Východ bol na politicko-národnostnej periférii
Pred 90. rokmi - 28. októbra 1918 - vyhlásila Československá národná rada v Prahe vznik Česko-slovenskej republiky a 30. októbra 1918 Martinská deklarácia proklamovala pridanie sa k nej Slovákov.
Historický vývin vzniku ČSR načrtneme v širších súvislostiach. Aj vzhľadom k tomu, že v súčasnosti sa častejšie spomína tisícročné spolunažívane Slovákov a Maďarov v svätoštefanskom Uhorsku, i príčiny jeho rozpadu. Toto spolunažívanie nebolo pre Slovákov priaznivé na rozdiel od postavenia iných národov a národností.
Chorváti mali svoju samosprávu, Nemci rôzne privilégia, Rumuni a Srbi národnú cirkev, ktoré im umožňovali priaznivejšie podmienky etnického života a vývinu. Slováci také výhody nemali. Uhorsko od svojho vzniku bolo mnohonárodnostným štátom, v ktorom podľa niektorých maďarských vedcov Maďari tvorili 20 % a Slovania 80 % obyvateľov. Stredovek nepoznal národnostnú otázku a panovníci, šľachta a cirkevná hierarchia sa starali predovšetkým o to aby poddaný ľud platil dane a nebúril sa. Ale od šírenia myšlienok osvietenstva, buržoáznych revolúcií a ideológie slobody, rovnosti a bratstva, zrodili sa aj myšlienky formujúce ideu národnej svojbytnosti a rovnoprávnosti, vyúsťujúcich sa do fenoménu nacionalizmu. Uhorsko v tom období bolo typickým mnohonárodnostným štátom, v ktorom Maďari tvorili jednu tretinu a nemaďari dve tretiny.
Zápas za svojbytnosť
Politický, spoločenský a národnostný vývoj vyvolal i politický zápas, v ktorom Slováci a ostatné národy a národnosti vystupovali s požiadavkami za uznanie národnej svojbytnosti a prebudovania mnohonárodnostného Uhorska na demokratický a federatívny štát, čo sa najvýraznejšie prejavilo v revolučných rokoch 1848 - 1849. Ale maďarské vládnuce kruhy zo stavovských záujmov a falošnej myšlienky nadradenosti maďarského národa a kultúry túto ponuku odmietli. Namiesto toho si vytýčili za cieľ vytvorenie rečového a etnického maďarského národného štátu, nástrojom ktorého sa stala násilná maďarizácia.
Pre východné Slovensko utlačovateľská politika zanechala ťažšie dôsledky, lebo tento región z národno-politického hľadiska sa dostal na perifériu národného života. Miestne maďarské vládnuce kruhy doslova izolovali východné Slovensko so snahou vypestovať v podvedomí východoslovenského ľudu presvedčenie, že tvorí jazykovo, etnicky i kultúrne osobitý subjekt nárečovým pomenovaním Sloviaci. K tomu treba poznamenať, že pod týmto pomenovaním ľud nazýval všetkých Slovákov, od Bratislavy až po Užhorod, a že toto pomenovanie nemá charakter kmeňovej osobitosti, ako to tvrdili niektorí historici. Istým pokusom o oživenie národného a politického života v tomto regióne bola účasť slovenských kandidátov vo voľbách r. 1906 v Giraltovciach za materiálnej pomoci amerických Slovákov, ktorých úspech bol zmarený brutálnym zásahom vojska a žandárstva.
Pomoc amerických krajanov
Východiskom zo stupňujúceho sa politického a národnostného útlaku bola pre slovenských predstaviteľov snaha o užšiu spoluprácu s českým národným hnutím, prejavujúcim sa v mnohých oblastiach života, ktorá sa potom stala istým predobrazom budúcej spoločnej štátnosti. K takému cieľu a úsiliu v nemalej miere pomohli aj americkí Slováci a Česi. V slobodnej a demokratickej Amerike naši krajania prostredníctvom svojich aktívnych spolkov a mohutnej tlače prejednávali a realizovali rôzne formy pomoci svojej domovine a jej obyvateľstvu. A neboli to len prostriedky materiálnej podoby, ale aj politické a kultúrne. Americkí Slováci rokovali aj o takých otázkach, o ktorých slovenskí predstavitelia nemohli ani vyrieknuť bez hrozby trestu a väzenia. Boli to otázky štátoprávneho postavenia Slovákov v budúcnosti. Nastoľovali sa tak otázky: s kým sa spojiť zo susedov, alebo sa uspokojiť so samosprávou v Uhorsku? Je pozoruhodné, že v rámci takýchto diskusií bol vyslovený aj v akomsi predstihu názor, alebo skôr vízia, aby sa Slovensko stalo samostatným štátom, čo samozrejme v tom období nemalo reálne predpoklady, ani zahranično-politické.
