Je dôkazom toho, že keď sa chce, tak sa dá. Na svojom konte má autorstvo hudby k dvom muzikálom, učí hru na gitare na viacerých miestnych školách, dvakrát sa s kapelou dostal do finálovej desiatky súťaže Košický zlatý poklad, spieval v Slávikoch na ulici a jedna z jeho pesničiek trónila v istom rádiu v hitparáde na prvom mieste krásnych 13 týždňov. Dnes má pred sebou ďalší odvážny cieľ - spolu s priateľom, košickým básnikom Dalimírom Stanom, plánujú vytvoriť operu.

KOŠICE. Hudba ho naplno opantala ešte na základnej škole. "Spolužiak Tomáš Kolesár si len tak sám pre seba napísal viacero veľmi pekných textov a mne skrsol v hlave nápad, že ich zhudobním. Mali sme vtedy obaja ešte len deväť rokov," spomína si s úsmevom. "Predtým mi to ani nenapadlo, hoci mama hrávala na klavíri a otec v kapele na bicie." Chlapci sa po opatrných začiatkoch rozhodli založiť si v štrnástich rokoch kapelu s názvom Akutor. "Boli sme odvážni. Prišli sme na koncert, kde účinkoval Atilla Tverďák a povedali sme, že sme jeho známi. Vôbec sme ho pritom nepoznali. Napokon sme mu robili predkapelu."

Na hru na ulici má len pekné spomienky

Túžba hrať čo najviac ho viedla k vyskúšaniu si muzírovania na ulici. "Začal som s tým asi tak v štrnástich. S kamošom sme veľmi rýchlo zistili, že si takto vieme slušne zarobiť. Keď sa darilo, mali sme aj tisícku za hodinu. Hral som takto asi do mojich 26 rokov, potom som s tým prestal. Ťažko sa mi totiž hrá, keď sa obávam toho, že pôjde okolo mňa rodič môjho žiačika a pozdraví ´Dobrý deň, pán učiteľ´. Na ulici však človek stretne milých ľudí, v Košiciach a v Prešove boli všetci vždy veľmi radi," vraví muzikant, ktorý čoskoro oslávi okrúhlu tridsiatku.

Vysokú školu vyberal podľa absencie matiky

Maťo tvrdí, že vždy všetko robil, robí a bude robiť len z lásky k hudbe. Na strednej škole sa síce učil za geodeta, no priznáva, že je na to jediné jednoduché vysvetlenie. "Škola totiž bola vzdialená asi tak pätnásť metrov od bloku, kde sme bývali. Ani na sekundu som si však nevedel predstaviť, že by som to celý život robil. Vždy som sa venoval hudbe a dúfam, že sa aj budem." Vysokú školu si vybral viac-menej na základe toho, aby neprišiel do kontaktu s matematikou. Skúška z nej hneď v zimnom semestri prvého ročníka ho teda šokovala, ale podarilo sa a štúdium na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity na Katedre manažmentu v odbore Teória a riadenie kultúry pred šiestimi rokmi úspešne ukončil.

Žiaci mu dávajú zabrať

Popri škole však ako spevák a gitarista neustále pôsobil vo viacerých kapelách. Hádam najviac mu prirástla k srdcu tá s názvom Zvončeky, ktorej názov sa teraz rozhodol po rokoch oprášiť. "Zvončeky vznikli v roku 1994 a celkom sa im darilo. Chlapci si však potom našli frajerky a oženili sa, s tým sa nedalo nič robiť." Neskôr založil kapelu Aliby.

Po vysokoškolských štúdiách sa rozhodol nepôsobiť v oblasti kultúry organizačne, ale vyučovať hru na gitare a hudobnú výchovu. Skrátka robiť to, čo má najradšej. "Snažím sa dávať študentom čo najviac, učím ich, ako hrať. Najťažšie je zaujať ich. Vyčerpáva ma to. Keď z 35 žiakov 25 spieva a 10 to má na háku a vyrušuje, je to hrozné. Ťahajú k sebe aj ostatných."

Odjakživa túžil vytvoriť muzikál

Dnes učí na viacerých školách a v rámci tejto práce sa dostal i k vytvoreniu hudby dvoch muzikálov na ZUŠ Jantárovej. "Kubo" a "Jednotkári" sa stretli s veľkým úspechom a všetky predstavenia v Štátnom divadle boli zakaždým do posledného miesta vypredané. "Vlastne odkedy žijem, som vedel, že strašne túžim urobiť muzikál. Viem, že mám talent a nechcem ho nechať tak. V prípade Jednotkárov som dostal 120-stranový scenár a po slovách ´Zhudobni´ som sa do toho pustil a podarilo sa mi to za pár dní. S muzikálom Kubo som sa už trošku potrápil, lebo som nebol až tak presvedčený o jeho posolstve. Urobil som to však a s výsledkom som spokojný."

Šťastný je len vtedy, keď hrá

Hudba preňho predstavuje úplne všetko. "Len vtedy, keď hrám, som šťastný. Dávam do toho maximum. Nie som skromný a myslím, že mám talent. Ten totiž nesúvisí s človekom, je daný. Keď ho niekto nemá, nedá sa mu pomôcť. Je to dar aj bremeno. Mňa dosť ničí." Najväčší problém vidí, ako muzikant, ktorý sa chce presadiť, už tradične v nedostatku finančných prostriedkov. "Všetko je to veľmi ťažké. Ľudia nám vždy vravia, ako sa im to páči. Tí hore sa tiež nechávajú počuť, že 'ci beka'. Vy sa začnete tešiť a potom vás prirazia k zemi slovami, že hrať síce môžete tam a tam, ale prirodzene že zadarmo a má to byť pre vás česť. Najhoršie je to s peniazmi. Každý chce len zarobiť, tak to skrátka fičí."

Pripravuje odvážny a netradičný projekt

Skutočnosť, že na muzikantov sa lepia ženy ako muchy na med, Maťo sám dobre pozná. Už roky je však jeho vyvolenou Vlaďka. "Až tak veľmi sa zase nelepia. Jedno je však pravda. Muzikant po koncerte nie je unavený, ale naopak nabudený. Keď však má niekoho, koho má naozaj rád, tak iné ženy nerieši."

V týchto dňoch sa mu myšlienky točia najmä okolo príprav nového projektu. Treba povedať, že mimoriadne odvážneho. "Robíme spolu s Dalimírom Stanom na opere. Bude to tentoraz niečo trošku vážnejšie. Nedá sa to opísať, ľudia uvidia, keď to bude hotové. Pokúšame sa o niečo netradičné, tak snáď nám to vyjde," dodáva Maťo, ktorý v týchto dňoch poslal do súťaže Veľká cena Eurovízie pesničku nahratú spolu s orchestrom a čaká na výsledok.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.