dcéru. Rueber, rešpektovaný vojenský veliteľ v službách Habsburgovcov, dopravil nešťastnicu do Košíc z Kežmarku z mestského hradu, ktorý sa stal jeho majetkom. Žena vznešeného, hoci ľavobočkovského pôvodu po kráľovskom otcovi z dynastie Jagelloncov, bola pre neho "vecným bremenom" po predchádzajúcom vlastníkovi podtatranskej nehnuteľnosti.
KOŠICE. V dejinách kežmarského hradu sa uvádza, že Rueberovci ako noví vlastníci robili v objekte v rokoch 1572 1576 prvé renesančné úpravy. Vtedy vysokopostavený Nemec z Košíc ženu na hrade zrejme našiel. Nie však v prepychových komnatách, ako by to zodpovedalo jej postaveniu manželky predošlého pána hradu - ale zamurovanú v strašnej hladomornej kutici. Chuderu držali v cele s dvoma malými okienkami jedným jej podávali chlieb a vodu, druhým mala exkluzívny výhľad na Vysoké Tatry. Tu strávila väznená svojím manželom dlhé roky, hoci sa, prinajmenšom z pohľadu súčasníka, neprevinila ničím, za čo by si taký krutý trest zaslúžila. V Košiciach napokon neborká, v tom čase už vraj celkom šialená, zomrela v roku 1576.
Každá kniha o kežmarskej histórii hovorí o bohatej Poľke Beáte Laskej ako o nedobrovoľnej dlhoročnej obyvateľke jednej z veží tunajšieho hradu. A každá publikácia o dejinách Vysokých Tatier uvádza, že Laská bola prvou v histórii turistiky známou ženskou návštevníčkou v našich veľhorách. Pohľad na majestátne hory jej počas väznenia denne pripomínal, že práve ony nepriamo spôsobili to, že sa dostala do temnice. Bol to príšerný skok - z jagavého dvora poľského kráľa Žigmunda II. Augusta po krátkom klamlivom zdaní novomanželského šťastia (sobáš bol v roku 1564) skončila opustená vo veži. Tam ju uvrhol jej vypočítavý a o mnoho rokov mladší muž, kežmarský hradný pán Albert Laský.
Osudný výlet k Zelenému plesu
Beáta bola z pohľadu súčasníka neodškriepiteľne nevinná. Nevykonala nič zlé iba sa na svätodušné sviatky v júni v roku 1565 v spoločnosti skupinky ctihodných kežmarských mešťanov, medzi ktorými bol vraj i richtár, vybrala na výlet do Snežných hôr, k Zelenému plesu. Po návrate ju, ešte plnú eufórie z fascinujúcej vysokohorskej nádhery, pri bráne hradu čakali manželovi vojaci. A uvrhli do žalára. Vraj sa previnila voči zásadám vtedajšej mravopočestnosti. Manžel Albert o svojej vtedy 50ročnej žene vyhlásil, že je nemravnica. Okrem mĺkvych žalárnikov, ktorí roky plnili tyranove príkazy, nevídala ťažko skúšaná Beáta nikoho. Hoci iste dúfala, že jej dlhé mlčanie vzbudí podozrenie a tým aj záujem rodiny v rodnom Poľsku. Mala tam dcéru. I súrodencov. Dúfala márne.
Jej vznešený otec, poľský kráľ Žigmund I. Starý, vtedy síce už vyše štvrťstoročie odpočíval pochovaný v krypte v krakovskom Waweli, bol tu však jeho nástupca Žigmund II. August, s ktorým sa Beáta stretávala na kráľovskom dvore, hoci neskôr ich rozdelili rodinné škriepky okolo sobášov Beátinej dcéry. Alžbeta bola Beátiným jediným dieťaťom z prvého manželstva s Iljom Ostrogským, no z nepochopiteľných príčin mlčala, hoci o uväznení matky musela vedieť.
