prisťahovalcom, ktorí prišli z dedinky Miková na severovýchode Slovenska vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Ako dieťa sa Andy trikrát (prvý raz ako osemročný) nervovo zrútil (tanec sv. Víta), vždy s ročným odstupom.
Otec-baník umrel, keď mal Andy 13 rokov. Bol veľmi naviazaný na matku, ktorá sa nikdy po anglicky nenaučila a s ktorou až do jej smrti býval. Čoskoro sa prejavilo jeho umelecké nadanie, študoval užitkové umenie na Carnegie Institute of Technology, dnes známej ako Carnegie Mellon University v Pittsburghu. Po absolvovaní školy sa v roku 1949 presťahoval do New Yorku a začal úspešnú kariéru ako ilustrátor časopisov a v reklame.
Zarábal milióny
Koncom 50. rokov začal maľovať. Bol posadnutý túžbou po sláve, popularite a bohatstvu. To všetko sa jednej z najväčších postáv moderného umenia splnilo. Slávu mu priniesli jeho typické obrazy znázorňujúce každodenné banality, rovnako ako portréty slávnych. Neskôr sa pridružil rad námetov týkajúcich sa smrti (Červený rasový nepokoj, Biela autonehoda, Oranžová autonehoda, Zelené horiace auto, Elektrické kreslo, Trinásť mužov hľadaných zatykačom). Príznačnými prostriedkami sa mu stalo používanie kombinovaných materiálov a technik: fotografických, maliarskych a sochárskych, ako aj záľuba v ostrých farbách uplatňovaných modernou neónovou reklamou. Predlohami boli portréty prevzaté z plagátov, nálepky z konzerv, farebne retušované fotografie a ich koláže... Nielen New York, ale aj svet chytro prevalcoval nový úkaz v umení, ktorého podstatu najlepšie vystihujú slová predchodcu pop-artu Roberta Rauschenberga: "Nie každý Warhol je dobrý Warhol, ale zlý nejestvuje". Peňazí mal tiež dosť. Za portréty, ktoré maľoval na počkanie, si účtoval 25-tisíc dolárov. Jeho celkový majetok sa odhadoval na desiatky miliónov dolárov. Ohuroval drzými nápadmi, tvrdil, že krása je všade a vo všetkom. A nie je rozdiel, či na tvári hollywoodskych hviezd, ktoré portrétoval, alebo na plechovke Campbellovej polievky.
Reklamu povýšil na umenie
Počarila mu konzumná spoločnosť a americký svet plný reklám. Výnimočne nadaný Warhol dokázal reklamu povýšiť na umenie. "Najväčším umením je zarábať peniaze," hovorieval. Jeho vzťah k nim vystihuje aj plátno s dolárovými bankovkami, ktoré vzniklo, keď ho istá priateľka požiadala, aby namaľoval to, čo miluje najviac. Na vrchole sa ocitol v šesťdesiatych rokoch, kedy v Spojených štátoch zdvihla pop-artová vlna. Nesmierne pracovitý umelec zbohatol a mohol si dovoliť vlastný ateliér - 'Továreň', kde vznikali všetky jeho známe diela tých čias a kde zamestnával a usmerňoval "umeleckých pracovníkov" pri tvorbe tlačí, topánok, filmov a ďalších diel. Stala sa otvoreným miestom stretnutí a práce veľkého množstva ľudí.
Večierky plné drog a sexu
Práve tak bola miestom nekonečných večierkov plných nespútanej zábavy, drog a skupinového sexu. V Továrni trávili čas predstavitelia filmu, poézie a hudby, ale aj deti z bohatých rodín. Chodiť sem bolo módou. Tu začal Andy nakrúcať filmy. Zbožňoval sedieť v pozadí a snímať mládež kamerou, v čom sa prejavili jeho sklony k voyeurismu. V experimentálnych filmoch, ktoré sa vyznačovali mimoriadnou dĺžkou, absenciou strihu a minimálnym dejom - zväčša dlhým statickým snímaním ľudských činností, osôb či vecí - sa z neznámych chlapcov a dievčat stávali superhviezdy, hockedy sa mu zachcelo. Presadzoval transvestitov, homosexuálov a hviezdy undergroundu. V ďalšom období sa zameral na realistické zobrazovanie erotických scén. "Raz si každý vychutná svojich 15 minút slávy ", vravieval s obľubou. Typickým filmom je 'Sleep', ktorý "popisuje" šesťhodinový spánok chlapa. Celkovo produkoval vyše osemdesiat snímok.
