začal budovať pustovne, z ktorých vzniklo centrum kartuziánov - Grande Chartreuse (Veľká kartúza). Kláštory tohoto rádu sa potom zakladali v ďalších krajinách.
Prvý kartuziánsky kláštor na Slovensku bol založený v r. 1299 pri obci Letanovce, na "Skale útočišťa". Tam si vraj našli útočište ľudia zo Spiša pred vpádom Tatárov do Uhorska v r. 1241. Podľa Levočskej kroniky Gašpara Haina sa uvádza, že ho dali postaviť Sási na pamiatku záchrany ľudí pred Tatármi. Prví mnísi tam prichádzali v r. 1307 z podobného kláštora v Žiči zo Slovenska.
Založenie kláštora určil súd
Po smrti Ondreja III. nastala v Uhorsku zložitá situácia O uhorskej korune sa rozhodovalo medzi Karolom Róbertom a synom Václava II. (Ladislav V.). Postoje uhorskej šľachty k voľbe nového kráľa sa rozchádzali. Berzeviczyovci podporovali voľbu Karola Róberta a Görgeyovci protikandidáta. Medzi nimi nastal spor aj o osadu Strážky. Napätie sa stupňovalo a vyústilo do vraždy Fridricha, syna komesa Arnolda z rodu Görgeyovcov. Bgola podaná žaloba na Kokoša Berezwiczyho, pretože jeho človek zabil Fridricha. Spor nadobudol veľké rozmery. Kráľ ho chcel urovnať a na znak toho daroval Strážky Kokošovi.
Pri súdnom konaní sa obidve strany dohodli, že vrah uskutoční kajúcnu púť. Magister Kokoš sa mal so svojimi príbuznými verejne ospravedlniť komesovi Arnoldovi, zaplatiť pokutu, zriecť sa obce Švábovce a Plavča, založiť šesť kláštorov a odslúžiť v nich 4 tisíc omší (rôzne sa vysvetľuje).
O dva mesiace vydal Kokoš listinu, na základe ktorej kartuziáni zo Skaly útočišťa získali obec Lechnicu a tam mal byť postavený kláštor, ktorý dostal prvý názov Dom Doliny sv. Antona, druhý bol Lechnický a nakoniec Červený kláštor. V r. 1313 ho potvrdil Spišský prepošt a potom aj panovník. S jeho výstavbou sa začalo po roku 1330 a dovtedy tam boli len drevené provizórne časti kláštora.
Majetok sa rozrastal
Darovaný majetok kartuziánov prevzal prior Martin a brat Goblinus. Kartuziáni získali aj šoltýsstvo v osade Lechnica a postupne dostávali ďalšie donácie od uhorských a poľských kráľov a bohatých šľachticov. Ich majetky sa rozširovali nielen v Zamagurí, ale aj v iných častiach Uhorska. Donáciami ich obdaril aj Viliam Druget.
Spočiatku to bola len fília kláštora na Skale útočišťa, ale od roku 1352 kláštor nadobudol samostatnosť. Okrem narastania majetkov rástla aj vážnosť kartuziánov a kláštora na obidvoch stranách hraníc - Uhorska a Poľska. Mnísi sa podieľali na nových osadách v okolí. Okrem kláštorných povinností museli riešiť aj majetkové. V kláštore a na jeho okolí sa často stretávali králi obidvoch štátov, čo dokazuje jeho dobré prosperovanie.
V r. 1431 a 1433 nastal vpád bratríkov do Uhorska. Kláštor vylúpili a rehoľníci sa museli ukrývať v okolitých kláštoroch. Obrana Kláštora pred bratríkmi bola slabá a nastali obavy o jeho budúcnosť. Bratríci mali svoje hlavné sídlo na hrade Plaveč, ale okrem toho 36 poľných táborov a hradných pevnosti. Jeden z nich bol neďaleko kláštora pri Haligovských skalách a podobne aj na Zelenej Hure pri Hrabušiciach. K obnove riadneho rehoľného života došlo až po roku 1452 a po porážke bratríkov.
Kartuziáni viedli pustovnícky a komunitný spôsob života. Každý mních mal priestor na spanie, prácu a v záhradke. O životné potreby sa museli starať sami, Modlili sa, prepisovali knihy zbierali bylinky, vyrábali lieky.
Kláštorné spoločenstvo sa delilo na otcov - pátrov a bratov - frátrov. Na čele kláštora stal prior. Ich odev tvoril biely habit prepásaný opaskom, škapuliar, kapucňa spojená po bokoch. Habit smel byť z bezfarebnej prírodnej látky, drsný a teplý. V zime smeli nosiť kožušiny z barana. Mali žiť v samote pre Boha, aby zistili, aký úžitok im prináša samota.
Zbojnícke prepadnutia
Kartuziánov začali znepokojovať zbojnícke prepadnutia. V roku 1942 známou zbojníckou družinou Fedora Hlavatého, ktorá odcudzila niektoré vzácne predmety.
V prvej polovici 16. stor. kláštor začal znova prosperovať. Nadobudol ďalšie donácie v Sp. Starej Vsi, Spišskom Hrhove, Lesnici, Veľkej Lesnej, Lechnici a ďalšie majere.
Rehoľný život kartuziánov narušila reformácia. Bol znova prepadnutý kláštor pri Letanovciach a padlo rozhodnutie 40 zbúrať. Spišský prepošt Gašpar Bornemisa zrušil aj kláštor pri Dunajci, čo zdôvodňoval úpadkom rehoľného života a tým, že objekt chcel využiť na ochranu archívu Spišskej Kapituly. Po 250 ročnom pôsobení karutzíni v roku 1563 opustili Červený kláštor a odsťahovali sa do Poľska.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
