rodiny je samozrejmosťou, opodstatnený strach manželiek a priateliek rovnako. Aj napriek prosbám najbližších sa rok čo rok odhodlávajú na veľké výpravy a zdolávajú pre obyčajného smrteľníka extrémne trasy. Partička štyroch východniarov a jeden Lipták si približne pred rokom dala cieľ. Zdolajú Peak Lenina (7134 m) v Pamíri, ktorý patrí k najvyšším pohoriam sveta. Jeho časti zasahujú do Kirgizska, Tadžikistanu, Afganistanu i Číny.
Pre horolezca Jána (Jeňa) Buráka z Košíc bol tento vrch snom. Aj keď podľa neho Peak Lenina (v súčasnosti jeho oficiálny tamojší názov je Štít Abú Alí ibn Síná) nie je technicky náročný kopec, tešil sa naň a považoval ho za skutočnú výzvu a dobrú skúsenosť s vysokými horami. Spolu s Dušanom Spurom z Liptovského Mikuláša a triom zo Spišskej Novej Vsi Ladislavom Pavelkom, Michalom Sabovčíkom a Tomášom Šimonovičom odleteli 19. júla 2008 z Viedne do Kirgizska.
Kvôli aklimatizácii zašli do Álp
Príprava na takúto expedíciu nie je ľahká. Je potrebné zohnať ľudí, peniaze, materiál a sponzorov, ale tiež nabrať fyzické či duševné sily.
"Ja leziem na skalách, trochu som predtým behal a chodil na stacionárny bicykel. Ostatní chalani z tímu, ktorý sa na horu vydal, trávia veľa času v Tatrách. Pred Pamírom sme tiež mali všetci aklimatizáciu a tréning v Alpách," začal s rozprávaním košický milovník hôr.
S chalanmi sa spoznal cez Dušana, ktorého zas stretol na kaukazskom Elbruse. "Hneď sme si rozumeli. Plánovali sme nejakú akciu vo vysokých horách. Chlapci navrhovali pamírsky Peak komunizmu konkrétnou trasou. Ja som do toho nechcel ísť. Myslím, že to bolo dosť mimo našich skúseností. Potom sme sa s Duškom rozhodli ísť na Lenina dvaja. Neskôr sa k nám predsa pridali aj Spišiaci," prezrádza ďalej J. Burák.
Všetko iné
Po troch hodinách letu z Viedne bola výprava na letisku Domodedovo v Moskve, kde si počkali poriadne dlhých desať hodín na let do kirgizského Oshu. Tam leteli ďalších päť hodín.
"Prileteli sme niekedy ráno. Mal som len hmlisté predstavy o tejto krajine, kultúre, ľuďoch a tak. Veci nám z lietadla nahádzali do náklaďáku a potom na zem. Nekompromisní tvrďasi nám skontrolovali pasy. Inak mi ľudia tam pripadali jednoduchí a sú tam snáď najrýchlejší taxikári na svete," spomína si s úsmevom Jeňo, ktorý sa spolu so skupinou ubytoval v rodinnom dome s dvorom a záhradkou.
"Vybrali sme sa do mesta hľadať trh. Na cenách sa dalo dohodnúť. Pre nás tam bolo veľa odlišného a my sme boli iní pre Osh," zhodnotil horolezec.
Bozk od Lenina
Nasledujúci deň pobalili svoje veci a nastúpili do nákladného auta Zil. Bola to divoká jazda, pri ktorej sa riadne prášilo a auto priam na ceste tancovalo. Neskoro večer prišla partia slovenských horolezcov do základného tábora v údolí Achik Tash. Bolo chladno, pršalo a tak prespali radšej v Zile. Bozk na dobré ránko im dal sám veľký Lenin.
"Zbadal som neskutočnú severnú stenu. V to ráno sme sa dozvedeli o stratenej Češke pod vrcholom Lenina, kopca, ktorý sme mali v pláne zdolať (išlo o Máriu Chmelařovú zo Šumperka, ktorá dostala snežnú slepotu a nedokázala zostúpiť, jej telo nenašli - pozn. red.). Nejako sme to predýchali a rusko-anglicky sme si dohadovali transport expedičných batohov do tábora C1, ktorý bol vo výške 4400 metrov. Podarilo sa. Ráno sme teda naložili somárov a vybrali sme sa na cestu," hovorí Jeňo.
Parta horolezcov mala v ten deň šťastie. Slnko zalialo celú zem, a tak stihli urobiť aj pár pekných záberov. Keď prešli cez Lukovaju poľanu a sedlo cestovateľov, uvideli ľadovec. V ten deň sa dostali do výšky 4800 metrov.
Zvláštni domorodci
V základnom tábore spoznali zaujímavého "domorodca" Mišu, ktorý im pomohol pri rôznych vybavovačkách.
"Dosť sme sa s ním skamarátili. Pozval nás k sebe do jurty a uvaril nám obed. Veľa nám toho porozprával. Bol skvelý. Vlastne všetci k nám boli pohostinní, milí, pokojní. Chápadlá moderného sveta tam mali len malý dosah. Na trhu v Oshi mali rôzne látky, oblečenie, jedlá, čaje, tabak... Večer, keď trh končil, odpadky nahrnuli do stredov uličiek a podpálili. Boli tam však aj menej príjemní ľudia. Práve na trhu sme stretli jednu tetušku, čo chcela silou mocou niečo predať," spomína si Ján, ktorý tvrdí, že život tam nie je jednoduchý. "Pre mňa to bolo neskutočné, ako tam tí ľudia žili, bývali, jedli, ako sa správali."