Velvet Underground
V roku 1963 spustil masovú produkciu sieťotlače, vytváral série nekonvenčných podobizní slávnych osobností. Od roku 1965 sponzoroval skupinu 'Velvet Underground', s ktorou napokon nadviazal tesnejšiu spoluprácu. Ich prvý album sa stal známym aj vďaka Warholovmu osobitému obalu: na prednej strane zobrazil výrazný žltý banán s nápisom "Peel Slowly and See" ("Pomaly olúpte a uvidíte"). Po strhnutí obrázku žltého banána sa na jeho mieste objavil olúpaný ružový banán. Po jej vydaní musel Warhol na Reedov popud spoluprácu s kapelou ukončiť. 16. decembra 2006 zberateľ Warrel Hill úspešne predal demo verziu debutového LP, ktorú kedysi kúpil na blšom trhu za 0,75 dolára za 25 200 dolárov.
Zmenil ho pokus o atentát
Hektické obdobie Warholovej bezstarostnej tvorby osudovo ukončil v roku 1968 atentát, ktorý na neho v 'Továrni' spáchala jedna z jeho herečiek. Prežil, zo života sa mu však navždy vytratili bývalé výstrednosti, ľahkomyseľnosť a nespútanosť. Namiesto toho ho ovládol strach zo smrti a paranoja. Až do konca života sa venoval svojmu časopisu 'Interview' a portrétovaniu. Ročne vraj zvládal 50 až 100 podobizní, medzi nimi boli mená ako Mao Ce-tung, John Lennon, Elvis Presley či Marilyn Monroeová. Ako vyhlásil: "Pre mňa je Monroeová ako hocikto iný. A čo sa týka otázky, či je symbolickým aktom maľovať Monroeovú takými divokými farbami, môžem k tomu iba dodať - išlo mi o krásu a ona krásna je; a ak je čosi krásne, potom sú to pekné farby. To je všetko. Tak, alebo tak nejak sa veci majú".
Obaly pre Rolling Stones, či Johna Lennona
V 70. a 80.rokoch sa z Warholových diel striedavo vytrácala a opäť navracala pevná línia spolu s krikľavými farbami, vracal sa k známym osobnostiam, ale nebránil se ani novým témam. Tak vznikali série, ktorým slúžili za predlohu slávne umelecké diela: Goetheho portrét od Johanna Heinricha Wilhelma Tischbeina, Zrodenie Venuše Sandra Boticelliho, Zvestovanie a Posledná večera Leonarda da Vinciho a Sv.Juraj oslobodzuje princeznú Paola Uccela. Vo viacerých prácach sa odrážajú spoločenské pomery, vrátane socializmu. Navrhol aj obal dvoch platní The Rolling Stones zo sedemdesiatych rokov - Sticky Fingers (1971) a Love You Live (1977). Osobne sa poznal s mnohými ďalšími hudobníkmi - medzi inými s Bobom Dylanom a Johnom Lennonom, ktorému navrhol obal posmrtne vydanej platne Menlove Avenue (1986). Objavil sa ako barman vo videoklipe "Hello Again" skupiny The Cars a vo videoklipe kapely Curiosity Killed The Cat k ich prvému singlu "Misfit", ktoré spolu s mnohými ďalšími vyrobilo Warhlovo oddelenie Warhol's video production company. Mocne ovplyvnil punk-rockové formáciu Devo, rovnako ako Davida Bowieho, ktorý podľa neho na albume Hunky Dory nazval skladbu "Andy Warhol". V roku 1990 nahrali Lou Reed s Johnom Caleom album Songs for Drella - jednou z Warholových prezývok bola práve Drella, čo je zloženina dvoch slov - Drakulu a Popolušky (angl. Dracula & Cinderella). Reed sa tu Warholovi ospravedlňuje a vysporadúva sa s ich bývalými vzájomnými spormi.
Čudák, či vyšinutý blázon?
