DETSTVO NA VÝCHODE ZRUINOVALA VOJNA, AKO 15-ROČNÝ ZOSTAL SÁM

Slovenská verejnosť si ho môže pamätať ako reportéra, informujúceho o situácii na Blízkom Východe, človeka s príjemným prejavom a krásnou slovenčinou. Domovom Yehudu Lahava je už dlhé desaťročia Izrael, no za svoju vlasť stále považuje Slovensko. Narodil sa v Košiciach a detstvo prežil v Prešove. Šťastie jeho detských dní však zruinovala vojna a holokaust. Z rodiny sa zachránil ako jediný.

KOŠICE. Žltohnedý lesk otcových topánok. To je spomienka, ktorá dodnes sprevádza Štefana Weiszlovitsa, čo je vlastné meno Yehudu Lahava. Otec ich mal totiž obuté v deň, keď Štefana vyprevádzal na cestu do Budapešti, ktorá mu zachránila život. Cesty otca a syna sa vtedy navždy rozišli. Doktor Weiszlovits aj s manželkou totiž zahynuli rukou nacistov.

"Sú to veľmi živé, hoci detské spomienky. Niekedy mám výčitky svedomia, prečo som si zapamätal práve jeho topánky a nie jeho. Nemôžem za to, no práve toto mi ostalo v pamäti a často sa mi to vracia znovu a znovu. Je to jeden z mojich najotrasnejších zážitkov. Aj keď je pravda, že ten otras bol dodatočný," spomína novinár, ktorý prežil tri roky u svojich príbuzných v Maďarsku. "Aj tam to boli ťažké roky. Teta spáchala samovraždu, pretože si myslela, že sú jej na stope, umrel aj starý otec. Stará mama, ktorá mala päť detí, všetky prežila."

Tlmočil Sovietskej armáde

Mladého Štefana z Maďarska, kde sa začiatkom roku 1944 tiež začala okupácia a museli sa pred nacistami skrývať, vyslobodila Sovietska armáda. V jej službách prešiel Rakúsko i Čechy ako tlmočník. "Ani neviem, ako som dokázal tieto všetky veci spracovať. Myslím, že sa to hromadilo postupne a len postupne som si všetko uvedomoval. No uvedomenie si, že všetko definitívne skončilo, prišlo s návratom do Prešova po vojne, keď som zistil, že tam už nikoho nemám, že ako 15-ročný chlapec som úplne sám a musím si usporiadať život. Vtedy som si uvedomil hĺbku tej tragiky."

Doma sa cítil ako cudzinec

Dôsledkom holokaustu bol aj Štefanov odchod do izraelského kibucu. Po návrate do rodného Prešova totiž cítil, že už medzi svojich rovesníkov nepatrí. Bol zrelší, prešiel mnohými skúsenosťami, ktoré zmenili jeho optiku na svet, a chcel sa stretávať s ľuďmi, ktorí mu rozumeli, cítili podobne ako on. Tak sa ocitol v sionistickom hnutí, s členmi ktorého koncom 40. rokov odišiel do Izraela.

"Odišli sme do kibucu, pretože nám po vojne nič neostalo a veľmi sa nám páčila idea, že si budeme rovní, o všetko sa budeme spoločne usilovať. To nás veľmi priťahovalo, a preto sme šli do extrému - každý z nás mal dve pracovné, dve sviatočné košele a nevedeli sme si predstaviť, že by to bolo inak. Vyhovovalo nám to. Spoločná minulosť v nás totiž vytvorila túžbu po spoločnej prítomnosti a budúcnosti."

Hoci od roku 1949 žije v Izraeli, Slovensko stále považuje za svoju vlasť. "Môj domov je síce v Izraeli, pretože tam som prežil väčšinu svojho života, mám tam rodinu, deti, vnukov a cítim sa tam doma, ale vždy, keď prídem na Slovensko a prechádzame hranice, vravím svojej žene, že sme v mojom rodnom kraji. Kopce, krajina, všetko sa to viaže s mojimi spomienkami."

Uchoval si krásnu slovenčinu

Y. Lahav svoj vrelý vzťah k Slovensku dokazuje aj tým, že si uchoval krásnu, nepokazenú slovenčinu. "Je to vec vôle. Mnohí emigranti rozprávajú strašnou hatlaninou, miešajú slová i prízvuk, ale mojou zásadou je, že vždy hovorím len jedným jazykom. Ak rozprávam po slovensky, tak po slovensky, ak po maďarsky, tak do nej nemiešam slovíčka iného jazyka," vraví novinár, ktorý aj v Izraeli robil všetko preto, aby nestratil kontakt so slovenčinou a slovenskou literatúrou.

