veľvyslanec, ktorému Spolok slovenských spisovateľov vyslovil slová vďaky za to, že Kanada otvorila Iljovi Čičvákovi náruč a poskytla mu slobodu tvorby. Je členom Únie spisovateľov Kanady i Spolku slovenských spisovateľov. Literatúra je jeho životom a nutkanie tvoriť prirovnáva k sile gejzíru. Tvrdí, že básnik musí byť neustále zaľúbený, aby sa jeho poézii dalo veriť. Za hranicami Ilja Čičvák aktívne podporuje tvorbu zahraničných Slovákov a šíri slovenskú literatúru.

KOŠICE. Napriek tomu, že od svojich 28 rokov žije v Kanade, na Slovensko ani zďaleka nezanevrel. Práve naopak, rozpráva o ňom s veľkou láskou. "Slovensko, to je moja mama. Keď si predstavím, čo všetko pre mňa urobila a vidím plody zo stromu, ktorý zasadila, som dojatý. Je to benefit, ktorého sa dá len ťažko dobrovoľne vzdať."

Prah školy prekročil prvýkrát v Košiciach

Narodil sa v Rokytovciach pri Humennom, no prah školy prvýkrát prekročil práve v Košiciach. "Doteraz sa na to pamätám. Najmä na pani učiteľku Helenu Ivanovú. Tu bolo moje detstvo a moja mladosť, a to je to najsilnejšie a najsladšie, čo v srdci mám." Strednú školu navštevoval v Prešove, no už v 14 rokoch okúsil novinársky chlebíček. "Bývali sme tak, že sme mali spoločný dvor s redaktormi z Nového života. Z reči do reči prišlo k tomu, že ma vyzvali, nech im skúsim napísať niečo zo školských zážitkov. Slovo dalo slovo a keď som mal sedemnásť, vyhlásili ma za najintenzívnejšieho dopisovateľa." Vďaka tomu získal aj miesto zodpovedného redaktora a sám vytvoril 12 čísel. Keď ich potom ukázal v rámci prijímacích skúšok na Univerzite Komenského v Bratislave, okamžite bol prijatý. "Žiaľ, o tri týždne ma vyhodili. Otec bol totiž v Amerike a keď sa vrátil, mal našetrené nejaké peniaze a kúpil si za ne roličky a dobytok. Pokladali ho za protikomunistického sympatizanta Ameriky, všetko mu zhabali a mňa vyhodili. Napísal som prezidentovi a vzali ma síce späť, ale o pár týždňov sa celá história opakovala," spomína na neradostné časy.

V najlepšom veku bol nútený emigrovať

Napokon zo štúdia vymeškal toľko, že mu doporučili pokračovať o rok. Keďže však nechcel stratiť toľko času a na ekonómiu sa nehlásilo veľa ľudí, skúsil to tam. "Lepšia taká škola, ako žiadna. Síce som ju vyštudoval, ale ani hodinu som nepracoval ako ekonóm." Nastúpil ako redaktor do televízie, písal pre krajský časopis a v roku 1967 odišiel do Prahy, kde mal lepšiu možnosť realizovať rozhovory so slávnymi ľuďmi. "Potom prišiel Dubček a jeho politika, ja som sa zásadne vždy podpisoval pravým menom a nie všetko sa páčilo. Napokon proti mne začali trestné stíhanie a musel som emigrovať. Nie preto, že by som chcel, musel som. Nie je ľahké opustiť rodičov, súrodencov a svojich milých. Mal som 28, bol som v najlepšom veku. Bolo to smutné, ťažké a nepredstaviteľné."

S múzou je kamarát odmalička

Aj v najťažších chvíľach mu však vždy pomáhala láska k literatúre a písanému slovu. "Možno mám talent po mame. Bola to jednoduchá žena, ale dodnes si pamätám, že v dialógoch s ľuďmi veľmi často používala príslovia, filozofické vyjadrenia a namiesto odpovedí verše. Inak v rodine nikto nepísal." S múzou je kamarát odmalička a má s ňou krásny vzťah. "Podľahol som jej. Viete, keď vás to raz chytí, už vás to nikdy neopustí. Chcete a musíte v tom pokračovať. Je to ako gejzír, ktorý aj keď potlačíte, potlačiť sa úplne nedá. Cítim sa absolútne uľahčený, keď tie nápady môžem zo seba vydať." Doteraz napísal päť zbierok poézie a o dva mesiace uzrie svetlo sveta na Slovensku jedna z nich s názvom Slzy a bozky.

Spisovateľ tvrdí, že má zasnenú dušu. Netypické je, že sa prezentuje tvorbou poézie i prózy. "Som samotár, čo však neznamená, že som sám. Mám veľa blízkych. Samota mi však poskytuje priestor na premýšľanie. Napadne vám myšlienka a keď máte dobrý úkryt v sebe samom, ste v bezpečí. Všade so sebou nosím papier a čo mi napadne, to si zapíšem." Písať na povel mu nevyhovuje. Musí cítiť nutkanie. "Nemôžem si nakomandovať, že tu a teraz niečo vytvorím. Dokážem to, ale uprednostňujem prirodzené nápady. Tie sú najspontánnejšie, najpravdivejšie a najnefalšovanejšie."

