KORUNNÉHO PRINCA DRŽALI V PIVNICI A POTOM ZAVRAŽDILI

Jedného júnového dňa roku 1828 sa uprostred Norimbergu objavuje asi sedemnásťročný, po sedliacky oblečený mládenec. Zle chodí, správa sa úplne zmätene, vydeseno sa rozhliada a hovorí asi ako dvojročné dieťa. Na okoloidúcich pôsobí dojmom buď celkom opitého, alebo slabomyseľného.

Chlapec každému na prvý raz ukazuje list adresovaný rotmajstrovi Wessenigovi. Keď mladíka do domu dôstojníka dovedú, prekvapený Wessenig sa z písma dozvedá, že ide o najdúcha, ktorý chce slúžiť vo vojsku. List nie je podpísaný. Rotmajster sa sprvoti nazdáva, že si mládenec napísal list sám, ale ten, keď mu podajú papier a pero, vie napísať kostrbatým detským písmom iba "Kaspar Hauser". Wessenig z toho usudzuje, že to zrejme bude chlapcovo meno.

Pomätenec? Či slabomyseľný?

Najdúch najprv končí ako tulák v mestskom žalári, bez toho, aby proti tomu protestoval. Na všeobecné prekvapenie je iba chleba a pije len vodu, hocičo ďalšie odmieta. Zjavne inú potravu dosiaľ nepoznal. Čudný mládenec, ktorý prišiel neznámo odkiaľ a nevie sa s nikým dohovoriť, sa razom stáva atrakciou. Davy zvedavcov ho chodia do áreštu obzerať sťa cudzokrajné zviera. Privolaný súdny lekár, ktorý chlapca vyšetrí, zístí, že "nie je ani pomätený, ani slabomyseľný". Ďalej usúdi, že dotyčný Kaspar Hauser, pokiaľ sa tak naozaj volá, "bol zrejme bezbožným spôsobom násilne držaný bokom od všetkého ľudského a spoločenského vzdelania".

Po mesiaci norimberská mestská rada rozhoduje, aby chlapca odovzdali do starostlivosti profesora Georga Friedricha Daumera, muža s nesporným pedagogickým a aj literárnym nadaním, ktorého básne zhudobnil dokonca slávny skladateľ Johannes Brahms. Profesor Daumer zisťuje, že sa najdúch veľmi chytro učí. Čoskoro vie slušne čítať a písať, a pokiaľ ide o jeho minulosť, dokáže si vybaviť podaktoré chvíle alebo veci, ale nevie povedať nič určitého o svojom pôvode. Spomína si len na pivnicu s nízkou klenbou, kde mal spoločníka dreveného koňa, zrejme jedinú hračku, ktorú v živote poznal.

Číta potme a nechápe klamstvo

Kaspar Hauser má však niektoré podivuhodné schopnosti. Vie čítať potme má mimoriadne vyvinutý cit pre magnetické pole. Čisto podľa hmatu pozná, ktorý pól magnetu je severný a ktorý južný. Na druhú stranu sa mu robí zle z vône kávy a piva, a keď sa ocitne v miestosti, kde stojí pohár vína, začne sa správať ani opitý. Nevie pochopiť, ako môže ktosi klamať a podvádzať. Každé také zistenie ho celkom vykoľají do tej miery, že sa rozplače. Veľkým dojmom naňho zapôsobí prehliadka norimberského hradu. V rozrušení zo seba vysúka, že v takom "veľkom, velikánskom dome býval". Nesúvislo pridáva aj ďalšie podrobnosti, napríklad opisuje fontánu na dvore a obrazovú galériu vovnútri zmieneného domu.

Chlapec ako terč

Krátko nato sa ktosi pokúša Kaspara zabiť. Dochádza k tomu 17. októbra 1829. Keď ide mládenec na záchod, neznámy chlap, ktorému nevidí do tváre, ho na chodbe domu napadne sekerkou, ľahko zraní na čele a potom utečie cez záhradu. Vražedný útok vyvolá veľký ohlas po celom Bavorsku. Kráľ Ľudovít I. nariaďuje, aby najdúch dostal policajnú ochranu, a zároveň vypisuje veľkú odmenu tomu, kto objasní jeho pôvod. Kvôli chlapcovej bezpečnosti ho presťahujú najskôr do domu obchodníka Biberacha. Keď sa tu z nepochopiteľných príčin pokúsi o samovraždu nožom, umiestnia ho u sudcu Gottlieba von Tuchera, zhodou okolností švagra chýrneho filozofa Georga Hegela. To už si o prípade norimberského najdúcha, ktorého pôvod je úplne zahalený tajomstvom a sám sa správa s naivitou malého dieťaťa, rozpráva nielen celé Nemecko, ale celá Európa. V Berlíne vydáva policajný radca Merker publikáciu, kde celkom vážne tvrdí, že Kaspar Hauser je v skutočnosti prefíkaný podvodník, ktorý žije z dôverčivosti norimberských mešťanov. Vražedný útok podľa neho zámerne zinscenovali, aby znovu prebudil záujem o údajného najdúcha.