"Vždy som využil každú príležitosť prísť do Československa, aby som znovu nasiakol tunajším ovzduším. Keď v roku 1967 prerušili naše krajiny diplomatické styky a viac ako 10 rokov som sem nemohol prísť, bolo to veľmi ťažké obdobie. Najťažšie bolo, že so mnou prerušili styky aj niekoľkí moji priatelia, pretože sa báli, že by mohli mať nepríjemnosti."

Najkrajšie roky strávil v Strednej Európe

Hoci ani po nežnej revolúcii sa už na Slovensko nechcel vrátiť natrvalo, za najkrajšie roky svojho života považuje tie, ktoré strávil v Strednej Európe ako zahraničný korešpondent. Pre bežného Stredoeurópana je možno jeho rozhodnutie žiť v oblasti, kde je život značne nebezpečný, nepochopiteľné, Y. Lahav to vníma celkom inak.

"Som tam zakorenený, tam je moje miesto," vraví novinár. Ten navyše práve vo svojej najnovšej knihe Odvrátená tvár konfliktu, ktorú prezentoval aj v Košiciach, poukazuje na to, že o palestínsko-izraelskom konflikte sa v zahraničí vytvára veľmi jednostranný obraz. "Aj objektívni novinári sú obmedzovaní vo svojich možnostiach, pretože médiá nemajú dosť priestoru, a preto sú vyzdvihované záporné senzácie, ktoré vytvárajú dojem, akoby to bolo jediné, čo tam existuje. No my, čo tam žijeme, vieme, že to tak nie je. Sú tam aj snahy o spoluprácu a spolužitie."

Oba národy si vraj napriek tomu, že medzi nimi panuje aj nepriateľstvo, žijú spokojne a hľadajú, čo majú spoločné.

Nadávajú - po arabsky

"Poviem vám príklad. Keď zomrel Arafat, izraelské úrady povolili každému, aby sa zúčastnil pohrebu, ale museli podpísať, že to robia na vlastnú zodpovednosť. Palestínčania boli vtedy dosť nasrdení, ako si to Izraelčania predstavujú, že by svojich hostí, ktorí prídu vyjadriť sústrasť, nejakým spôsobom poškodili. Na pohrebe sa potom jeden zahraničný novinár po anglicky prihovoril svojmu izraelskému kolegovi a vraví mu: 'Je tu strašný chaos a neporiadok. Strieľa sa tu, ľudia sa tlačia. No strašné'. A ten izraelský novinár mu vraví: 'Ničomu nerozumiete. Toto je blízkovýchodný pohreb. Takto sa to tu robí. Ľudia strieľajú do vzduchu, lebo tým vyjadrujú svoje pocity a tlačia sa, lebo sa chcú dotknúť truhly'. Túto debatu začul palestínsky novinár a po hebrejsky sa prihovoril tomu izraelskému: 'To máš pravdu. Myslím, že vy nám rozumiete ešte omnoho lepšie ako naši arabskí bratia. My vlastne všeobecne všetko o sebe vieme'. A mal pravdu. My o sebe skutočne všetko vieme. Na jednej prezentácii tu na Slovensku sa ma pýtali, ako v Izraeli, kde žije také množstvo ľudí z najrôznejších krajín sveta, nadávame. Po arabsky, samozrejme," smeje sa Lahav, ktorý vraj začína pracovať na ďalšej knihe.

"Jedno slovenské vydavateľstvo ma oslovilo, či by som nenapísal knihu o úspešných Izraelčanoch, ktorí sú pôvodom z Čiech a Slovenska. Sám som zvedavý, čo všetko tam naša komunita vykonala - od vedcov, univerzitných profesorov, lekárov, spisovateľov až po športovcov," dodáva novinár.

ANDREA TOMÁSCHOVÁ

PROFIL

Yehuda Lahav (*17. 1. 1930 v Košiciach)

n Ako jediný z rodiny prežil vojnu.

n Ako tlmočník sprevádzal Červenú armádu pri jej ťažení na Berlín.

n Po návrate do Prešova sa angažoval v sionistickom mládežníckom hnutí, odišiel budovať Trať mládeže a koncom 40. rokov do izraelského kibucu Merchavja.

n Po odchode z kibucu sa stal redaktorom komunistických novín Kol Haam, celý život pracoval v novovzniknutých izraelských novinách a stal sa spravodajcom z Blízkeho Východu.

n Istý čas pôsobil aj ako zahraničný redaktor v krajinách strednej a východnej Európy, novinársky pokryl i nežnú revolúciu v novembri 1989.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.