Lavína ich obišla
Druhý deň expedície si naplánovali postaviť stany vo výške 5350 metrov (tábor C2). Stúpali doň za výdatnej búrky, ktorá ich však našťastie zasiahla len okrajovo.
"Dušan a Laďo mali v ten deň žalúdočné problémy, ktoré však neskôr prešli. Na druhý deň ráno okolo nás preletela lavína. Tá urobila trochu poriadok na výstupovej trase," hovorí Ján teraz už s úsmevom, no vtedy cítil obavy, či niekoho nezmiatla. Košický horolezec sa pri tejto výprave najviac obával práve lavín.
Nečudo, veď len krátko po ich pobyte našli pozostatky zvyšných 40 profesionálnych horolezcov, ktorých 13. augusta 1990 zavalila mohutná lavína s niekoľkými miliónmi štvorcových metrov snehu. Tá celkom zničila základný tábor pod Peakom Lenina. Medzi obeťami z 20 krajín bolo aj 6 občanov vtedajšieho Československa. Túto tragédiu spôsobila silné zemetrasenie v Afganistane. Krátko po nej sa našli len štyri telá, prežili iba dvaja Rus Alexej Koreň a Slovák Miro Grozman, ktorého lavina zasypala len málo. Niekoľko hodín šliapal a výškový rozdiel tisícov metrov do prvného tábora prekonal len v ponožkách.
Zdolali ho
Tretí deň sa už aklimatizovali v tábore C3 vo výške 6150 metrov, ktorého poloha už dala zabrať niektorým členom expedície, a tak sa rozhodli ďalej neísť.
"Ostal som ja, Michal a pridal sa k nám Peter z Čadce. Ráno nám šlo roztrhnúť hlavu, no dali sme si tabletku a šli sme na to. Počasie nám síce prialo, ale ten výstup mi pripadal veľmi, veľmi dlhý. No o pár hodín som sa už zdravil na samom vrchu s Michalom. Bol som príšerne unavený z tempa, ktoré som pred vrcholom nasadil. Zapichli sme zástavu, urobili foto a pobrali sa dole," hovorí s nadšením v hlase Košičan, ktorý má rešpekt pred každým kopcom.
"S takým veľkým kopcom ako Lenin sme nemali skúsenosti. Sú to obrovské rozmery. Klasická výstupová trasa cez Razdeľnaju nebola technicky náročná. Bolo to o šťastí, zdraví, počasí a taktike. Môžem byť vo veľmi dobrej kondícii a na vrchol to proste nepôjde. V porovnaní s tým, čo som doteraz v horách zažil, bolo toto dosť tvrdé. Ukázalo nám to reálne situácie na veľkom kopci. Ako sa chovať. Ako tým prejsť a môcť o tom premýšľať. Už to nebol príbeh čítaný z knihy. Žili sme ten príbeh," dodáva.
Zoči-voči smrti
Zostup nebol jednoduchý. Aj keď boli obaja plní eufórie z dosiahnutia pre nich dovtedy nedosiahnuteľného, nešlo sa ľahko.
"Šli sme veľmi pomaly, strácal som rovnováhu a veľmi sa mi točila hlava. Na jednom úseku som dokonca nekontrolovateľne padal asi 15 metrov. V tábore C3 sme už stretli Tomáša a Laciho, ktorí plánovali zdolať Peak Lenina na druhý deň. V tábore C2 medzitým pochovávali Iránca..." povedal smutne a zároveň si spomenul ešte na Čecha, ktorý tiež príliš riskoval.
"Poznali sme ho len veľmi krátko. Vraj mu ochoreli všetci kamoši z jeho partie, a tak sa pripojil k inej. Pri výstupe na vrchol mu hovorili, aby sa vrátil, že to do tmy nestíhajú. On to vraj stihne. Nevrátil sa. Našli ho ležať niekde asi v 6800 metroch. Bol to veľmi zvláštny pocit, keď dole do tábora C1 priletel vrtuľník," zamýšľa sa slovenský horolezec.
Z denníčka
Práve v tomto tábore sa Jeňo posadil a napísal tieto riadky, z ktorých jasne vyčítate, čo cítil po zostupe.
"Sedím na ľadovci. Medzi tými kopcami, skalami a ľadom sa cítim maličký, veľmi maličký. Možno ako pilotov Malý princ na púšti či vo vesmíre. Cítim obrovskú prítomnosť bezmocnosti, pokory, lásky. Všetko je tu v nekonečnom pohybe. Ľadovec plynie ako čas. Stretol som sa so smrťou, utrpením a bolesťou. Všetko je tu jednoduchšie, čistejšie, priamočiare. Pozrieť sa očami obra na takúto realitu je nedosiahnuteľné bez jeho súhlasu. Znovu ma jeden z nich prijal do svojho kráľovstva. Znovu som mohol naplno pocítiť všetko toto, zažiť nesmiernu očistu."
Chce si to zopakovať
Jedenásteho augusta sa piati horolezci vrátili späť domov. Všetci živí a zdraví. Pre všetkých to bola veľká skúsenosť. Ján Burák sa na Lenina plánuje ešte vrátiť.
"Rád sa vraciam na miesta, kde som bol. Tam ožívajú veľké príbehy. Neviem, či sa do Kirgizska ešte niekedy dostanem. Rád by som. Aj Miša nás pozval. No neviem, či by som šiel hore. Možno na iný kopec," zakončil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
