džentlmeni. Ale ako prasatá. Niektorí len ako malé prasiatka. Ale iní ako svine.
Stojím na semafore. Na opačnej strane križovatky zastalo na červenú jedno auto, za ním druhé. Jeho vodič vystupuje. Vyzerá... hm, no ako to len decentne vyjadriť... nasratý. Ako bujak sa rúti k tomu prvému autu pred ním.
Klopi, klopi, ťuki, ťuki. Klope nežne zvonku na okienko a milo žmurkne na vodiča vnútri. Ten okienko sťahuje. Vodič, čo stojí vonku, slušne s empatickým úsmevom prehovorí: "Dobrý deň, drahý pane, ďakujem vám, ale mohli by ste mi ešte, prosím, otvoriť vaše dvere, aby sme nekomunikovali len takto nedôstojne, nekultúrne cez okienko?" Vodič, čo sedí za volantom, otvára dvere. Vodič, čo stojí vonku, sa hlboko ukloní a sladkým hláskom riekne: "Veľmi sa vám ospravedlňujem, ctený priateľu, že vás uprostred križovatky obťažujem. Rád by som sa vám však hneď teraz zdôveril s mojimi čerstvými negatívnymi dojmami a značnými výhradami voči spôsobu vašej jazdy pred krátkou chvíľou. Obávam sa, že som nútený vyjadriť svoje znepokojenie hraničiace až s pohoršením nad vaším ostatným jazdeckým manévrom, o ktorom mám dôvodné podozrenie, že ma mohol obmedziť. Úprimne mi záleží, aby ste si svoje pochybenie uvedomili a v budúcnosti už jazdili ohľaduplnejšie. Dúfam, že som vás touto nečakanou, neštandardnou návštevou nevyľakal a že som sa vás svojou vecnou a konštruktívnou kritikou nedotkol, ani vám neprivodil inú ujmu. Tak ešte raz vám krásne ďakujem, že ste ma tak trpezlivo s pochopením vypočuli a že si vezmete moje úprimné slová k srdcu. Dovoľte mi ešte, prosím, aby som vás na záver tejto zdvorilej komunikácie len trochu iba jemne končekmi prstov pohladil po líci na znak priateľstva a solidarity medzi vodičmi." Nežne vankúšikmi prstov ho pohladkal po tvári. Opäť sa úctivo pozdravil, uklonil a vrátil sa do svojho auta.
Ha ha ha. Trt. Samozrejme, všetko bolo inak. Napajedený vodič si sám na cudzom aute otvoril dvere. Chvíľu len šialene rozhadzoval veľkými rukami a ako besný ziapal na vodiča vnútri. No a potom mu normálne jednu PRIDŽUBAL. Rovno do ksichtu. Vodič za volantom ostal na smrť vystrašený vnútri sedieť, aj jeho dvaja spolujazdci v aute. On s rudým fľakom na líci. Už len čušal a čakal, kým sa zúrivec vyzúri, nechá ho nažive a odíde. Videli to všetky autá čakajúce na križovatke.
Takže vzápätí sme vyskočili z áut naraz asi desiati nezainteresovaní vodiči, náhodní svedkovia, v ktorých šokujúce, hrôzostrašné divadlo prebudilo morálnu povinnosť brániť spravodlivosť! Vrhli sme sa nebojácne na útočníka, spacifikovali sme ho a zavolali políciu. A chlapík už má na krku obvinenie z ublíženia na zdraví a výtržníctva.
A ja mám teraz dobrý pocit za všetkých, ktorí sme sa zachovali tak vznešene.
Samozrejme, aj toto bolo inak. Každý to videl, a nikto nič neurobil. Násilník sebavedomo, ukojený, že svoj problém už poriešil, suverénne nasadol do auta, akoby nič. Potom naskočila zelená a všetci, poškodený, páchateľ, aj desiatky svedkov opustili križovatku. Som presvedčený, že obeť to polícii neoznámila, lebo sa bojí. A je mi jasné, že aj svedkovia by sa báli svedčiť, veď načo si robiť zbytočné problémy. Trestný čin sa teda nestal.
A ja mám teraz taký... no na hovno pocit.
Zasmejte sa, však to bola veselá príhoda?
Autor: JAROSLAV V. VRABEC
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
