stepný ľud, ktorý takmer z ničoho vytvoril najväčšiu pozemnú ríšu v dejinách
Je to čudné: Európania ináč obdivovali bojovné národy alebo aspoň ich vojvodcov, či už to bol Alexander Veľký alebo Cézar. Vari najúspešnejšieho vodcu v dejinách však prehliadali alebo si ho pripomínali len ako zločinca. Pritom za 65 rokov svojho života vytvoril mongolský vládca Džingischán nový národ a s ním dobyl viac krajín než oslavovaný Rím za 1200 rokov svojho jestvovania.
Mongoli nevnucovali "pravú" vieru
Nie všade boli jeho stepní jazdci preklínaní tak ako v katolíckej Európe či na mohamedánskom Blízkom východe. Keď ovládli stredoázijský Kašgár a obnovili náboženskú slobodu tamojších moslimov, Mongolov vyhlásili za "jedno z Božích milosrdenstiev a jeden z darov božskej lásky". Ako ukazujú výskumy ruských historikov, aj ľudia na východe Európy sa zmierili skôr s pohanskými Mongolmi než s katolíckymi dobyvateľmi zo Západu. Azda preto, že v časoch svojej moci Mongoli nevnucovali nijakú "pravú" vieru.
Šestnásťročný bratovrah
S najznámejším dobyvateľom všetkých čias Alexandrom Veľkým mal tvorca ríše Mongolov spoločné vari len to, že aj on bol úspešný bojovník a vrah. Prisudzuje sa mu výrok: "Kto vraví pravdu, ten neumrie na chorobu"
Džingischán , tiež Čingizchán, rodným menom Temüdžin, sa v roku 1162 alebo 1155, 1161 či 1167 nenarodil v rodine kráľov ako Alexander. Hoci bol vzdialeným potomkom stepných vládcov, chánov, dlho patril skôr k vydedencom. Legenda vraví, že pri narodení držal v ruke kus zaschnutej krvi, čo ho predurčovalo vládnuť svetu. Mongoli dávali deťom mená podľa toho čo matka uvidela prvé po narodení, a tak dostal prvorodený syn meno Temudžin železný nôž, neskôr Džingischán Vládca zeme a oceánu alebo Kráľ kráľov, Pán zeme. Už ako deväťročný mal vlastne zomrieť. Keď jeho otca Jesügeja v roku 1175 otrávili jedlom Tatári, všetci jeho rodinu opustili. Skupinka ľudí, v ktorej ostali len ženy a deti, mala v drsnej stepi malú šancu prežiť najmä keď ostala bez dobytka. "Okrem vlastného tieňa nemáte druha", hovorievala jeho matka. Bojom v rodine však nezabránila: ako šestnásťročný zabil budúci Džingischán prvého človeka. Bol to jeho nevlastný starší brat. Prečo? Najstaršie kroniky hovoria, že Bekter okrádal svojich bratov, ale aj donášal kmeňu Tajčutov. Bratovraždou získal chlapec prvé miesto v rodine, ale aj pochybný status zločinca, ktorého môže každý zabiť. Mal však šťastie: zajal ho náčelník, u ktorého v detstve nejaký včas žil. Nechal mu nasadiť drevený obojok, aký sa dával zlosynom.. Budúci "vládca sveta" bol spútaný tak, že keď sa chcel najesť či napiť, potreboval pomoc druhých.
Sobolí kožuch zvrátil osud
Únik z tohto otrockého postavenia bol dôkazom, že chlapec je nielen odvážny, lež aj šikovný nieže si vyčíhal pravú chvíľu na útek, ale dokázal prinútiť jednu z rodín, ktoré ho v zajatí živili, aby mu pomohla.
Zvrat v živote mu však priniesol až sobolí kožuch. Ten mu priniesla venom jeho žena Börte z vysoko postaveného rodu z čiastočne pokresťančeného kmeňa Kerejtov, ktorú si vzal ako dvadsaťročný. Temüdžin ho daroval stepnému vládcovi, ktorý bol voľakedy pobratimom jeho otca. Tak si zabezpečil ochranu aj pomoc: keď krátko nato Börte uniesli, nemusel sa spoliehať iba na vlastné slabé sily. Spojil sa s vodcami Toghrilom a Džamuchom a so 40 000 jazdcami nepriateľov porazil. S Džamukom sa následne dostal do mocenského sporu o výsadné politické postavenie medzi Mongolmi. Temüdžin spolu s Toghrilom napokon nad Džamuchom zvíťazil a získal dominantné postavenie medzi všetkými mongolskými kmeňmi.
