skúsenosti s reštaurovaním, je len prirodzené, že si pred časom zriadil v Košiciach malý ateliérik. Nájdete ho v ňom vždy, keď sa mu pre seba podarí ukradnúť si čo i len trocha voľného času.
"Na relax veru ale veľa času nemám. Vo chvíľach voľna sa na mňa totiž okamžite vrhnú moje dve detičky, tato sem - tato tam. Veľmi ma to samozrejme teší, ale ateliér je pre mňa únikom, miestom intimity. Momentálne som si tam dva dni robil taký veľký grunt, lebo som tam mal pohádzané všetko cez všetko. Často si tam beriem aj pracovné podklady a v kľude sa učím nejakú novú úlohu. Čas akoby v tomto priestore nehral vôbec žiadnu úlohu. Uniká strašne rýchlo. Začnem maľovať večer o siedmej a "zobudím sa" ráno, že ježišmária, už je toľko," prezradil nám spevák, ktorému najviac učaroval suchý pastel. Momentálne ale dokončuje na objednávku rozmernejšiu olejomaľbu, ktorá bude vyobrazovať manželský pár s dvoma dcérami.
Za srdce ho chytila keramika
Občas vybočí zo zabehnutých koľají a pustí sa i do experimentovania. V týchto dňoch ho chytili za srdce sošky z keramiky. "Nerobím hrnčeky a tanieriky. Nazval som si to skôr poézia v soche. Témou sú ženy, ale nie odhalené, na ktorých je dôležitý len zadok, predok a kadečo, ale v podstate ide o akési snenie. Niektoré sošky majú 50 centimetrov, niektoré budú ešte vyššie. Chcem využiť farebnosť materiálu a sem-tam pridať glazúru. Hlavne trošku zlata, ako používal napríklad Klimt v secesii. Nechcem skrátka robiť sladké sošky, ale nejaké pekné výtvarno."
Inšpirácie k tvorbe i experimentom v rámci nej nachádza umelec všade navôkol.
"Inšpiruje ma čokoľvek. Napríklad aj obyčajná skúška v divadle. Sedím, udeje sa nejaká situácia a v tom mi niečo napadne, tak si v tom mojom klaviráku vždy niečo nakreslím. Mám ich celé počmárané a potom si to samozrejme prekresľujem na väčšie formáty a premieňam to na obrázok či sochu. Minule z toho dokonca vznikla plaketa," vysvetlil talentovaný autor, ktorý nedá dopustiť na krásy prírody v jarnom a jesennom období. "Pre mňa je to niečo nádherné. Žiadny maliar nedá farby dokopy geniálnejšie, ako príroda."
Nie je hlupák, ale dobrák
Množstvo svojich sôch a obrázkov rozdáva J. Dvorský priateľom. "Rozdal som ich asi viac, ako som predal. Som taký, nehovorím, že hlupák, ale dobrák. Niekto príde, pochváli, aké je to krásne, vypijeme fľašu a zrazu sa počujem - tu máš. On je celý rád a ja tiež, lebo keby by som nechcel, tak nedarujem. A potom si o tri dni vravím, bože, kde je môj krásny obraz."
Najviac mu k srdcu prirástla kópia obrazu Iľju Repina, konkrétne portrétu skladateľa Musorgského. "Som hlavne portrétista a moje obrazy vždy musia byť realistické. Abstrakty necítim. Jednoducho som možno ešte nedospel do toho štádia, možno ani nikdy nedospejem. Je to jednoducho pocitová záležitosť. Ako keď niekto nejakým spôsobom skomponuje muziku, alebo si zariadi byt. Vždy je to ale nejaké moje vyjadrenie. Ja to takto chcem a je mi jedno, že sa to nepáči Marienke Mrkvičkovej."
Tvorba je preňho ako droga
V Bratislave mal k dispozícii oveľa väčší ateliér, ako si našiel tu v metropole východu. Proces tvorby ho však uchvacuje všade rovnako a nezriedka v rámci neho zabúda na čas. "Často som modeloval do rána. Necítil som známky únavy. Tvorba je ako droga. Keď sa do toho človek zažerie a začne robiť nejakú vec, drží ho to, až kým ju nedokončí," tvrdí s priznaním, že tradičným rituálom je pri tvorbe krásna aj otvorenie fľaše vínka. Zaujímalo nás, či postačuje jedna. "Samozrejme, že stačí. Nikdy neotváram dve fľašky. Vždy len jednu a keď sa minie, tak otvorím druhú. (Smiech.) Dám si dobré biele suché vínko, nikdy nič tvrdšie. Onoho času, keď som nespieval, som si aj zapálil cigaretku. Teraz tak raz do roka cigarku na odháňanie komárov. Nešľukujem, len dymím. Vždy tiež počúvam hudbu. Buď nejaký ľahký pop, peknú operu, prípadne hudobné intermezzá z opier. Niekedy nesmie chýbať aj pekná žena ako model. Nemusí byť teda nutne zákonite stále len modelom," šibalsky dodal J. Dvorský.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