Syn kniežacích rodičov?

V máji 1831 sa v Norimbergu objavuje synovec britského ministerského predsedu Williama Pitta lord Stanhope a prejavuje o Kaspara Hausera a jeho čudný osud nápadne veľký záujem. Už pri prvom stretnutí daruje šuhajovi drahocenný prsteň, sľubuje mu, že nájde jeho rodičov a bude s ním cestovať po Európe. Napokon sa Stanhope stáva chlapcovým pestúnom, ale pod zámienkou, že sa musí na čas vrátiť do Anglicka, ho v decembri 1831 opúšťa a zveruje učiteľovi Johannovi Georgovi Meyerovi z Ansbachu. Tam sa mu veľmi venuje prezident tamojšieho apelačného súdu doktor Anselm von Feuerbach, otec významného filozofa Ludwiga Feuerbacha, ba mu aj zaobstará zamestnanie súdneho pisára. Von Feuerbach tiež pátra po najdúchovej muniulosti a o zisteniach spisuje v roku 1832 tajnú správu pre matku bavorského kráľa Ľudovíta I. Karolinu. Záver je naozaj šokujúci: "Kaspar Hauser je manželské dieťa kniežacích rodičov, ktoré odstránili, aby sa iným, ktorým stál v ceste, otvorila cesta k úspechu. Dieťa vydávali za mŕtve. Lež zatiaľ žije v osobe úbohého Kaspara". Ide len o najfantastickejší dohad, alebo sa sudcov úsudok opiera o nezvratné zistenia? V každom prípade je táto tajná správa zrejme poslednou písomnou Feuerbachovou prácou. V polovici roku 1833 totiž prezident apelačného súdu umiera. Mnohí ľudia už vtedy tvrdia, že jeho smrť nebola náhodná.

V parku číhal vrah

Rovnako Hauserov osud sa má počas nasledujúcich šiestich mesiacov osudovo naplniť. 14. decembra 1833 Kaspara ktosi neznámy vyláka na popoludňajšiu prechádzku do anbašského zámockého parku. Tu ho ktosi prepadne a pichne nožom do hrude. Chasník sa napriek strašnej bolesti dovlečie do bytu svojho opatrovníka, ukazuje na svoje zranenia a vyráža nesúvislé vety: "Zámocký park išiel chlap nôž mať miešok dať pichol ja bežal, čo stačil miešok tam ešte ležať..." Napriek zraneniam, nalieha na Meyera, aby sa s ním vrátil do zámockého parku a pomohol mu miešok hľadať. Zmienený miešok skutočne nájdu, ale potom sa Kaspar zrúti. Učiteľ Meyer ho s pomocou ďalších ľudí odnesie nazad domov, kde jeho zverenec 17. decembra 1833 napriek všemožnej lekárskej pomoci na následky bodnej rany zomrie. Posledné Kasparove slová sú: "Príšera väčšia než ja". Ešte pred smrťou stihne vypovedať, že mu stredne vysoký, zhruba päťdesiatročný chlap s fúzmi sľúbil prezradiť informácie o rodičoch a pôvode. Miesto toho ho nečakane pichol loveckým nožom. V nájdenom miešku bol vložený papierik, kde zrkadlovým písmom stálo: "Hauser vám celkom presne dá na vedomie, ako vyzerám a skade pochádzam. Pochádzam od bavorskej hranice na rieke Chcem vám dokonca ešte povedať meno: M. L. Ö."

Polícia v závoze

Policajné vyšetrovanie prípadu je takisto bezvýsledné ako v prípade prvého útoku ešte v Norimbergu. Tak ako vtedy nenašli sekerku, ktorá Kaspara zranila, aj tentoraz policajti márne hľadali vražednú zbraň. Nesporne si ju atentátnik odniesol so sebou. Zopár svedkov potvrdilo, že v čase vraždy zbadalo v parku neznámeho muža s klobúkom stiahnutým do tváre a s vyhrnutým gilierom. Ale Hauserov ošetrujúci lekár Horlacher z nepochopiteľných príčin vyhlási, že "bodnú ranu mohla spôsobiť rovnako dobre cudzia ako vlastná ruka". Nešlo teda o samovraždu? Tejto myšlienky sa napočudovanie chytia učiteľ Meyer a lord Stanhope, ktorí sa odrazu od Hausera dištancujú a nazývajú ho samovrahom a podvodníkom. Majú na to dôvody, o ktorých verejnosť nevie, alebo je za náhlou zmenou stanoviska čosi iné?