Tvrdí, že básnik musí byť neustále zaľúbený

Najvášnivejší vzťah I. Čičvák prechováva k tvorbe ľúbostnej poézie. Tomu údajne bez problémov rozumie každý. "Ťažko písať o iných veciach, lebo nemôžete popísať vôňu ruže, musíte k nej najprv sám pričuchnúť. Láska je však blízka každému. Píšem o nej z vlastnej skúsenosti, ale mám aj fantáziu. Básnik by mal byť zaľúbený, stále musí niekoho mať, vtedy je to to pravé," domnieva sa. "Chcem, aby báseň mala na človeka vplyv, aby za ňou siahol ešte raz, naučil sa ju, vo chvíľach ťažoby na ňu spomínal..."

Bolo mu jedno, či je nahý alebo smädný

Hneď po emigrácii sa usadil v Montreale. Poctivo študoval angličtinu a francúzštinu, neskôr sa dal na štúdiá na University of British Columbia vo Vancouvri a následne si robil doktorát v Londýne. "Literatúra ma ťahala najviac. Nič na svete mi nebolo milé, žiaden peniaz. Nezáležalo mi na tom, či som hladný, alebo nahý. V sebe som mal to krásne a chcel som sa o to podeliť."

Problémom bolo písať v cudzom jazyku. "Človek musí vyjadriť cit, ktorý má milióny odtieňov. Synonymá musíte použiť úplne presne. Najlepšie je samozrejme robiť to vo vlastnej reči, lebo rezervoár slov je tam najbohatší. Avšak aj v inej kultúrnej pospolitosti, ak sa roky veľmi snažíte, na tom dokážete byť lepšie ako domorodec. Len to chce tvrdú prácu." Angličania sú podľa neho ľudia viac uzavretí, ich mentálny pochod je iný a spôsob, ako sa správajú v určitých situáciách, je tiež odlišný, ako sme zvyknutí.

Ľudia na Slovensku ho sklamali

Tentoraz prišiel na Slovensko na približne šesť týždňov a prezentoval tu svoju knihu "Keď bohovia nemrú". Netají však, že ho Slováci sklamali. "Vzťahy ľudí sa zmenili, žiaľ, nie k lepšiemu. Predtým k sebe ľudia neboli takí ostrí, boli citlivejší, milší, otvorenejší a priateľskejší. Teraz je všetko opatrné, viac sa pozerá na veci cez peniaze. Zhoršilo to ľudské vzťahy. Toto sa sotva dá odstrániť, bude to chcieť dlhý čas." Nepáči sa mu ani vzťah k literatúre, za nevyhnutnú považuje novelu zákona o kultúre. "Veľa vecí je tu chaotických, neusmernených, nepodporených. Je potrebné chrániť dôležité veci. Čo po nás ostane? Kultúra predsa tvorí charakter národa, toto treba podporovať." Ako vzor uvádza skutočnosť, že kanadský vydavateľ napríklad dostane podporu od štátu za predpokladu, že vydá 65 percent pôvodiny. Nové knihy potom putujú do všetkých knižníc a dostanú sa tak k čitateľom. "Tu je to ešte všelijaké. V kníhkupectvách vidím záplavu rôznych nehodnotných kníh. Nechcem konkretizovať, ale rozhodne to ani zďaleka nie je áčková literatúra."

Je patriot ako vyšitý

V metropole východu má autor rodinu. Žiaľ, rodičia už nežijú. "Už sa pominuli. Okolo roku 1982 sme sa s rodinou potajomky stretávali v Juhoslávii, potom v Maďarsku, ale stále som si nebol istý. Vždy nad nami visela hrozba, vždy sme boli v komunistickom štáte." Dnes by si v Amerike mohol spokojne žiť a zabudnúť na to, že má slovenské korene. On je však patriot ako vyšitý. Založil Spoločnosť priateľov slovenskej literatúry, nadviazal spoluprácu s Maticou slovenskou. "Cez ňu mi vydavateľstvá poslali edičné plány a to, čo som pokladal za vhodné, som ďalej šíril. Najmä detské rozprávky. Aby nová generácia prišla do styku so slovenčinou a staršia na ňu nezabudla."

Ešte počas komunistického režimu zorganizoval v Bratislave i v Prahe za spolupráce kanadského ministerstva zahraničných vecí a Československej ambasády v Kanade výstavu kanadsko-slovenskej literatúry. Zahŕňala tvorbu 37 slovenských autorov žijúcich mimo Slovenska, všade po svete. V Kanade organizoval nielen slovenských tvorcov, ale pripravil aj celokanadskú konferenciu, na ktorej sa zúčastnilo 47 autorov tvoriacich v menšinových rečiach... "Takto sa cítim byť užitočný," dodáva I. Čičvák, ktorý po desiatich rokoch života v Montreale našiel svoje útočisko v Ottawe.