ktorých do ovzdušia unikal oxid uhličitý a nepríjemne zapáchajúci sírovodík. Tamojší ľudia pred niekoľkými storočiami ešte nepoznali podstatu vzniku minerálnych a liečivých vôd a verili, že pochádzajú od nadprirodzenej bytosti.
Miesto, kde sa spomínané vody žriedlami dostávali na povrch, pomenovali "jama smrti". Pre unikajúce a silno zapáchajúce plyny sírovodíka vodu a pramene pomenovali "Smerdžonka", čo znamená smradľavá voda. Podobný charakter majú mnohé ďalšie pramene na Slovensku a na západnom okraji nášho územia, pri meste Skalica sú známe kúpele Smrdáky.
Prví liečili mnísi
Z histórie je známe, že začiatkom 14. storočia prišli na severný Spiš, do Zamaguria a Pienin najskôr mnísi kartuziáni a po ich odchode aj kamaldulovia. Členovia týchto rádov minerálnu vodu využívali pre liečiteľské účely. Mimoriadne aktívny v tomto smere bol kamaldulský mních, známy pod menom Cyprián. V tom čase tam žiadne kúpele ešte neboli.
Začiatkom 19. storočia tam existovali len pramene, ale majiteľ neďalekého mlyna pre návštevníkov a záujemcov pripravoval teplý kúpeľ vo vaniach, ktoré sa nachádzali v obyčajnej stodole. Krátko potom boli tam boli postavené kúpele, ktoré pozostávali z dvoch pozdĺžne postavených budov. V staršej z nich bolo umiestnených šesť v novšej budove dvanásť kabínok s vaňami. Zriadili tam niekoľko izieb pre ubytovanie kúpeľných hostí, malý bazén a hostinec. Kúpele podporovala Spišská župa so svojim sídlom v Levoči a ľudia si tam prichádzali liečiť reumatizmus a kožné choroby. Okrem ľudí zo Spiša tam prichádzali aj chorí spoza poľských hraníc.
Úpadok služieb
V roku 1820 sa objekty Červeného kláštora, aj kúpeľné zariadenia stali majetkom novozriadeného gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove. To malo dosť starostí so svojimi 192 farnosťami a neostával im čas venovať sa objektom kláštora a kúpeľných zariadení. Okrem toho Prešov je dosť vzdialený od týchto kúpeľov. V dôsledku toho, ale aj z iných objektívnych dôvodov nastal úpadok kúpeľníctva v Smerdžonke pri Červenom kláštore. Okolie vtedy bolo len riedko zaľudnené, turistika ešte nebola na terajšej úrovni a preto do kúpeľov prichádzalo málo ľudí. Budovy sa neudržiavali a začali chátrať a nehovoriac o nízkej úrovni poskytovaných kúpeľných služieb.
Po prvej svetovej vojne boli kúpeľné zariadenia poškodené a pre kúpeľníctvo znova rekonštruované v roku 1928 za pomoci štátu. Naďalej sa tam liečili také choroby ako predtým. Začali ich navštevovať aj hostia z Čiech a iných oblastí Slovenska. Počas druhej svetovej vojny aj po nej začali kúpele upadať do zabudnutia. Ich oživenie nastalo po roku 1990. Odborníci tamojšiu liečivú vodu podľa obsahu katiónov zaradili do tretej skupiny s vysokým obsahom glauberovej soli.
Červený Kláštor aj Pieniny sa v posledných desaťročiach stali veľkou turistickou atrakciou a dali nový impulz pre kúpele Smerdžonka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
