jednou z tanečných dvojíc. Pri začiatkoch skupiny Iľašovjan padla prvá podmienka, a tou bolo účinkovanie manželských párov, čo Grondžákovcom ako milovníkom tanca a folklóru hralo úplne do kariet.
ILIAŠOVCE. Obaja manželia pochádzajú z rovnakých rodín a rovnakých období. Keď žili staré matere a otcovia, chlieb a makovníky sa piekli len doma. Mamy mútili domáce maslo, otcovia zas chovali dobytok a pálili pálené. Keď bolo treba žialiť, plakalo sa. Keď sa bolo treba radovať, zabávalo sa. "Na svadby sa chodievalo do mesiaca aj niekoľkokrát a deti rástli s piesňami už od útleho veku," zaspomínal si starosta s manželkou. "My sme boli partia mladých, ktorých bavilo spievať aj tancovať," dodal.
Niet nad spontánnu zábavu
Skupiny mladých rovesníkov sa prirodzene porozchádzali, začali si zakladať rodiny a pracovať. No aj napriek tomu to, čo bolo v nich, ani po dlhej dobe nepopreli. Kedysi s tým predsa denne vyrastali. Spoločne sa schádzali pri tradičných sviatkoch a príležitostiach, spomienky sa vynárali prostredníctvom slovenských, moravských, ba dokonca aj českých piesní. "Stretávali sme sa bez nejakej organizácie, spievali sme pre radosť, bola to záľuba," povedal starosta. A práve vtedy sa začalo úplne neformálne a samo od seba rodiť niečo nové.
Kto chce, hľadá spôsob
Anna Grondžáková raz položila otázku sebe aj ostatným, prečo by si aj oni nemohli založiť folklórnu skupinu, keď tak robia aj okolité dediny. Argumentom a odpoveďou bol problém s nedostatkom odevov. Vraj niet chlapských čižiem, nemôžu preto vystúpiť a tancovať... "Vybrala som sa do dediny a stretla som tetky, ktoré už chceli staré veci spáliť," opisuje Anna nenáročné pátranie po čižmách. Vraj keby vtedy nebola došla, bolo by už dávno po všetkom. Samozrejme, ruku k dielu priložili aj zručné žienky, ktoré sa chýbajúce odevy odhodlali šiť samé. A tak sa všetci v plnej kráse mohli vybrať na pódium a pred obecenstvom s úsmevom začať ladiť hudobné nástroje, namáhať svoje spevavé hlasivky, rezké nohy a tiež si vyskúšať herecké nadanie. A tak 19. septembra 1999 začala fungovať folklórna skupina Iľašovjan. "Dodnes sa smejeme, že všetko stojí na čižmách," dodala so smiechom Anna, ktorá sa odvtedy považuje za vedúcu skupiny.
Cudzí im závidia
Generácia prichádzajúca do tínedžerského veku folklór často odmieta, no po niekoľkých rôčkoch prichádzajú sami a so záujmom. "Najprv nechcú, no keď okúsia, zapáči sa im venovať sa tomu," vravia manželia Grondžákovci. Takýmto prípadom je aj ich dcéra žijúca vo Francúzsku, so svojím manželom Parížanom. Keď prichádzajú na nejaký čas domov, bývalá folkloristka pripúšťa, že jej chýbajú tréningy i vystúpenia. Po rokoch je v zahraničí jedinou možnosťou vyhľadať komunity, ktoré prezentujú slovenský folklór. A obľúbené odevy rodeného Francúza? "Veľmi rád nosí folklórne odevy zo Slovenska ako je kabanica, fujara, čiapka..." vysvetlila jeho svokra Anna. Najviac však vraj oceňuje družnosť rodiny aj známych, a to najmä pri rôznych folklórnych slávnostiach.
Mýliť sa je ľudské
Aj keď niektorí cudzí považujú "nadľudskú" kombináciu starosta folklorista za raritu, pre domácich je to samozrejmosť. "Poznáme sa navzájom, vieme, akí sme, a tak sa aj navzájom tolerujeme," vysvetlil Ladislav Grondžák. S manželkou si zaspomínali aj na staršie vystúpenia, keď boli svedkami vlastných kixov a omylov. "Takou pikoškou boli napríklad chlapské roztrhnuté nohavice a ďalšou rozdielny spev. Jedna speváčka opakovala refrén a tie ostatné spievali slohy..." zaspomínal si s úsmevom na perách starosta. A čo viac si môže manželský, starostovský a tanečný pár v jednom priať? Napriek odlišnému životnému štýlu, ktorý si obaja plne uvedomujú, stále pretrvávajúcim želaním je určite udržať si "to svoje". Bola by to však iste ohromná škoda neposunúť skúsenosti takéhoto raritného páru ďalším generáciám.
ELENA BARTOŠOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