Bolo takmer nemožné sa vyznať v neobyčajne citlivej povahe umelca, ktorý písal aj knihy a vášnivo rád fotografoval. Mnohí ho pokladali za čudáka a vyšinutého blázna. Rozpornosť jeho osobnosti ešte umocnil nevšedný zjav, pre ktorý sa vraj veľmi trápil. Chudý Warhol neznášal, keď sa ho ktosi dotýkal, mal bledú tvár a chladné neosobné oči. Neustále nosil typickú bielo-striebornú parochňu. Svojím dielom a postojmi vytvoril model umelca ako neosobnej(vari až prázdnej) figúry, ktorá môže byť jednako slávnou hviezdou. Umrel 22. februára 1987 ako 58-ročný na zlyhanie srdca po bežnej operácii žlčníka. Jeho pohrebu v rodnom Pittsburghu sa zúčastnili tisíce ľudí.
Tak odišiel ozajstný Andrej Varchola: dejgľavý neurotik; zamindrákovaný asexuál; človek, ktorý chorobne túžil byť superstar, aby na konci života zistil, že "vždy, keď niekoho potrebuješ a si sám, sám aj ostaneš. Ľudia sa zaujímajú iba o tvoj zovňajší vzhľad, tvoje city ich nezaujímajú. A odrazu, keď si star, čítaš v novinách, že ten či onen pozná Andyho Warhola, že býval neďaleko od neho... jednoducho, všetci sú neďaleko od teba, všetci ťa poznajú, len ty si stále sám".
Warhol o umení
Bol to jeden z mnohých večerov, kedy som žiadal tak desať-pätnásť ľudí o námety, až mi jedna priateľka položila správnu otázku: "Čo máš najradšej?" A tak som začal maľovať peniaze.
Byť v obraze a zároveň mať nad ním kontrolu, je úžasné
V auguste '62 som začal používať sieťotlač. Metóda gumovej pečiatky, ktorá mi až dovtedy slúžila na opakovanie obrazov, mi odrazu pripadala príliš domácka.
Zistil som, že všetko, čo robím, súvisí so smrťou.
Je neuveriteľné, koľko ľudí si do izby zavesí obraz elektrického kresla najmä keď farba obrazu ladí s farbou záclony.
Umenie biznisu je krokom, ktorý nasleduje po umení. Začal som ako komerčný umelec a chcel by som skončiť ako umelec biznisu.
Warhol o živote
n To najkrajšie na tejto krajine je, že Amerika založila tradíciu, podľa ktorej kupujú najbohatší spotrebitelia v podstate rovnaké veci ako chudobní. Človek sedí pri televízore, popíja coca-colu a vie, že prezident pije colu, Liz Taylorová pije colu, a pomyslí si: človeče, veď aj ty môžeš piť colu.
Zarábať peniaze je umenie, pracovať je umenie, ale najväčšie umenie je robiť dobré obchody.
Nakupovanie je americkejšie než myslenie a ja som rovnako americký ako každý iný.
S publicitou je to ako s burákmi: keď raz začnete, neviete prestať.
Podaktorí ľudia, ba aj inteligentní, tvrdia, že násilie môže byť krásne. Neviem to pochopiť, veď len krásne okamihy toho druhu nepociťujem ako krásne nikdy.
Na Tokiu je najkrajší McDonald. Na Štokholme je najkrajší McDonald. Na Florencii je najkrajší McDonald. Peking a Moskva ešte nič krásne nemajú.
Veľká rocková hviezda môže predať milióny a milióny gramoplatní, keď však nakrútia zlý film a hovorí sa o ňom, že je zlý, upadne do zabudnutia.
Moja filozofia znie: Každý deň je novým dňom. Nerobím si veľké starosti s umením alebo so životom. Myslím si, že vojna a atómová bomba ma znepokojujú, to áno, ale človek proti nim zväčša nič nezmôže.
Som neobyčajne pasívny. Beriem veci tak, ako sú. Len sa dívam, pozorujem svet.
Nie, smrti sa nebojím, lebo keď príde, už tu nie sme. Bojím sa toho pred ňou. Vlastne na smrť ani neverím. Vždy, keď ktosi umrie, mám pocit, že si len odskočil do veľkého nákupného strediska a nevracia sa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
