dreveného (v 13. stor.) na kamenný v r. 1320.
Do dejín sa zapísal udalosťou, súvisiacou so zálohovaním spišských miest na 360 rokov.
Na Nedeci bolo v r. 1412 vyplatených 37 tisíc českých grošov poslami poľského kráľa Vladislava Jagelonského poslom uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského. Mala to byť dočasná pôžička na vojnu, počas ktorej dal do zálohu kráľ Žigmund 13 spišských miest, hrad Ľubovňu, mestá Podolínec, Hniezdne, Starú Ľubovňu.
Striedal majiteľov
Spišský nadžupan Viliam Druget ho uvádza ako svoj majetok "Novum castrum de Dunajecz", čiže ako nový hrad Dunajec. Nedecký hrad uhorskí králi dávali často do správy spišským nadžupanom. Uhorské rody začiatkom 14. stor. - Berzewiczy, Görgey a Mariassy ešte skôr a v tom čase uskutočňovali v tomto prostredí kolonizáciu lesných plôch medzi Popradom a Spišským Zamagurím.
V čase keď, bol spišským nadžupanom Imrich Zápoľský, v roku 1470 bol hrad prebudovaný pre prípad vojenského obliehania a približne v 17. stor. boli hradné veže prebudované znova na kruhové. V neskoršom období sa našli pozostatky gotickej brány s oblúkovito klenutou sieňou pre vjazd do hradu.
Po Imrichovi sa ďalším vlastníkom hradu stal Ján Zápoľský, zať Žigmunda Starého, ktorého po bitke pri Moháči v roku 1526 poslal uhorský kráľ Ľudovít II. do vojny spolu s ďalším kandidátom na uhorskú korunu Ferdinandom I. do spomínaných vojen bol zatiahnutý aj hrad Nedeca. S meniacim sa šťastím vlastníka súvisel aj ďalší osud hradu - raz bol vo vlastníctve Jána Zápoľského, druhý krát sa ocitol v rukách protivníka a prívržencov Ferdinanda I.
Následne Peter Kostka z Oravy vydobyl hrad pre Zápoľských. Zápoľskí ho však venovali Poliakovi Hyeoronymovi Laskému, ktorý bol sandomerským vojvodcom. Práve on vyprosil od tureckého sultána Suleimana II. pomoc pre Jána Zápoľského proti Ferdinandovi I. Za tento počin Zápoľský odmenil Laského tým, že mu dal do vlastníctva Spišský hrad s hodnosťou dedičného nadžupana Spišskej župy a okrem toho mu daroval hrad v Kežmarku, Richnave, Gelnici a tiež hrad Nedeca.
Sídlo zbojníkov
Potom nasledovali nepokoje a na určitú dobu sa hrad Dunajec stal sídlom zbojníkov, ktorí zbíjali v okolitých dedinách. Hrad Dunajec postupne prechádzal do rúk ďalších majiteľov. najskôr dobrodruha Mikolaja Ninkvicza, Jána Horvátha, Juraja Šeredyho, až ho nakoniec Juraj Horváth - Paločas, odkúpil so všetkými náležitosťami, privilégiami a právami. V zmluve bolo zakotvené, že ak rodina Paločayová nebude mať mužských potomkov, môže hrad zdediť aj žena. Nový vlastník už v roku 1601 dal hrad rozšíriť a zariadiť tak, aby sa na ňom dalo bývať. O tejto prestavbe svedčí nápis na hradnej bráne v latinskom jazyku, ktorý v preklade znamená: "Juraj Horváth - Paločay, pán a dedič Dunajca (Nedec) a Lendaku tento hrad svojou silou získal, rozšíril a zreštauroval v roku Pána 1601." Obranné múry boli ozdobené renesančnou atikou.
V roku 1670 sa hrad dostal do vlastníctva rodiny Joanellicha, ktorá bola príbuzná Horváthovcom. Po smrti posledného z rodiny Joanellicha sa hrad znova vrátil do vlastníctva Horváthovcov - Paločayovcov, keď im vyhorel sídelný hrad v Plavči.
Strážca - dobrovoľník
Po smrti posledného z rodu Horváthovcov - Paločayovcov, grófa alexandra, hrad dostala do vlastníctva rodina Salamonovcov. Poslednou vlastníčkou hradu Nedec (Dunajec) bola grófka Ilona Bethlen Salamonová. Jej manželom bol barón Gejza Alapi Salamon. tí mali syna Gejzu, dcéru Margaretu, syna Štefana, ktorý zomrel 3. 1. 1974 a dcéru Evu, ktorá zahynula pri železničnom nešťastí cestou do Varšavy.
Údaje o tomto hrade sú aj z poľskej publikácie "Szkice spiskie z časów nedávnych" z roku 1985, ktorú spracoval Michal Balara, rodák z Fridmana na Zamagurí. Práve on okrem iného v uvedenom diele spomína: "V priebehu druhej svetovej vojny bol poľský Spiš znova pridelený ku Slovensku. Keď sa končila vojna, Nemci utekali po ceste cez Czorsztýn a Sovietska armáda tam ešte neprišla. Vtedy môj spolužiak z gymnázia v Levoči, Pavol Čarnogurský, povolaním učiteľ, rodák z Malej Frankovej na Spišskom Zamagurí, spišský goral, ale považuje sa za Slováka, prišiel na opustený hrad Nedeca (Niedzica) a tam strážil, aby zachránil zariadenie hradu pred zničením a odcudzení. Po vojne, keď sme sa stretli mi povedal: "Bol som jeden deň vlastníkom hradu Nedec (Niedzica) a strážil som, aby ho nevykradli." Keď tam prišla Sovietska armáda tá začala hrad strážiť dovtedy, kým ho neprevzala pod ochranu poľská vláda."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
