známej aj ako stavebné učilište, dlhých 36 rokov.
PREŠOV. Na škole je František Herman služobne najstarší. O zmene nerozmýšľa. „Uvažoval som, či by som sa neuplatnil v nejakom inom odbore, ale zistil som, že som za tie roky s tou prácou taký spätý, že by som nevedel presedlať inde," hovorí majster, ktorý vychoval dve generácie tesárov, stolárov, murárov, stavbárov, remeselníkov...
Začínal od piky
Na škole začínal ako učeň-tesár. Po absolvovaní štúdia si ďalej dopĺňal vzdelanie a mal záujem podieľať sa na odbornej príprave učňov. Splnilo sa mu to. „Môj bývalý majster ma odporučil, lebo on odchádzal na iné pracovisko. Ponuku som prijal a prakticky od roku 1972 som na učilišti," vraví dlhoročný majster odborného výcviku.
Začiatky neboli ľahké. „Veľmi som sa snažil, aby ma starší kolegovia prijali medzi seba a akceptovali ako rovnocenného kolegu. So žiakmi som pracoval v školských dielňach, ale aj na rôznych stavbách v našom regióne. Z tých najvýznamnejších spomeniem hotel Šariš, Strednú priemyselnú školu strojnícku, výstavbu nemocničného monobloku, Ústavu pre telesne postihnutých, základné školy na Sídlisku III a na Sekčove, divadlo a mnoho iných. Mojím krédom je, že majster odborného výcviku musí byť pracovník, ktorý má skúsenosti z praxe, dokonale sa vyzná v odbore a samozrejme tiež musí viesť mladých ľudí a pôsobiť na nich. Veľakrát musím byť aj akýmsi otcom zverených detí. Potrebujú sa zdôveriť, poradiť."
Žiakov dnes treba dávať viac do laty
V súčasnosti je pôsobenie na škole podľa pána Hermana náročnejšie. „Zmenilo sa to, že žiaci už nie sú, ako boli. Boli slušnejší, ľahšia práca s nimi bola ako dnes. Treba zo seba veľa vydať, aby ich človek usmernil," tvrdí majster, podľa ktorého boli v minulosti na škole „väčšinou chlapci z dedín, pracovití, úslužní, teraz ich zaujíma všetko iné, len nie tá profesia, ktorá by mala".
Mladí žiaci sa musia podchytiť hneď v prvom ročníku. Taká je skúsenosť dlhoročného majstra: „Prídu mladí chlapci, z rôznych dedín i miest, rôznych povahových vlastností a najťažšie je toto skĺbiť, aby sa v druhom a treťom ročníku s nimi dalo normálne komunikovať a pracovať. Dá námahu toto zosúladiť."
Svoje tvrdenie rozmieňa na drobné: „Zo základnej školy prídu roztopašní. Majú nezhody medzi sebou - jeden je výbušný, druhý utiahnutý. Treba udržať disciplínu, zabrániť, aby bol niekto šikanovaný, a tak ďalej. Veľká práca v prvom ročníku je dať ich dokopy a trochu 'skľudniť'. Potom môžete čosi s nimi tvoriť."
Na druhej strane hovorí, že práve táto práca mu dovolí ostať stále mladým.
Z bývalých učňov úspešní podnikatelia
F. Herman sa špecializuje na tesárov a stolárov. Ozývajú sa mu aj po rokoch. „Určite. Keď sú v meste, zastavia sa aj v škole. Alebo ak majú nejaký problém, chcú si trebárs spraviť rekvalifikačný kurz."
Ako vraví, mnohí jeho bývalí učni podnikajú v profesii, ktorej sa vyučili, majú vlastné úspešné firmy.
A v dielni už školí aj ich synov. Je to výhoda, keď príde druhá generácia? „Je, lebo už rodič má iný prístup. Povie mu, aby sa správal tak, aby sa zaňho nemusel hanbiť a tá robota s deťmi z druhej generácie je ľahšia."
Dostal cenu primátora
Po revolúcii bolo obdobie, keď mal F. Hemran iba stolárov. V súčasnosti je o tesárov núdza, v stavebníctve je stále dosť práce. Škola však podľa majstra zatiaľ pociťuje pokles záujmu, lebo „všetko sa orientuje na počítače, na manuálnu robotu nie". Trend sa však postupne mení, o čom svedčí záujem o rekvalifikačné kurzy.
Za svoje celoživotné pôsobenie na stavebnom učilišti dostal F. Herman aj Cenu primátora mesta. Čo on na to? „Doslova mi to vyrazilo dych. Nikto v práci mi nepovedal, že niečo také sa robí. Ostal som v šoku," dodáva prekvapený majster tesár.
MICHAL FRANK
michal.frankkorzar.sk
Autor: Čemerica zelená
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