Zjednotil kmene Mongolov
V roku 1198 sa Temüdžinovi podarilo poraziť susedné kmene Tatárov. V roku 1202 sa vyporiadal aj s odporcami v radoch Mongolov, vrátane Džamuchu. Ten istý rok celkom vyhladil Tatárov a roku 1203 porážkou bývalého priateľa Toghrila (Torgrulchána či Ongchána) odstránil zvyšky vojenskej opozície medzi kmeňmi.
Úspešný útok proti únoscom a ich pobitie či vylúpenie bolo matným predobrazom "svetovej vojny", ktorú proti celej Eurázii zahájili Džingischánom zjednotení Mongoli. Bol to však aj zárodok sporov, ktoré neskôr rozdelili rodinu vládcu: Börte sa vrátila ťarchavá, a hoci Džingischán uznal syna za svojho, iní v ňom videli len cudzie dieťa, ktoré nemá nárok na vládu po svojom otcovi.
Džingischánovi ľudia
Vládca je iba jeden, jeho vojnu však viedli desaťtisícky a státisícky ľudí. Bez nich by sa nezrodil Džingischán , ani prvá kontinentálna ríša. Svet, do ktorého sa Džingischán narodil, nebol len krutý, lež aj pestrý: obyvatelia stepí patrili k rozličným väčším či menším kmeňom, rodom a voľným skupinám rodín alebo išlo o "ľudí dobrej vôle", ako označovali vydedencov. Ani v kmeňoch si neboli ľudia rovní: najvyššie stáli vodcovia, pod nimi obyčajní členovia kmeňa a ešte nižšie na úrovni sluhov či otrokov rodiny zajatcov. Stačila však smrť vodcu alebo úspešný nájazd a to, čo ktosi budoval celý život, sa náhle ocitlo v troskách, podobne ako keď Temüdžinovi zomrel otec. Dôvodov na náhle zmeny bolo viac než dosť: únosy žien, krádeže dobytka, spory o lovnú zver, nájazdy či rodinné nezhody to všetko sa mohlo stať príčinou divokých stretov a rozpadov kmeňov či rodov. Ľudia "hlasovali nohami": keď videli väčšie šance u iného vodcu, nasledovali ho a na toho predošlého sa veľmi neobzerali. A tak hoci sa čas od času objavil nejaký "chán Mongolov", nevládol skutočne celému kmeňu, ale len tým, čo ho nasledovali.
Zo sluhov plnoprávni bojovníci
Ešte za Džingischána vládcu volil snem, kurultaj, a prísne zákony pol storočia bránili, aby ktosi uchvátil moc, ale inak sa zmenilo všetko. Zákony zakázali zajímať a zotročovať Mongolov aj krádeže dobytka a únosy.
Tresty neplatili len pre jedincov, lež pre celú skupinu, ku ktorej previnilec patril. Rovnaký princíp Mongoli uplatnili aj neskôr, keď masakrovali celé mestá a národy, ktorých vodcovia nechali pobiť kupcov či vyslancov, chránených Mongolmi. Aj kmeň Mongolov sa zmenil. Po desaťročiach sporov a bojov ho Džingischán úplne preorganizoval: príslušnosť k vojenským jednotkám desiatkam, stotinám či tisícom získala väčší význam než rody či dávne kmene. Začlenili sa sem nielen tí, kto žili mimo tradičnú spoločnosť, ale aj príslušníci iných, porazených kmeňov. Neboli však z nich ani otroci, ani sluhovia, lež plnoprávni bojovníci. Nie všetci mali to šťastie: Tatárov, ktorí boli mimoriadne veľkými nepriateľmi Mongolov, "zrovnali" podľa vozového kolíka: kto bol vyšší a včas neutiekol, prišiel o hlavu. Ich synovia však prežili, a preto boli Mongoli známi aj ako Tatári.
