Dychového orchestra mladých, ktorí za 38 rokov prešli jeho rukami a nechali sa viesť jeho dirigentskou taktovkou. Jeho meno sa viaže aj k Veľkému dychovému orchestru VSŽ a Kodurke. Tvrdí, že takúto prácu môžu robiť len naozajstní blázni a v týchto dňoch ho už dirigovať neuvidíte. Jeho túžbou totiž bolo odísť z pódia so cťou.

KOŠICE. Dušou i srdcom muzikant prekvapivo v mladosti k hudbe neinklinoval, bližšia mu bola príroda. Vzdelanie podobného zamerania však bolo v jeho prípade nemožné. "Prišli nešťastné 50. roky a v prípade našej rodiny bolo moje vysokoškolské vzdelanie vylúčené. Ako východisko z núdze som preto išiel na Vojenskú hudobnú školu Víta Nejedlého do Prahy a po pár mesiacoch sa škola presťahovala do Spišského Podhradia." Dodnes sa každý rok absolventi stretávajú v Prahe, no z osemdesiatich je ich tridsať. "Pokiaľ ešte niekto bude mať silu zapáliť poslednú sviečku, tak sa tam budeme stretávať." Trápi ho však aj skutočnosť, že Vojenská hudobná škola v Prahe je dnes už zrušená a na Slovensku funguje už len vojenská muzika v Bratislave a Banskej Bystrici.

Do civilu išiel kvôli žalúdočným vredom

Hudba bola preňho doslova východiskom z núdze. V rodine k nej však nik výnimočnejší vzťah nemal. "Tatko bol krídlovkár - amatér. Profesionálne sa tomu však u nás nikto nevenoval." Hoci v ňom láska k prírode pretrvala dodnes, mal na ňu čoraz menej času. V roku 1954 nastúpil s hodnosťou čatár k Posádkovej hudbe do Košíc, kde prvý rok zároveň slúžil aj vojenskú základnú službu. O rok neskôr sa už stal vojakom - hudobníkom z povolania, neskôr bol pridelený k divíznej hudbe do Prešova a v roku 1967 úspešne ukončil štúdium na Konzervatóriu v Košiciach. "Na vojne som si však dokopy odbil 18 rokov. Dvanásť z nich som pôsobil tu v Košiciach, potom som ešte šesť dochádzal do Prešova. Cez deň som hrával v kapele, po večeroch v baroch. Takto nejako som získal žalúdočné vredy a išiel do civilu."

Rozhlas, v ktorom sa túžil zamestnať, sa v roku 1967 rozpúšťal. "Boli veľké presuny zamestnancov, niečo zobralo divadlo a začala sa budovať filharmónia. Ja som už ale mal rodinu, potreboval som stabilné zamestnanie." Podarilo sa a ako prvý interný učiteľ dychových nástrojov bol prijatý na Ľudovú školu umenia na vtedajšej Sverdlovovej ulici (dnes Mäsiarska- pozn. red.). "Dovtedy sa na ľudovej škole hra na dychové nástroje vôbec neučila. Riaditeľovi som sľúbil, že škole ostanem verný a odolal som preto neskôr aj ponukám odísť do filharmónie." Po troch rokoch tvrdej práce na škole dokonca založil Žiacky dychový orchester, ktorý bol v roku 1975 premenovaný na známy Dychový orchester mladých mesta Košice a práve žije svoju 38. sezónu.

Najťažšie je motivovať malých muzikantov

Celý život venoval muzicírovaniu a práci s mladými talentami. Tvrdí, že najkrajšie je na tom to, keď to skrátka hrá, ako má. "Najťažšie je dať to celé dohromady a udržať to. Skrátka, zabezpečiť tak, aby tam bol neustále nejaký výrazný stimul, aby deti mali záujem do orchestra chodiť." Spomína na časy, keď bolo pred niekoľkými desiatkami rokov v Košiciach hneď päť veľkých dychových orchestrov. "Vždy bolo kde hrať, školstvo nás podporovalo, bol to celospoločenský záujem. Krízové začali byť až 90. roky, každý na dychovky začal poukazovať ako na niečo vyslovene socialistické, nehodiace sa do novej doby. Už sa to však chvalabohu trošku upokojilo, aj v rádiách viac počuť slovenské pesničky, nie len samú angličtinu. Snáď aj dychovka zase dostane svoj punc, je to však veľmi ťažké."

Okrem mládežníckej dychovky 15 rokov dirigoval aj Veľký dychový orchester VSŽ a malú Kodurku. "Vtedy nebol s ničím žiadny problém. Každý riaditeľ a vedúci prevádzky bol rád a pustil nám ľudí, teraz nám nechcú riaditelia pustiť deti z vyučovania na akciu. Veľký orchester Kodurka neexistuje už dlhšie, no a malá sa po skladačkách nejako zliepa a zohráva aspoň kvôli súťažiam. Každá doba však prinesie niečo dobré i zlé, a ja myslím, že keď to zatiaľ vždy prežilo, tak to aj prežije, možno len v trošku inej forme." Len nedávno sa napríklad z Dychového orchestra mladých odpojili chlapci a urobili si vlastný Big Bang Band. Vystúpenia oboch telies sú však navzájom veľmi často prepojené.