Stopa vedie do Bádenska

Už necelý rok po Hauserovej smrti vychádza vo francúzskom Strasbourgu nemecká brožúra podpísaná Josephom Heinrichom Garnierom, ktorý stotožňuje zavraždeného s následníkom trónu bádenského kniežatstva. Zdá sa, že sa v záveroch zhoduje s mŕtvym von Feuerbachom. Ten totiž v tajnej správe pre matku bavorského kráľa uvádzal: "Jestvuje iba jediný dom, na ktorý poukazujú nielen mnohé zbiehajúce sa príčiny podozrenia, ale ktorý je aj osobitne nápadný mimoriadne okolnosťou, totiž aj pero sa vzpiera zapísať túto myšlienku B. dom. Nanajvýš nápadné, v rozpore s obecným očakávaním, vyhasol odrazu v mužskej línii starý rod rodiny Z., aby uvoľnil miesto úplne vedľajšej vetve, ktorá vypučala z nerovného manželstva. Mužskí potomkovia nevymreli v bezdetnej, ale čo je prečudné! v rodine deťmi obdarenej. A čo je ešte podozrivejšie: dvaja synovia sa narodili, lež obaja zomreli, a zomreli iba oni, kým deti ženského pohlavia sa až do dnešného dňa spoločne tešia výbornému zdraviu".

Priveľa dedičov

Matke bavorského kráľa muselo byť očividné, že B. dom je Bádensko a rodina Z. je veľkovojvodský rod Zähigovcov, z ktorého sama pochádzala. Bádenský kurfirst Karol Friedrich bol dvakrát ženatý. Prirodzený nárok na trón mali jeho mužskí potomkovia po línii pochádzajúci z prvého manželstva s Karolinou Luisou Hesensko-Darmstadtskou. Podľa kurfirstovho závetu v prípade, žeby všetci mužskí členovia rodu vymreli, budú dedičmi trónu potomkovia jeho druhej manželky, grófky Hochbergovej. Takáto možnosť sa zdala krajne nepravdepodobná, veď Karl Friedrich mal z prvého manželstva hneď troch synov. A jednako na ňu došlo. Najstarší syn Karol Ľudovít nešťastne zahynul v roku 1801 vo Švédsku pod prevráteným kočom. Po smrti Karola Friedricha v roku 1811 preto zasadol na trón jeho dvadsaťpäťročný vnuk Karol, syn Karola Ľudovíta.

Korunný princ Hauser?

Už pred časom ho francúzsky cisár Napoleon oženil so svojou adoptívnou neterou Stéphaniou Beauharnaisovou. V skutočnosti bola neterou prvého manžela Jozefíny, generála Alexandra de Beauharnaisa, popraveného v roku 1794 jakobínmi. Karol mal so Stefaniou celkovo päť detí, ale prežili ho iba tri dcéry. Najstarší chlapec zomrel krátko po narodení údajne na krvácanie do mozgu, druhý Alexander po dovŕšení jedného roka. Preto keď vo veku len 32 rokov veľkovojvoda Karol skonal, zasadol na trón jeho neženatý strýko Ľudovít. Iba dočasne. V roku 1830 zomrel aj on a ako posledný mužský príslušník rodu Zährigovcov a trón pripadol synovi grófky Hochbergovej z prvého manželstva Leopoldovi. Anselm von Feuerbach a po ňom aj Joseph Heinrich Garnier boli presvedčení, že sa tak stalo komplotom. Najstarší syn vojvodu Karola po narodení nezomrel a v kniežacej hrobke pri bádenskom Pfozheime pochovali miesto neho iné dieťa. V skutočnosti korunný princ žil a bol to Kaspar Hauser.