Prvý vojenský cieľ: Severná Čína
Po štvrťstoročí bojov stál za Temüdžinom jednotný kmeň, ktorý ho v roku 1206 vyhlásil za Džingischána, v preklade veľkého (svetového) vladára, čiže prvého Veľkého chána všetkých Mongolov (Cha-Khan) a čakal od neho korisť aj slávu. Za sídelné mesto ustanovil Karakorum v dnešnom východnom Mongolsku. Prvým cieľom mongolskej vojny bola severná Čína, ovládaná iným, pôvodne kočovným kmeňom, Dzürčedmi. Džingischánove vojská prenikli roku 1213 na piatich miestach Veľkým čínskym múrom a zaútočili na severočínsku ríšu Ťin. Mongoli porazili hlavné sily nepriateľa a v roku 1215 sa zmocnili dnešného Pekingu, ktorý nechali vyplieniť. Ťinský cisár Süan-cung utiekol s dvorom do Kchaj-fengu, kde Ťinovia Mongolom vzdorovali až do roku 1234.
Boje v Ázii a Iráne
Potom sa boje preliali do Strednej Ázie a dnešného Iránu, kde úrady nechali pobiť kupcov či mongolských vyslancov. Proti rýchlej mongolskej ofenzíve sa postavila a (Západné Liao), ktorú do roku 1217 zmietli vedľajšie oddiely Džingischánových vojsk. Džingischán ďalej pokračoval v ťažení na západ so štyrmi armádami. Trom z nich velili jeho synovia Ogataj, Džudži a Džagataj. V rokoch 1218-1224 sa zmocnili Chorezmskej ríše a jej centier Samarkandu, Buchary a Chorezmu. Mestá, dovtedy politicky a hospodársky prekvitajúce, zničili a veľkú časť obyvateľstva pozabíjali. Chorezmský šach Mohammad utiekol pred Džingischánovými bojovníkmi Subotajom a Čepom smerom ku Kaspickému moru, kde ho v roku 1221 zabili.
Mezitým sa Mohammedov syn šáh Džellaluddín pni rieke Indus pokúsil Mongolom vzdorovať a roku 1221 vytvoril novú armádu, s ktorou sa mu sprvoti podarilo vyhrať nad nepočetnými vedľajšími mongolskými oddielmi. Hlavní sily vedené Džingischánom však čoskoro prinútili Džellaluddínove vojsko na brehu Indu k ústupu, sám Džellaluddín sa zachránil skokom zo skaly do rieky. Džingischán nato rozkázal prehľadať celú severozápadnú Indiu, ale Džellaludína nenašli. Sám napokon utiekol až do Perzie.
Vpády Mongolov do Ruska
Tamojší vládca ho nebol ochotný vydať a podobné zločiny poskytli dôvod na vpády Mongolov do Ruska a strednej Európy: ani ruské kniežatá, ani uhorský kráľ nešetrili mongolských poslov. Medzitým zaviedli Pchaj-ca - kovovú doštičku s vyrytým Temudžinovým príkazom na volný prejazd, pričom vládcovia jednotlivých území boli povinní majiteľovi poskytnúť útočisko a vybavenie, napríklad čerstvé kone. Kým Džingischán zotrvával v oblasti Strednej Ázie, mongolskí vojvodcovia Subotaj a Čepe si razili cestu do Európy. Po víťazných bitkách roku 1221 v dnešnom Ázerbájdžáne a Arménsku zamierili cez Kaukaz na sever k rieke Kubáň, kde porazili Kumánov (Polovcov, Kipčákov) a zmocnili sa okolitého územia až k severnému brehu Kaspického mora. Potom sa premiestnili k Azovskému moru, kde na rieke Kalke roku 1223 úplne rozdrvili spojené vojska Kumánov a ruských kniežat na čele s kyjevským veľkokniežaťom Mstislavom III. (Mstislav Mstislavič Haličský). Víťazné vojská sa presunuli na Krym a napokon na Ukrajinu, čoskoro sa ale stiahli a zamierili k hlavným Džingischánovým silám. Čepe na ceste späť zomrel.
