojho pokojného rozvoja. Pôjdeme vždy touto cestou a nestrpíme, aby jeden národ utláčal druhý. To chceme dosiahnuť a uskutočniť všetkými prostriedkami, v zhode s konštitučnými zákonmi, a to aj v krajinách patriacich Uhorskému kráľovstvu.
Slovenskí politickí vodcovia sa však stretli u Windischgrätza a iných rakúskych oficiálnych osobností s nepochopením a až v polovici novembra získal Blondek súhlas vo Viedni k zorganizovaniu dobrovoľného zboru. Ten potom pôsobil v rámci akcií cisárskej armády. Druhá, tzv. zimná výprava sa uskutočnila priamo pod vedením rakúskych dôstojníkov. Jedna skupina slovenských dobrovoľníkov asi z 200 mužov - prenikla až k Žiline, obsadila Budatín. Jej úlohou bolo vyvolať ľudové povstanie najprv na strednom Slovensku, no plán sa zmenil na nápor na Čadcu, kam prenikla druhá, asi 500-členná skupina slovenských dobrovoľníkov. Skupina pod BloUdkovým vedením sa na začiatku roku 1848 pohybovala v Trenčianskej, Turčianskej, Zvolenskej, Liptovskej, Spišskej, Gemerskej a Šarišskej župe a dostala sa až do Košíc. Janečkova skupina odtiahla vo februári 1849 z Myjavského kraja k Leopoldovu, kde dobývala pevnosť, k Novým Zámkom a Komárnu, kde bojovala a na jar ju stiahli do Bratislavy.
Dobrovoľníkov rozpustili
Slovenská národná rada začala reorganizovať dobrovoľnícky zbor začiatkom roku 1849, ale k jeho ozbrojenému pôsobeniu prišlo až v lete. Sľuby, ktoré dostali od panovníka a vládnych činiteľov viaceré slovenské deputácie v r. 1849 neboli myslené vážne. Už vtedy začala Viedeň tlačiť aj na likvidáciu hlavného Štúrovho diela - spisovného jazyka, orientujúc sa v slovenských veciach na Kollára a jeho krídlo. Viedeň pomáha maďarskej konzervatívnej šľachte upevňovať svoje otrasené pozície aj na Slovensku.
Opierajúc sa o slovenské národnostne zmýšľajúce vrstvy, pokúsila sa Slovenská národná rada vytvoriť širokú sociálnu bázu v celoslovenskom rámci. Jej úsilie narážalo na odpor zo strany viedenských politických komisárov na Slovensku, menovaných z radov starokonzervatívnej maďarskej šľachty, ale aj na nepochopenie a odpor značnej časti slovenského obyvateľstva. Za takých podmienok nemohli Štúrovci vystupovať s heslami, ktoré by mohli pritiahnuť aj národnostne málo orientované vrstvy slovenského roľníctva. Po potlačení maďarskej revolúcie boli v novembri 1849 rozpustení aj slovenskí dobrovoľníci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
