bol v Košiciach v 15. stor.
Ešte boli dva samostatné cechy - v Štítniku a B. Bystrici, ale v ďalších 19 mestách boli mečiari v cechoch s inými špecializáciami.
Volali sa gladiátori
Medzi výrobcov zbraní v Košiciach v rokoch 1393 - 1405 zaraďovali aj ostrohárov. Združený cech mali v meste v roku 1461. Ostrohy, ktoré pravdepodobne vytvorili práve košickí ostrohári, sa našli v Krásnej počas archeologického výskumu, ktorý viedol Dr. Belo Polla.
Patrili k výzbroju stredovekého jazdca - poľovníka, spolu s hrotmi do šípov (streliek). Aj tie sa našli v Krásnej. Ostrohy v období rozvinutého feudalizmu patrili k praktickým pomôckam jazdca, aby lepšie mohol ovládať koňa. Až v renesancii a v období baroka sa opäť stávajú aj ozdobným článkom výzbroja jazdca - bojovníka. Ostrohy z Krásnej majú kolieska a patria k viacerým typom. O ostrohách existuje obsiahla literatúra, do ktorej sú zaradené aj tieto, objavené vo vykopávkach benediktínskeho kláštora v Krásnej a zaraďujú sa do spoločensko-hospodársko-kultúrneho stredoeurópskeho kontextu. V Krásnej objavil Dr. Polla aj zubadlá, ktoré pochádzajú pravdepodobne tiež z dielní košických remeselníkov.
Rôzne druhy mečov
Mečiari vyrábali sečné či bodné, dlhé pobočné zbrane. Ovládali sa jednou alebo obidvoma rukami. Meče sa rozlišovali podľa svojho určenia. Pre jazdcov napr. vyrábali tzv. rapíre s trojhrannou rovnou a zahrotenou čepeľou, paloše s rovnou čepeľou. Z dielní mečiarov vychádzali meče s rovnou aj zvlnenou čepeľou (plamenné meče alebo šaršúny) na sekanie i bodanie, ľahšie kordy s rovnou a silne zahrotenou čepeľou na bodanie, šable so zakrivenou čepeľou na sekanie, krátke meče - tesáky so širokou čepeľou, dvojručné popravčie meče, krátke obojstranné ostré dýky na bodanie. Od 18. storočia sa vyrábali bodáky na pušky s plochou alebo trojhrannou až päťhrannou čepeľou. Čepeľ, ktorú vyrábali z ocele, bola zakončená priečkou a stopkou na pripevnenie rukoväte z dreva, kosti, rohoviny, neskoršie so štítkom, košom na ochranu päste. Rukoväť aj čepeľ boli často zdobené zlatom, striebrom a vykladané drahokamami, podľa majetkových pomerov a mešca objednávateľa. Tieto zbrane sa zasúvali do kovovej alebo koženej, vnútri drevom vyloženej pošvy.
Košickí mečiari patrili v 15. - 16. storočí k najvýznamnejším a boli vyhľadávaní. V 17. - 18. storočí mali veľmi dobrú povesť mečiari v Štítniku, o čom svedčí aj množstvo objednávok a záznamy v písomných dokladoch. Počas povstania Františka II. Rákocziho bol Štítnik s Banskou Bystricou základňou výroby zbraní pre povstalcov a táto dosiahla obrovské rozmery. So zmenou vojenskej techniky a s nástupom manufaktúrnej a priemyselnej výroby mečiarstvo ako samostatné remeslo zaniklo. V roku 1828 bol na území Slovenska už len jediný mečiarsky majster a to v Nitre. V tom čase v manufaktúre v Banskej Bystrici - Kráľovej vyrábali šable, kordy a bajonety. Rozšírila sa počas napoleonských vojen pre veľké množstvo objednávok týchto zbraní.
Zostali priezviská
Po mečiaroch zostali priezviská, ktoré prechádzali z pokolenia na pokolenie až dodnes tak, ako aj z iných kovospracujúcich odvetví. zostali v nemeckej podobe, alebo sa prekladali a čiastočne menili (aj teraz je veľa ľudí s priezviskom Eisner - železiar, Kopperschmiedt - meďotepec). O dobrej úrovni košických majstrov zbraní a bombardovacích techník svedčí aj to, že v roku 1484 si ich vyžiadal panovník až do Budína, alebo poveroval Košice vojenským zásahom proti šľachte alebo zahraničnému nepriateľovi.
Po zániku mečiarskych cechov a mečiarstva ako remesla, zostalo kováčstvo a mediarstvo a v ich rámci kotlárstvo. O tom, že mediarski a železiarski majstri v Košiciach mali dobrú povesť nielen vo výrobe zbraní, ale aj kuchynského riadu, svedčí veľká objednávka na dvesto kotlov, z ktorých sa mali variť voly pre svadobných hostí kráľa Mateja a Beatrice Neapolskej.
V mestách sa postupne obmedzovalo popri iných aj kováčske remeslo, jednak úradnými zmenami a jednak priemyselnou výrobou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