Mať hľadá strateného syna

Zaujímavé je, že rovnakého názoru bola aj chlapcova matka Stéphanie, rodená Beauharnaisová. Po páde svojho strýka, cisára Napoleona, a smrti manžela mala na bádenskom dvore veľmi ťažké postavenie. Pokladali ju za francúzsku privandrovalkyňu, ktorú tuná iba trpia. Práve vtedy si uvedomila čudné okolnosti, sprevádzajúce smrť najstaršieho syna. Veď ju ba ani dojku do blízkosti umierajúceho chlapca nepustili a mŕtvolku nesmela z nepochopiteľných dôvodov vidieť. Preto keď sa od lorda Stanhopa pri jeho návšteve Bádenska dozvedela o Kasparovi Hauserovi, chcela sa s ním zísť a na vlastné oči si overiť, či najdúch nie je jej synom. Lord Stanhope jej síce stretnutie so svojím zverencom sľúbil, ale nikdy ho nedodržal. Prečo? Na to je vari ľahká odpoveď. Zabránil tomu sám veľkovojvoda Leopold, ktorý sedel na bádenskom tróne a nemal záujem, aby sa našiel právoplatný držiteľ. Vražda mohla mať aj širší medzinárodno-politický rozmer. Veď pokiaľ by sa ukázalo, že veľkovojvoda Leopold sedí na bádenskom tróne neoprávnene, mohlo by to ohroziť aj samotné bytie malého kniežatstva. Na časti jeho územia si totiž nárokovali susedné Bavorsko aj Rakúsko. Hocaká nestabilita tak mohla vyvolať krízu, a tým aj zánik tohto štátika. Stéphanie sa preto rozhodla, že sa vydá do Ansbachu sama v sprievode dvornej dámy. V apríli 1832 mesto anonymne navštívila. Kvôli utajeniu pred cudzineckou políciou sa však ubytovala v dedine pred Ansbachom. Keď potom Kaspara naozaj uvidela, podobnosť so zosnulým manželom ňou vraj natoľko otriasla, že skoro omdlela. Je ale veľmi čudné, že ďalej už nepodnikla nič. Ani sa k Hauserovi neprihlásila ako ku svojmu synovi, tobôž aby sa pokúsila získať pre neho trón Bádenského veľkovojvodstva. Nechcela to urobiť, alebo nemohla?

Vražedné sprisahanie?

Z úplne odlišných dôvodov vážila cestu do Ansbachu, aby uvidela najdúcha, manželka panujúceho veľkovojvodu Leopolda Žofia Švédska. Tiež sa chcela presvedčiť, či má Kaspar čosi z podoby Zähringovcov a či nie je v skutočnosti korunným princom. Pravda, keby tomu tak bolo, značilo by to pre ňu už druhú stratu trónu v živote. Prvý raz to totiž zažila v roku 1809, kedy jej otca Gustava IV. Adolfa z rodu Vasa, štátny prevrat donútil vzdať sa švédskej koruny a odísť s celou rodinou do zahraničia. Opakovanie čohosi takého, samozrejme, nechcela Žofia za nijakú cenu dopustiť. Logicky preto práve ona mohla mať prsty v jeho vražde. Za celým komplotom však pôvodne zrejme stála jej svokra, grófka Hochbergová. Akiste práve ona celkom plánovito odstraňovala Zähringovcov a zametala cestu na trón pre svojho syna Leopolda. Keď ukradla prvorodeného syna veľkovojvodu Karola a nahradila ho mŕtvolkou cudzieho dieťaťa, otrávila jeho druhého syna Alexandra a napokon podistým aj samotného veľkovojvodu. Azda to podnikala za tichého súhlasu Karolovho strýka Ľudovíta, ktorý bol pre ňu svojou homosexuálnou orientáciou zárukou, že sa nikdy neožení a nebude mať deti, ktorých existencia by hatila jej plány.

Hrozné odhalenie?

V súvislosti s Ľudovítom zmieňujú jeho dôverného priateľa a navidomoči milenca, pôvodne kníhkupeckého pomocníka Johanna Heinricha Hennenhofera. Navzdory tomu, že nikdy neslúžil v armáde, dostal hodnosť majora, stal sa hlavným pobočníkom veľkovojvodou a neskôr ho dokonca povýšili do šľachtického stavu. Podľa Josepha Heinricha Garniera práve on mal skrývať po pivniciach rozličných zámkov Kaspara Hausera, vlastne korunného princa, neskôr ho priviesť do Norimbergu a napokon sa stať jeho vrahom. Lenže nič z toho sa nepodarilo dokázať a ostalo len pri planých dohadoch. Dochovali sa však početné listy, ktorými sa Hennenhofer usiloval dosiahnuť zákaz alebo stiahnutie Gernierovho spisku, kde Kaspara označoval za pravého korunného princa a Hennenhofera za jeho vraha. Čudné je, že sa tomuto nebezpečnému obvineniu nebránil súdnou cestou, ako by asi urobil každý skutočne nevinný človek. V jednom z listov Hennenhofer vysvetľuje, že pomáhal zomretému veľkovojvodovi "hlavne tam, kde ho boží zmocnenec, svedomie, takmer nútil k hrozným odhaleniam voči mne".

Tajomný zabitý tajomným

Neskôr sa zistilo, že miesto dediča mohol byť v kniežacej hrobke v Pforzheime pochovaný Johann Ernst Blochmann, syn robotníka Christopha Blochmanna z Karlsruhe, zamestnaného u grófky Hochbergovej. V matrike u dieťaťa síce zaznačili dátum narodenia a krstu, záznam úmrtia však chýba. V roku 1982 otvorili na zámku Pilsach v Hornom Falcku dlho zamurovanú pivnicu. Práve tu vraj mali ukrývať mladučkého Kaspara Hausera. Na všeobecné prekvapenie tu pod schodmi našli dreveného koníka, o ktorom najdúch rozprával.

MIRO PROCHÁZKA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.