ako dobrá raňajšia rozcvička.
Tvrdenie, že Alexander Dubček sa "mimoriadne zaslúžil o demokraciu, slobodu slovenského národa a ľudské práva", je komické a tragické v každom bode. Skutočnosť, že presne tieto nezmysly schválila koaličná garnitúra formou zákona, je však len logický dôsledok prijatia "Lex Hlinka", ktorý navrhovali a presadili pred rokom najväčší kritici Dubčeka zo včerajška (Palko, Lipšic). Tak vyzerajú grimasy dejín a politiky. A volajú do neba o to väčšmi, že na infláciu, a teda aj relativizáciu (veľmi sporných) zásluh Andreja Hlinku i (nesporných) Štefánika, boli vopred upozorňovaní.
Dubček sa nezaslúžil o nič, len o marazmus, keď svojím osobným príkladom (moskovské protokoly, zobanie z ruky Husákovi, až kým ho nehodil cez palubu, obuškový zákon, trafika v Turecku) dláždil cestu normalizácii. Ukazoval národu, ktorý ho ľúbil a dôveroval mu, ako treba uzatvárať kompromisy s mocou, aby sa prežilo. "Presvedčil" a mal "úspech", normalizácia prebehla hladko, aj jeho "zásluhou", že udal tón... I preto je ako symbol hoden navrhovateľov zo Smeru, ktorí sa tiež vedeli prispôsobiť dobe, v ktorej sa formovali ich osobnosti, až do dnešnej veľkosti... Hlavne, že Dubček bol Slovák a mal funkciu. A dodnes má tabuľu v Bologni na univerzite, plnej komunistov. Jeho zásluhy o demokraciu sú pikantné najmä vo svetle výskumov mladých českých historikov, ktorí prišli s novou tézou, že Novotného režim (palácová revolúcia proti ktorému zrodila Dubčeka) bol vlastne pomalou liberalizáciou pomerov a nebyť "Pražského jara", roky 1969-1989 by ani nemuseli byť až takou dobou temna...
Schvaľovanie rozpočtov zdravotných poisťovní vládou, čo je najbrizantnejšia novinka, prešlo síce včera "len" do II. čítania, avšak prognóza je jasná. Ako súčasť útoku na súkromný prvok vo verejnom živote je to tehla v pestrej mozaike. A v súvislosti s Dubčekom azda nápoveda, ako by to vyzeralo, keby sa v bývalej ČSSR zázrakom (napríklad, že by Gorbačov striedal Brežneva o 20 rokov skôr) ujal "socializmus s ľudskou tvárou". Asi takto súkromný subjekt s vládnym požehnaním na rozpočte...
Návrh SDKÚ zrušiť koncesie a napojiť STV a SRo na pevné percento z rozpočtu, dané zákonom, by situáciu VP médií zaiste nezlepšil (to sa nedá), avšak zaiste spriehľadnil a nastolil vypočítateľné pomery. Azda aj blízke stavu, aby sa riaditelia nemuseli večne plaziť pred politikmi. Že zákon neprešiel, vyplýva z osoby navrhovateľa SDKÚ. Naopak, z osoby "hriešnika", HZDS, vyplýva ad hoc novela, podľa ktorej sa akože sprísňuje evidencia darov pre politické strany a zavádza taká samozrejmosť, ako povinnosť bezhotovostného styku. Je to o ničom. Poslanci symbolicky zamurovali jeden kanál prania nečistých transakcií. Dary totiž slovenské politické strany ani nedostávajú a inštitút daru len zneužívajú na účtovné triky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