Od konca 19. storočia prebiehalo medzi veľmocami imperiálne súťaženie, v ktorom nemecké hegemonistické ciele vyprovokovali vypuknutie svetovej vojny. Rakusko-Uhorsko ako spojenec Nemecka očakávalo od víťazstva upevnenie svojej pozície na Balkáne a mnohonárodnostné Uhorsko dovŕšenie procesu maďarizácie.
Clevelandská dohoda
Vojnový konflikt s hroznými následkami vytvoril aj priaznivé podmienky pre utláčané národy v Európe a osobitne pre Slovákov a Čechov pre organizovanie národno-oslobodzovacieho zápasu, spojeného s menami T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a E. Beneša. Veľmi aktívnu činnosť vyvíjali Slováci v USA. V popredí činnosti stála Slovenská liga, ktorá už v septembri r. 1914 prijala Memorandum vo viacerých jazykoch s výpočtom krívd na Slovákoch v Uhorsku a požiadavkou myšlienky spolupráce medzi slovenskými a českými spolkami, výsledkom ktorých bolo uzavretie Clevelandskej dohody r. 1915. V nej sa vytýčil program slovenského a českého národa vo federatívnom zväzku s autonómiou. Česko-slovenský odboj dostal významnú posilu v osobe M. R. Štefánika, ktorý sa z vedca stal dobrovoľníkom, letcom vo francúzskej armáde, diplomatom a vojenským organizátorom česko-slovenských légií. Za svoju činnosť a vojenskú statočnosť získal hodnosť francúzskeho generála. Pri širokej a všeobecnej spolupráci v rámci česko-slovenského odboja dochádzalo aj k niektorým rozdielnym názorom najmä v otázke, presadzovanej T. G. Masarykom a českým odbojovým hnutím. Bola to idea jednotného česko-slovenského národa, ktorá neskôr prerástla do ideológie čechoslovakizmu. Časť slovenského vedenia odboja túto koncepciu prijala, ale americkí Slováci z veľkej časti odmietali a zotrvávali na stanovisku uznania svojbytného slovenského národa. V otázke budúceho postavenia Slovenska v ČSR požadovali úplnú samosprávu.
Česko-slovenské légie
Významným faktorom v zahraničnom odboji boli česko-slovenské légie, organizované na dobrovoľnom základe a v duchu zásady, že bez boja niet slobody. Légie sa organizovali zo zajatcov najmä v Rusku, Taliansku, Francúzsku aj v Amerike. Veľmi aktívnu činnosť v ich organizovaní a plnení úloh zohral generál M. R. Štefánik, kým na Slovensku vojnovými zákonmi a nariadeniami bol politický život umŕtvený a slovenskí vojaci v armáde monarchie bojovali za cudzie a nepriateľské záujmy, légie viedli zápas za oslobodenie slovenského a českého národa za jeho nezávislosť a samostatný štát.
Nesmelé a neúspešné pokusy monarchie o uzavretie prímeria a vstup USA do vojny urýchlili jej porážku a rozpad. Medzitým v zahraničí došlo k významnej historickej udalosti - k podpisu Pittsburskej dohody 31. 5. 1918. V nej slovenskí a českí zástupcovia odboja prijali program spoločného štátu Čechov a Slovákov na princípe rovnosti a zabezpečenia autonómie pre Slovensko. Kapitulácia monarchie vyvolala v Čechách a na Slovensku reakciu, ktorá sa prejavila vyhlásením samostatného štátu Čechov a Slovákov 28. októbra 1918 v Prahe a na Slovensku v tomto duchu deklaráciou slovenského národa 30. októbra 1918 v Turčianskom sv. Martine.
(Nabudúce: Revolučný boj na východnom Slovensku.
LADISLAV TAJTÁK
Historik
TEXTY K FOTO:
1. TOMÁŠ GARRIGUE MASARYK
Za prvého prezidenta ČSR ho zvolili 14. nov. 1918 a potom ešte trikrát. Abdikoval zo zdravotných dôvodov 14. dec. 1935,
Foto: Archív redakcie
2. GEN. MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK
Za prvej ČSR mu postavili Košičania na Hlavnej ulici tento pomník. V socialistickom Československu bol zničený.
Foto: Archív redakcie
3. EDVARD BENEŠ
Organizoval okrem iného Český odboj proti Rakúsku a zakladanie Čsl. vojenských jednotiek.
Foto: Archív redakcie
Autor: nov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
