reprezentovali Slovensko v juhokórejskom Soule na majstrovstvách sveta v behu na 24 hodín. Tie organizovala IAU pod záštitou IAAF. V konkurencii vyše 200 bežcov z 25 krajín sveta dosiahli obaja veľmi solídne výsledky. Lindvai skončil na 33. mieste s výkonom 215,841 km a Gállik na 51. pozícii s výkonom 202,397 km. Z víťazstva sa tešil Rjoiči Sekija (Jap.) 272,443 km.

Od desiatej do desiatej

Pre Lindvaia to po vlaňajšom prepadáku v kanadskom Drumondville (127. miesto - 107,6 km) bola šanca na reparát, ktorá mu vyšla. A veľa nechýbalo, aby zažiaril ešte viac. "Preteky odštartovali o 10. hodine miestneho času (u nás o 7 hodín menej, pozn.) a trvali do nedele 10.00. Kórejci vari horšiu trať ani nemohli vymyslieť. Behali sme totiž na betónovom, 980 metrov dlhom okruhu, kde nebolo absolútne nič, čo by vás mohlo aspoň trochu ochrániť pred pražiacim slnkom. Ortuť teplomera sa vyšplhala až na 30 stupňov. V tejto horúčave sme bežali prvých osem hodín. Od začiatku som bežal veľmi opatrne, lebo ďalší výbuch som si nemohol dovoliť. Trochu ma vystrašilo, keď som mal po piatich hodinách krvavý moč. Fero Gállik ma upokojil, že je to z aspirínu alebo guarany, čo je povolený povzbudzujúci prípravok. Takto som svojím tempom vydržal bežať 21 hodín bez akejkoľvek krízy."

Tri hodiny pred koncom padla 200-ka

Ani netreba pripomínať, aké náročné i na psychiku je behanie neustále dookola na kilometrovom okruhu. Krúžiť takto 24 hodín je naozaj len pre silné povahy. Navyše, keď nemáte ani šajnu o tom, koľko ste zabehli. Usporiadateľom sa totiž pokazilo zariadenie na meranie medzičasov po každom odbehnutom kole, ktoré sa malo zobrazovať na svetelnej tabuli. "Vôbec sme nemali prehľad, ako sme na tom. Na papieri nám dali výsledky spred hodiny. Napríklad v prebiehajúcej 14. hodine sme mali výsledky po 12 hodinách..." S. Lindvai mal po 21 hodinách zabehnuté niečo vyše 200 km a začal veriť, že môže atakovať dokonca svoj osobný rekord 226 km z Taiwanu 2006. Pomalým tempom to vychádzalo až na hranicu 230 km i viac! "Radosť však netrvala dlho. Totálne mi odišli nohy a nebol som schopný bežať. Žiaľ, aspoň som teda kráčal a za tri hodiny som našliapal 16 kilometrov. Veľká škoda. Som presvedčený, že keby sme mali vlastný občerstvovací a masérsky servis, svoj osobák by som prekonal. Naozaj som sa na to cítil. Slovensko však bolo jedinou krajinou, ktorá niečo také nemala. Strávili sme tak množstvo času pri našom stolíku. Či už prezúvaním, mastením nôh, menením dresov a hlavne vlastným občerstvením - polievky, vyživovacie prípravky."

Nemohol sa dočkať konca

Namiesto osobného rekordu si tak S. Lindvai v závere prial niečo úplne iné. "Želal som si, nech príde čím skôr koniec. Priznám sa, keď nastala posledná minúta, prežíval som neskutočnú slasť." Nášmu 37-ročnému vytrvalcovi nemožno nič vyčítať, lebo každý výkon nad 200 km má veľkú cenu. "Chcel by som sa poďakovať vedeniu môjho zamestnávateľa - riaditeľom Vladimírovi Dvorovému, Mariánovi Miščíkovi a Jánovi Andrášovi za to, že mi dôverovali aj po minuloročnom neúspechu a podporujú ma i naďalej. Verím, že som ich aspoň sčasti teraz nesklamal," dodal slovenský ultramaratónec.

Privonia k olympiáde?

O plánoch do budúcnosti nechcel rodák z Malej Idy špekulovať. "Znova sa hovorí, že šampionát by mala organizovať Oceánia - Austrália alebo Nový Zéland. Tohto roku to malo byť Mexiko alebo USA a nakoniec z toho bola Južná Kórea. Už dlhší čas silnejú šumy, že v roku 2012 počas OH v Londýne chce vedenie IAU usporiadať majstrovstvá sveta v behu na 100 km ako ukážkový šport. Ak by sa táto úvaha dostala do raálnej podoby, tak by to pre mňa bola obrovská výzva a motivácia. V tom času budem mať 41 rokov, čo je ideálny vek. Snom každého športovca je možnosť aspoň privoňať k olympiáde. Ak by to vyšlo, potom by som azda i ukončil behanie na ultramaratónskych tratiach."

Zaujímavé stretnutia

Pre Slavomíra Lindvaia to bola druhá cesta do Soulu, takže v Južnej Kórei ho nemalo čo zaskočiť ani prekvapiť. Zato na letiskách mal zaujímavé stretnutia. "Pred odletom z Viedne sme sa stretli na letisku s Mikulášom Dzurindom, s ktorým sme sa pozhovárali na bežeckú tému. Pri debate nám poprial veľa šťastia. My sme cez Helsinki leteli do Soulu, on do Bruselu. Cestou späť sme sa v Helsinkách pre zmenu stretli s majiteľom MŠK Žilina Jozefom Antošíkom, ktorý tam akurát prerokovával vysielacie práva na štvrtkový zápas Pohára UEFA s Hamburgom. Z Viedne nás potom viezol do Bratislavy," usmial sa S. Lindvai.