jeho potomkov.
TREBIŠOV. K jarmokom, trhom, odpustovým slávnostiam, festivalom na celom Zemplíne neodmysliteľne patrí vôňa cukrovej vaty. Mnohých ľudí už zďaleka zaujme červený stánok a pred ním pán oblečený v snehobielej cukrárskej uniforme. Široký úsmev, vždy dobrú náladu a životnú energiu dostanete s vatou ako samozrejmosť.
K cukru ho ťahalo od malička
Jeho starý otec pochádzal od Starej Ľubovne. Za prácou odišiel do Ameriky, kde sa zoznámil s mužom z obce Pribeník v dnešnom okrese Trebišov. Spriatelili sa. Po návrate na Slovensko sa v Pribeníku usadil a oženil. Ján Trella na svoju babičku spomína s láskou. Milovala ho a mala pre neho porozumenie. "Viete, keď som bol malý, cukor bol veľmi drahý a bola to vzácnosť. Ja som ho chodil kradnúť," spomína ešte stále s huncútskym výrazom. Babička ho síce okrikovala, no nikdy nevyhrešila. Spolu s jeho mamičkou boli vychýrené gazdinky. Piekli perníčky a spoločne ich ponúkali na trhoch a jarmokoch až v Užhorode a Mukačeve. Vymieňali ich za to, čo im doma chýbalo. Dedo a otec Jána Trellu boli hospodári. Mali aj lán, na ktorom pestovali ľan, z neho šikovné ženy robili látky a šili oblečenie.
Cukrársky učeň
Pán Trella ako malý chlapec chodil počas odpustov točiť kolesá na stroji na výrobu cukrovej vaty. "Keď predali sedem kusov, ôsmy som dostal ja. Doma sa na mňa vždy hnevali, že namiesto toho, aby som bol v kostole, stál som pri cukrovej vate." Babička pochopila, že cukrárčenie by mohlo byť jeho srdcovou záležitosťou a presvedčila rodičov, aby ho nechali vyučiť sa za cukrára: "Štyri roky som sa učil u majstra Pištu Gemésza v Čope pri Čiernej nad Tisou." Vraví, že učňovské roky boli síce krásne, no zlaté neboli. "Bola veľká drahota. Kilo cukru stálo šesť korún, no za deň sa dali zarobiť len tri koruny."
Stroj si kúpil od cirkusu
Keď sa vyučil, kamaráti ho prehovárali, aby šiel s nimi robiť na železnicu: "Vraveli, že sa tam dá dobre zarobiť." A tak šiel a zostal. Na železničnej stanici v Čiernej nad Tisou robil na prekládke celých 47 rokov. Ale o atmosfére slávností a stánku s cukrovou vatou nikdy snívať neprestal. "Až raz, asi v roku 1965, prišiel do Kráľovského Chlmca cirkus Praha a pri vystúpeniach predávali aj cukrovú vatu," rozžiaria sa mu oči. Jeho syn Ernest vysvetľuje, že otca okamžite zaujal predavač, ktorý ju ľuďom vtipne ponúkal a používal pritom frázy z rôznych jazykov. "Otec si od nich stroj kúpil. Ešte dve sezóny popri robote na železnici, cez víkendy, chodieval k ich šapitó po celom Zemplíne." Kvôli svojej záľube si ešte v roku 1966 vybavil živnosť na výrobu cukrovej vaty, známej ako Trellova cukrová vata. Chodieval predávať všade, kam sa len dalo. "Je to moja záľuba," vyznáva sa. Keď mu zrušili živnosť, vynašiel sa. Cukrovú vatu za socializmu vyrábal a predával ďalej: "Pod pridruženou výrobou Slavošport."
Rád cestuje
Jeho snom boli vinice a ovocné sady. Kúpil si dom v Somotore, postupne aj vinice a začal pracovať vo vlastnom sade. "Len teraz sme v ňom oberali 50 stromov sliviek," usmieva sa. "Ja som ostal pri dedovom sne. Mám vinice a sad. Syn Erik chodieva s otcom predávať cukrovú vatu, ale tiež sa venuje ovocinárstvu," vysvetľuje syn pána Trellu - Ernest. Dodáva, že keď ho už robota v sade omrzí, pridá sa k nim. "Aj teraz sme spolu s otcom na trhoch v Prešove." Syn a vnuk o pánovi Trellovi vravia, že rád cestuje. Nemá problém zdolať aj viac kilometrov, len aby bol medzi ľuďmi. "Viete, ak je pekný deň, hneď nás niekam volá," hovorí Ernest.
"Veru, ak by ma niekam Erik nemohol vziať, vybral by som sa tam aj o palici vlakom," smeje sa majster cukrár. Aj v pokročilom veku je čulý a rád si zašpásuje. Ešte stále chodí do vinice a robí aj v ovocnom sade. Syn a vnuk sú mu stále nablízku. V posledných rokoch tvoria s Erikom harmonickú dvojicu. "Keď ma dedko zavolá, vždy s ním idem. Aj mňa to baví," hovorí 23-ročný Erik.
Recept proti bolesti
S láskou pozerá na dedka, ktorý na stoličke pred stánkom sedí graciózne, skoro ako v kráľovskom kresle. Aj on však má svoje vnútorné žiale, ktoré si lieči a zabúda na ne pri stretnutiach s novými ľuďmi. Zomrela mu manželka a nedávno aj sestra. Bola tiež známou cukrárkou. "Volala sa Čullová a dlhé roky bola vedúcou v cukrárňach v Humennom. Najprv v cukrárni pri stanici, potom v dvoch prevádzkach v meste. Zomrela pred rokom a ešte stále za ňou plačem. Bola to krásna žena," vraví.
Život vie osladiť aj iným
Pán Trella zje za deň, keď predáva, aj päť cukrových vát: "Zjem tie, čo sa nepodaria." Hovorí, že ľudia, ktorí jedia cukor, sú pekní a majú tvár bez vrások. Tá jeho je toho príkladom. "Viete, ja vidím ľudí, čo nejedia cukor. Majú vychudnutú tvár a pod očami kruhy. Aj niektoré deti sú také," zamrzí ho. Oči sa mu rožiaria, keď k stánku príde dievčatko. Osloví ju seňorita a pridá krásne komplimenty. Keď prichádzajú ďalší zákazníci, prenechá špajlu Erikovi a sleduje dianie naokolo. Čím viac ľudí, hudby a ruchu, tým je spokojnejší. Potrpí si na vzletnú konverzáciu a zaujíma sa o všetko nové, čo sa okolo neho deje. Pozná termíny všetkých jarmokov a keďže vnuk býva na tej istej ulici, raz dva majú zbalené. Okrem čistej slovenčiny svojich zákazníkov ohuruje maďarčinou, češtinou, nemčinou a taliančinou. Nechýba noblesa predaja. Vždy úhľadná uniforma, naškrobená čapica, spod ktorej vykúkajú rovnako biele vlasy a všade čistota. Aby vata vo vlhkom vzduchu nespľaskla, pridal vlastný zlepšovák. "Natiahneme na ňu mikroténové vrecúško a hotovo." Dievčatko, ktoré od neho odchádza, sa za ním z diaľky obzerá. "Viete, on vyzerá ako nejaký rozprávkový deduško," usmeje sa a utiera si olepený nos a líca.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
