Slovenska. Pod Tatrami sa ešte nikdy nevytvorilo a nerozdelilo toľko bohatstva, čo v roku 2008, pričom tempo zvyšovania prosperity zostalo úchvatné až do tej miery, že do eurozóny vstupuje Slovensko zrejme nad značkou 70 percent priemeru životnej úrovne celej EÚ (68 to bolo v 2007, 63% - 2006). Názor, že materiálny blahobyt je nie najpodstatnejší, má čosi do seba. Aj najrenomovanejší "index kvality života" od The Economist ale uznáva osobný príjem ako takpovediac kľúčový faktor, za ktorým sú zdravie (!!), rodina (vzťahy), sloboda, bezpečnosť, podnebie, politická stabilita, atď. Kým "index osobného šťastia" vedia počítať len v Bhutáne a zhromažďovanie hmoty je kľúčovou hodnotou kritickej väčšiny obyvateľov Slovenska, nič lepšieho než (iste pochybný) rast HDP k meraniu nemáme.
Na tom nič nemení ani fakt, že prekážkou ešte rýchlejšieho bohatnutia a vyššej spokojnosti bola činnosť parlamentu a existencia vlády. Paradoxom roka zostane, že je rekordný aj čo do množstva zlých zákonov a škodlivých vládnych rozhodnutí. Menovať čo len zlomok by znamenalo rezignovať na zvyšok textu. To však znamená aj skryté bremä, ktorým rok 2008 zaťažil tie nasledujúce, v ktorých príde zúčtovanie, napr. po rôznych arbitrážach. Alebo vyskočia náklady tých reforiem, ktoré sa mali urobiť, ale sa neurobili, hoci mimo politikov dnes už každý vie, že v dobách rastu sa majú mimoriadne príjmy odkladať na horšie časy, a nie prerozdeľovať a tým vytvárať nové armády klientov štátu. K populárnym názorom, že politici pracujú málo, lebo napr. v roku 2009 majú naplánovaných iba 60 rokovacích dní, patrí iba jedna zásadná poznámka: Našťastie. Mnohým sa právom nepáči, že prevádzku si nechajú draho zaplatiť, avšak práve (aj) tento rok explicitne ukázal, že spoločensky najužitočnejší by politici boli, keby nerobili nič. Iste, aj tie reformy, ktorých dobrotivé účinky Fico vytuneloval v prospech preferencií Smeru, musel ktosi pred ním vymyslieť a schváliť... Urobiť zopár základných vecí je však samozrejmosť a to, že v roku 2008 celá koalícia nevytvorila nič, čiže naprostú nulu, a na čo siahla, len škodila, je azda aj paradox desaťročia.
Index, ktorý nerástol, ale klesal tempom aspoň rovnocenným rastu HDP, je kvalita demokracie. Nad rámec škodlivej legislatívy tu patria rôzne mocenské manévre, ktoré odrážajú charakter garnitúry, čo vládne, budovanie takpovediac inštitucionálnych nepriateľov (opozícia, médiá, Maďari, finančné skupiny), úpadok metód korupcie a klientelizmu (Dzurinda: "Tak očividne kradnúť je proti všetkým zvyklostiam") a do očí bijúca kretenizácia verejnej diskusie, a to ako čo sa týka agendy (tém), tak aj účastníkov. Tu ale treba objektívne pripustiť, že až na niektoré slovenské anomálie čisto "ficoidnej" proveniencie, je demokracia, kam oko dovidí, v kríze asi päťkrát hlbšej, než finančný sektor zemegule.
PETER SCHUTZ
"Najužitočnejší by politici boli, keby nerobili nič."
Autor: SP. NOVÁ VES.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