Za mnohé vďačí manželke

Kým jednotlivé dychové hudby zanikajú, Dychový orchester mladých má v Košiciach svoje neotrasiteľné miesto a na celoštátnych súťažiach žne jeden úspech za druhým. Udržať však takýto hudobný kolos pri živote nie je vôbec jednoduché. "Mne by sa to udržať nepodarilo, ale keďže mám teraz pri sebe moju fantastickú terajšiu manželku, s ktorou spolu robíme už 35 rokov, darí sa to. Odjakživa bola hlavným hnacím motorom, zabezpečovala skúšky a všetko... Je výborná hobojistka a dirigentka, ale aj krajčírka. Musí prišívať gombíky, prať uniformy. Ona je tá osoba, vďaka ktorej orchester vydržal toľko rokov," nešetrí chválou na adresu manželky Anny Hrehovej, s ktorou žije v manželskom zväzku šesť rokov. "Ono postaviť sa za pult a dirigovať, keď máte s kým pracovať, to už nie je také namáhavé. Anička bola celý život tou šedou eminenciou, ktorá zabezpečovala, motivovala, prehovárala..."

Práca takéhoto charakteru si vyžaduje celého človeka. Pohltí každú voľnú chvíľu, vysaje všetku energiu. "To nie je práca, to je bláznovstvo. Dovolenky podriaďujeme termínom vystúpení, deti si pri nás užijú len mesiac letných prázdnin. Hrá sa aj cez jarné prázdniny, lebo ja takéto veci neuznávam. Bol som tým až postihnutý, to je pravda. Ale takéto niečo môžu robiť len blázni," smeje sa a pritakáva, keď poznamenávame, že musí mať obrovskú hudobnú rodinu.

Nezabúda upozorniť na to, že za veľa je potrebné poďakovať práve jednotlivým rodičom malých muzikantov. "Je potrebné obdivovať ich a hlboko sa pred nimi skloniť. Pretože skúšky orchestra sú vždy v piatok a sobotu, čo je oddychová zóna rodiny a prispôsobiť tomu 50 domácností je veľkým odriekaním."

Deti sa radujú zo spomienok, oni z toho, že neskončili v base

Malí beťári však dajú jemu i manželke riadne zabrať a najhoršie to býva práve na zájazdoch. A. Hrehová si v rámci nich užije viac než dosť. "Celé noci sme hore. Deti si už zvykli na to, že si sadnem na chodbu a celú noc čítam. Jasné, že som tá najhoršia. Ale keď vyrastú, uvedomia si, že inak sa nedá, keď máte zvládnuť 60 detí od 11 do 25 rokov. Vždy sa teším, keď sa vrátime domov, že sa konečne vyspím, deti budú mať spomienky a ja neskončím v base." Jiří Novotný sa už dnes na takéto vystrájanie necíti. "Niekedy je to neuveriteľný bordel, samé hulákanie. Mne sa už kvôli tomu ani nechce nikde jazdiť, už ma to zmáha. Človek na to musí byť mladý, aby nad tým mávol rukou. Všetky zájazdy však boli veľmi pekné a mám na ne krásne spomienky."

Keďže je perfekcionista a svoje dirigentské výkony túžil podávať na maximálnej úrovni, rozhodol sa prednedávnom odísť z orchestra so cťou. "Úplne som s tým sekol, vždy to tak robím. Chcel som už skončiť v 35. sezóne, ale súčasný dirigent Peter Schürger ma prehovoril, aby som ešte ostal a trošku im pomohol. Viete, možno to je blbosť, lenže v živote som nevedel hrať druhé husle. Nedokázal som to ani teraz, mal som z toho nervy, bol som nešťastný," objasňuje svoje pocity. "Nedokážem sedieť a len sa pozerať, radšej definitívne odídem. S programom pomôžem rád, nechal som tam obrovský archív, ale dirigovať, to už nie. Nenechám si však ujsť ani jedno vystúpenie."

Túžil odísť so cťou

Odrazu má však problém s množstvom voľného času. "Občas sa len tak motám, bývajú chvíľky, že sa dostanem do vákua. Ale to má asi každý. Mám vymenený kĺb, musím preto veľa cvičiť, tak bicyklujem... Radšej však budem takto, ako po vzore profesionálov, ktorí sa na scéne držia silou mocou čo najdlhšie a potom to už nemá úroveň. Je to predsa len iné, keď pred mládežníckym orchestrom stojí mladý človek a Peter je veľmi šikovný," nešetrí chválou na svojho nástupcu Petra Schürgera.

Obdiv k ženám...

Dnes už vidí, aké ťažké to majú manželky rozlietaných umelcov. "Celé je to o veľkom porozumení a niekedy je to veľmi ťažké. Ja to vidím až teraz, hoci som v tom žil 37 rokov. Teraz som doma a manželka má stále skúšku alebo niečo iné. Už začínam obdivovať ženy, ktoré sú doma s deckami, sú problémy a manžel si odíde preč. Sem-tam sa aj napije a príde v dobrej nálade... Už som to pochopil," dodáva s úsmevom. Nuž, a najväčšiu radosť má z toho, že deti a vnúčatá sa dali na rovnakú cestu umenia.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.