Hrob Džingischána je utajený
Džingischán sa po definitívnej porážke nepriateľa na západe sústredil na zničenie dynastie Západná Sia v severnej Číne. Na zamrznutej rieke Jang-c' Mongoli čínske vojsko na hlavu porazili. Džingischán nato opätovne vytiahol proti severočínskej dynastii Ťin, v roku 1227 počas tohto ťaženia zomrel. O mieste jeho hrobu kolujú mnohé legendy, v skutočnosti je ale lokalita dosiaľ celkom neznáma. Vlády obrovskej Mongolskej ríše, vytvorenej Džingischánom, sa ujal jeho syn Ogataj. Po sedemdesiatich piatich rokoch bojov ovládli Džingischánovi ľudia väčšinu známeho sveta a za ďalších 75 rokov v ňom stratili väčšinu svojej moci. Zdalo by sa, že je to len ďalšia krutá a zbytočná epizóda ľudských dejín, za ktorou ostali vypálené mestá a státisíce či milióny bezmenných hrobov.
Dokonalá mongolská armáda
Úspešné prekonanie nepriateľov, ktorých Čingischán a jeho vojvodcovia porazili, záležalo na dokonalej organizovanosti mongolskej armády, jej mimoriadne veľkej mobilnosti, okamžitej pripravenosti mongolského vojaka k boju, ktorá sa nevylučovala s jeho kočovaním v čase mieru, ďalej neprekonateľnom umení mongolských jazdcov a lučištníkov, konečne aj na znalosti taktických a strategických postupov, vrátane prepracovanej vojenskej špionáže, ktoré Mongoli postupne získavali pri dobývaní. Podaktoré zdroje uvádzajú, že za výbojov Džingischána a jeho potomkov zahynulo pri bojoch, masakroch a hladomoroch 30 - 60 miliónov ľudí, populácia Číny klesla za 50 rokov mongolskej vlády až o polovicu.Mongolská ríša, ktorú po sebe Džingischán zanechal, mala prepracovaný a pevne zavedený správny systém (Jasa - ustanovene zákonov) a bola vnútorne dostatočne jednotná. Hoci následne došlo k jej rozpadu, nástupnícke (naskrz dynastické) štáty ovládané Džingischánovými potomkami pretrvali zopár storočí. Ten posledný, Krymský chanát, zanikol až koncom 18. storočia.
Dedičstvo Impéria
Mongolský štát, ktorý vznikol pred 800 rokmi, je už dávno minulosťou a jednako dodnes ovplyvňuje osudy Európy a Ázie. Tak ako za čias najväčšej slávy Ríma platil Pax Romana čiže rímsky mier, panoval v ríši Mongolov takmer storočie Pax Mongolica. Ten po prvý raz umožnil presuny obrovského množstva ľudí, tovaru aj znalostí medzi Európou a Áziou. Pokiaľ teda hľadáme počiatky globalizácie, je mongolská éra jasným kandidátom. Osudy Európy si ťažko predstaviť bez tlačiarskej techniky, strelného prachu či hracích karát to len pár vecí, ktoré sa po celom známom svete rozšírili za vlády Mongolov. Bez "mongolského mieru" by tiež ťažko mohli nemeckí baníci, francúzski remeselníci či ruskí žoldnieri doraziť do východnej Ázie, sotva by vedecké spisy volne putovali medzi Čínou a Blízkym východom. Bez Džingischána a jeho potomkov by Európa nikdy nečítala rozprávanie Marka Pola o pokladoch vzdialených krajín, ktoré podnecovali fantáziu neskorších objaviteľov. Európa by neprekonala ani ničivý šok z "čiernej smrti" v polovici 14. storočia aj táto epidémia prišla po obchodných cestách ovládaných Mongolmi. Bez stepných bojovníkov by dnes Európania vari nepoznali ani Čínu, ani Rusko. Prvý z týchto štátov Džingischánovi potomkovia opäť vytvorili. V Rusku sa začalo zjednocovanie za čias, kedy Mongoli slabli. Pred úderom zo stepí vlastne nijaké Rusko nebolo na jeho území jestvoval len rad kniežatstiev. A titul cár po prvý raz použili pre vládcu Zlatej hordy, jedného z mongolských štátov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
