NAĎA OKÚSILA TVRDÝ CHLEBÍČEK, ŠTUDOVALA V MOSKVE DIRIGOVANIE
ŽIVOT S HUDBOU. Dvadsaťštyriročná Naďa Sičáková zo Svidníka vyštudovala v Moskve dirigentstvo. Zakladá zbory v Michalovciach i Sobranciach. Pomáha aj pri cvičení v Košiciach. Venuje sa muzikoterapii v domove dôchodcov. Pravidelne spieva. Cvičí triá a kvartetá. Narodila sa v dedinke Ubľa (okres Snina). Do Svidníka sa prisťahovala za prácou a skvelými ľuďmi. Zo všetkých zborov, čo spoznala, si najviac obľúbila práve svidnícky.
SVIDNÍK. Nadi sa zhruba pred štyrmi rokmi naskytla príležitosť vycestovať do Ruska. Študovať dirigovanie. "Ponuku som prijala, ale nevedela som, do čoho idem. V septembri po ťažkom vybavovaní ma prijali na Moskovskú duchovnú akadémiu," začala svoje rozprávanie Nadežda Sičáková. Prežila tam tri roky. "Bola to tvrdá práca. Šesť hodín denne. Ruská škola bola tvrdá, nemali žiadne zľutovanie. Dalo mi to veľmi veľa a teraz získané skúsenosti využívam v zbore, ktorý vediem," priblížila. Do ročníka s ňou nastúpilo 26 ľudí. "Skončilo nás 13. Bolo to ťažké štúdium. S ničím nám nepomáhali. Systém fungoval na princípe - ak nevieš po tusky, ani sem nechoď. Fascinovala ma tá tvrdosť. Bola tam Američanka, Číňania... Neskončili, pretože jazyková bariéra bola veľká," uviedla Naďa.
V Rusku si dvakrát otrávila žalúdok
Niekedy mala chuť zbaliť sa a odísť. "Jedno je mať talent a druhé je mať prípravnú školu. Čo sa týka úrovne hudby na Slovensku, v tom sme oproti Rusku veľmi pozadu. U nás všetko funguje na princípe demokracie, kým v Rusku sa všetko dosahuje tvrdosťou. Skutočne ma však fascinovalo, čo tí ľudia všetko dokázali. Spali sme minimálne, jedli sme minimálne. Nemali sme vlastnú skriňu. Dvakrát som ležala v nemocnici s otravou žalúdka. Boli tam izby, kde nás bolo štrnásť ľudí takmer bez všetkého," opisovala Nadežda. Oblečené mali rovnošaty. "Za meškanie nás na hodinu mohli aj vyhodiť zo školy. Tri dni pred poslednou skúškou mi vyhodili spolužiačku. No táto škola mi dala veľkú prax, v ktorej môžem pokračovať," povedala. Dnes si nevie predstaviť, že by nesedela denne štyri hodiny za klavírom.
Keby neurobila pokrok, učiteľa by vyhodili
V Rusku je podľa Nadi veľa umelcov. "V podchode v metre hrali traja huslisti. U nás by mali všade prvé miesta a tam hrali iba v metre." V Rusku má hudobnú školu skoro každý. "Keď dieťa nevie spievať, tak sa ide učiť hrať na nejaký nástroj, aby mali vzťah k hudbe. Ak sa niekto dostane učiť na hudobnú školu, znamená to, že už niečo za sebou má," priblížila. Učitelia vedeli to, čo ešte v živote nepočula. Čo sa týka spevu, mali vlastného učiteľa, ktorý sa venoval každému zvlášť. Mali aj vlastného učiteľa klavíra a dirigovania. "Skúšky spočívali v tom, že nie ja som ukazovala, čo viem, ale učiteľ ukazoval, čo dokázal s tým študentom. Ja som sa držala na škole, ale on si držal pracovné miesto. Keby som neurobila pokrok, učiteľa by vyhodili," povedala Naďa. Skúšalo ich približne 20 profesorov, hodnotili, ako sa zlepšili v jednotlivých odvetiach. "Najviac si to vždy odniesol učiteľ a to je jeden veľký rozdiel medzi systémom vyučovania v Rusku a na Slovensku," skonštatovala mladá dirigentka.
Spievala aj v sedemstočlennom zbore
Naďa si vždy myslela, že vie spievať. "Môj vokalista mi po dvoch mesiacoch povedal, že spievať neviem. Veľmi ma to urazilo. Ale vysvetlil mi, že nepovedal, že nemám hlas, ale že neviem spievať. Bola to pre mňa veľká škola. Až napokon som z ničoho nič skončila ako sólistka vo veľkých zboroch." Spievala aj v sedemstočlennom zbore. "Urobili so mnou za tri roky veľa. Čo sa týka hudby, tak neviem, kde by som takú dobrú školu mohla ešte získať. Zakladám zbory. Pomáham pri cvičení v Košiciach, zakladám zbor v Michalovciach i Sobranciach," priblížila svoju prácu. Venuje sa muzikoterapii v domove dôchodcov. Pravidelne spieva a cvičí triá a kvartetá. "Veková kategória, ktorá chodí ku mne na muzikoterapiu, sú sedemdesiatnici a vyššie. Tí ľudia stoja pred prahom smrti. Pri hudbe sa snažíme rozoberať celkový zmysel života. Hudbu vnímajú ako liečivo."
Rusi si nevedia stanoviť cieľ
Škola v Rusku bola celá zadarmo. "Zadarmo bola strava, ubytovanie, ošatenie, všetko, ale podmienkou je, že vy musíte makať. Na školu nie je až taký ťažký problém sa dostať, problémom je skončiť ju." Táto škola ju stála veľa úsilia a námahy. "Nie sme zvyknutí na tento národ. Rusko ma krásnu históriu, ale nepoznáme tvrdosť ich života. My si to ani nevieme predstaviť, čo tam všetko ešte funguje. Nevedia si povedať cieľ, pretože cieľ je nad," priblížila. Ruský diplom si ani nedala preložiť do slovenčiny, pretože na Slovensku nie je škola s takýmto odborom. "Nechcela som, aby sa stratila hodnota tohto diplomu. Nedá sa to na Slovensku s ničím porovnať. Táto škola bola dobrá celkovo aj pre rast osobnosti. Prišla som domov úplne vyrovnaná. So všetkým som spokojná. Som šťastná, že som doma a tak ľahko ma za hranice nikto nedostane. Som naozaj šťastná, že som doma. Som rada, že som niečo dokázala nie pre materiálne veci, ale pre duchovno. Urobila som to pre seba a odovzdám to komukoľvek," opísala svoje pocity. Diplom, ktorý tak ťažko získavala, sa snaží čo najskôr pretaviť do praktických skúseností.
Pracuje len s ľudským hlasom
So svidníckym zborom niekedy cestujú aj 150 km, aby zaspievali na svadbe alebo krstinách. "Všetko to tí ľudia robia v rámci hobby. Najmladšia členka v zbore má 22 rokov a najstarší niečo po osemdesiatke. "Pracujem len s ľudským hlasom. Nepoužívame žiadne nástroje. Moja ruka slúži hlasu. Ak by som niekoho stretla, od koho by som sa ešte mohla niečo naučiť, tak určite to spravím. Chcela by som pokračovať v štúdiu a urobiť si doktorandský titul, ale v Rusku neexistuje nič vyššie, ako to, čo som vyštudovala. Hudbe dávam celý život a uvidím, či sa mi to vyplatí alebo nie," dodala Naďa.
VERONIKA ČORŇÁKOVÁ
veronika.cornakovakorzar.sk
Autor: Čemerica zelená
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
