Kuriózny návrh na zníženie otepľovania našej planéty
Vedci na celom svete usilovne dumajú nad tým, čo s fenoménom, ktorý poznáme pod názvom globálne otepľovanie. Je dnes už viac či menej všeobecne prijatým faktom, že Zem či skôr zemská atmosféra sa pomaly, ale nezastaviteľne ohrieva. Tento nárast priemernej teploty zemskej atmosféry vedie k javom, ktoré môžu ľudstvu v budúcnosti spôsobiť vážne problémy. Jedným z týchto javov je topenie ľadu v arktickej i antarktickej oblasti.
Hrozí vzostup hladiny
Pokiaľ by toto topenie pretrvávalo dlhšiu dobu, viedlo by k takému nárastu hladiny svetových morí, ktorý by priamo ohrozil existenciu pobrežných ľudských sídiel, v ktorých žijú desiatky miliónov ľudí. Tou hlavnou otázkou je, čo toto otepľovanie spôsobuje, dokedy potrvá a ako by sa dalo ovplyvniť. Aj keď sa väčšina odborníkov prikláňa k názoru, že zdrojom otepľovania sú najmä ľudské aktivity (tým sa myslí najmä vypúšťanie obrovských množstiev kysličníka uhličitého do atmosféry), nájdu sa aj takí, ktorí považujú nárast teploty našej planéty za prirodzený jav, ktorý takpovediac "odznie" a po ktorom sa bude Zem opäť postupne ochladzovať.
Menej kysličníka uhličitého
Tak či onak, vedci, odborníci i politici už niekoľko rokov vedú diskusie o tom, ako pokračujúcemu nárastu teploty našej atmosféry čeliť. Zatiaľ panuje zhoda aspoň v tom, že treba sústavne znižovať vypúšťanie kysličníka uhličitého do našej atmosféry. Väčšia či menšia zhoda však panuje aj v tom, že samotné toto opatrenie nemusí globálne otepľovanie zastaviť. Preto sa hľadajú ďalšie možnosti, ktoré by viedli k zastaveniu nárastu teploty.
Nová disciplína: geoinžinierstvo
Možné riešenia tohto problému sa pokúša ponúknuť aj pomerne nová vedná disciplína, ktorá sa v anglickej odbornej literatúre nazýva geoengineering, čo by sme mohli preložiť ako geoinžinierstvo. Pod týmto pojmom sa obvykle rozumie zámerné ovplyvňovanie zemského prostredia v globálnom rozsahu, pričom toto ovplyvňovanie má vyhovovať ľudským potrebám z zlepšiť "obývateľnosť" Zeme. Nechajme teraz bokom to, že niektorí vedci považujú samotnú podstatu geoinžinierstva za kontroverznú, a spomeňme aspoň jeden návrh, ktorý táto disciplína ponúka na riešenie problému otepľovania.
Pomôže kysličník siričitý?
Ide o jeden z mnohých návrhov, ktoré boli prednesené na jesennom rokovaní Americkej geofyzikálnej únie (AGU). S týmto návrhom prišiel Alan Robock z Rutgers State University v štáte New Jersey. Robock navrhuje vyslať do stratosféry tisíce ton kysličníka siričitého. Aký by to malo zmysel? Drobné čiastočky tohto kysličníka, rozptýlené v stratosfére, by nepatrne "zatienili" Slnko, čím by sa znížil ohrev našej planéty. Už zatienenie oblohy o niekoľko percent by (vraj) malo stačiť na zabránenie ďalšieho ohrievania našej Zeme. Možno sa tento nápad niekomu zdá ako "uletený", ale v skutočnosti má racionálny a empiricky overený základ.
Teplota klesla o pol stupňa
Keď totiž v roku 1991 došlo k obrovskej erupcii filipínskej sopky Pinatubo, do výšok až nad 20 km sa dostalo približne 20 miliónov ton jemného popolčeka. Tento popolček sa rozptýli v stratosfére a nepatrne zatienil oblohu. Už toto malé zatienenie však stačilo na to, aby celosvetová priemerná teplota poklesla o pol stupňa. Základnou otázkou je, ako "umelo" dostať obrovské množstva oxidu síry do atmosféry. Robock navrhuje niekoľko spôsobov ako to urobiť. Granáty naplnené spomenutým oxidom by sa mohli do veľkých výšok vystreľovať kanónmi, prípadne vynášať balónmi alebo zatiaľ neexistujúcim vesmírnym "výťahom".
Najlacnejšie by boli tankovacie lietadlá
Podľa Robockových prepočtov však najschodnejšie i najlacnejšie riešenie predstavuje vypúšťanie oxidu z lietadiel. Podľa Robocka treba na výrazné "zoslabenie" ďalšieho ohrevu Zeme ročne vypustiť do stratosféry milión ton oxidu síry. Pri použití balónov alebo delostreleckých granátov by to ročne stálo okolo 30 miliárd dolárov. Oveľa menej by však podľa Robocka stálo vypúšťanie oxidu z vojenských lietadiel. Podľa typu lietadla by ročné náklady boli od 40 do 800 miliónov dolárov. Na dopravu oxidu by sa mohli použiť napríklad tankovacie lietadlá KC-135 Stratotanker. Jedno takéto lietadlo je schopné niesť 91 ton oxidu. Podľa Robocka by stačilo, ak by 15 takýchto lietadiel trikrát denne (250 dní v roku) vynieslo oxid do stratosféry a tam ho vypustilo. Technicky by to nemal byť žiaden problém, pretože americké vojenské letectvo má 481 takýchto lietadiel.
Na rovníku lietadlá F-15
Modernejšie tankovacie lietadlá typu KC-10 Extender majú ešte väčšiu nosnosť, takže by stačilo použiť deväť takýchto lietadiel. Spomenuté tankovacie lietadlá by však mohli byť nasadzované len v polárnych oblastiach, kde stratosféra začína už vo výške osem kilometrov. Nasadenie lietadiel KC-135 by ročne stálo 69 miliónov dolárov, nasadenie lietadiel KC-10 dokonca len 41 miliónov. V rovníkovej oblasti začína stratosféra až vo výške okolo 20 kilometrov. V tejto oblasti by bolo preto na vypúšťanie oxidu síry použiť bojové lietadlá F-15, ktoré sú schopné vystúpiť do takýchto výšok. Keďže však jedno lietadlo F-15 unesie len osem ton oxidu, bolo by potrebné aby 250 dní v roku tri razy denne štartovalo až 167 lietadiel F-15, ktoré by vynášali oxid síry do stratosféry. Preto by použitie týchto lietadiel bolo veľmi drahou záležitosťou ročné náklady by boli okolo 768 miliónov dolárov.
Zatiaľ len úvahy
To všetko je však zatiaľ len v rovine teoretických úvah. Nie je napríklad známe, ako by sa k takejto vyslovene "mierovej misii" postavilo vedenie amerického vojenského letectva (USAF). Zatiaľ nie je ani vyvinutá vhodná technológia rozprašovania oxidových častíc z lietadiel. No a ešte treba spomenúť, že na to, aby rozprašovanie častíc oxidu síry malo badateľný účinok, muselo by sa uskutočňovať niekoľko desaťročí. Nikto ale dnes nevie povedať, či toľko času na odvrátenie možných negatívnych dôsledkov globálneho otepľovania ešte vôbec máme.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