Niektoré pramene uvádzajú, že poľská rodina sa obete domáceho násilia z Kežmarského hradu zriekla. Nie však za dámsky priekopnícku tatranskú exkurziu. Dôvodom mala byť skôr nevôľa prominentnej šľachtickej rodiny s rozhodnutím tejto bohatej vdovy darovať oveľa mladšiemu chlapovi odkiaľsi z druhej strany Tatier celý majetok. Ak to bolo tak, família mohla po jej hanebnom umiestnení do príšernej cely v Kežmarku triumfovať.
Tragické lásky matky i dcéry
S Albertom Laským z Kežmarku sa Beáta z rodu Koscieleckých ako kňažná vdova Ostrogská zoznámila na poľskom kráľovskom dvore v roku 1564. Mladý Kežmarčan bol synom známeho Hieronyma Laského, sierdskeho vojvodcu, ktorý bol diplomatom v službách kráľa Jána Zápoľského, švagra kráľa Žigmunda I. Starého. Jeho prvá žena Barbora bola Zápoľského sestrou. Z dvorských klebiet bolo Albertovi o Beáte nepochybne známe to, čo sa vo vtedajšej šľachtickej komunite tvrdilo od jej narodenia v roku 1515 oficiálne bola síce dcérou kniežaťa Andreja Koscieleckého, ibaže jeho manželka, dvorná dáma Katarína Telniczanka bola roky milenkou kráľa Žigmunda I. Starého. Práve tento panovník bol vraj skutočným otcom Kataríniných štyroch detí Jána, Reginy, Kataríny i Beáty, ktorá sa narodila niekoľko týždňov po smrti Kataríninho manžela Andreja. Jej kráľovský otec bojoval v čase Beátinho detstva s Moskvou, dievča vychovávali na dvore jeho druhej manželky, kráľovnej Bony Sforza Aragónskej. Tu sa Beáta neskôr zoznámila i s bohatým šľachticom Iliom Ostrogským, ktorý bol vraj veľkým fešákom a pôvodne mala byť, podľa želania jeho otca, jeho nevestou kňažná Anna zo slávneho rodu Radziwillovcov. Beáta a Ilia sa zosobášili 3. februára roku 1539, ale už 19. augusta 1539 bola Beáta vdovou. O niekoľko týždňov potom sa jej ako pohrobok narodila dcérka Alžbeta a stala sa dedičkou obrovského majetku Ostrogských. Na tie časy značné bohatstvo však veľa šťastia matke s dcérou neprinieslo a Alžbetu v kronikách a legendách vytrvalo označujú za nešťastnú dedičku. Beáta ako správkyňa imania v Alžbetinej nedospelosti dievčaťu veľmi k šťastiu nepomáhala. Dve Ostrogské prežívali dramatické roky. Beáta sa dcére miešala do života i do výberu jej ženíchov. To však chcel aj jej nevlastný brat na kráľovskom tróne, nástupca slávneho otca týchto nevlastných súrodencov kráľa Žigmunda I. Starého, kráľ Žigmund II. August - jeho matkou bola druhá Žigmundova manželka kráľovná Bona. Zrejme i preto, že Žigmund II. August sa ani od jednej zo svojich troch žien vlastného dieťaťa nedočkal a jagellonská dynastia potom práve ním vymrela po meči. A tak zasahoval aspoň do sobášnych plánov v rodine nevlastnej sestry. Tá sa mu vzoprela, čím neraz vyvolala jeho hnev. Dievča najprv ako 14ročné vydali za Demetera Sanguzského, ktorý však bol popravený. Beáta jej potom vyhliadla za muža Simeona Sluckého, kráľ však prikázal vydať Alžbetu za Lukáša Gorku. Beáta sa vzbúrila. Spolu s dcérou ušli z Krakova do Ľvova a ukryli sa v dominikánskom kláštore. Nazlostený kráľ ho kázal obliehať, vraj ho z diel i ostreľovali. Napriek tomu sa Simeon s Alžbetou zosobášili, pretože ženích sa vraj dostal k do obliehaného kláštora k vyvolenej preoblečený za žobráka. Nazlostený kráľovský ujec vyhlásil zväzok za neplatný. Keď Simeon v roku 1551 zomrel, museli Beátinu dcéru napokon predsa len vydať sa za kráľovho favorita Lukáša Gorku. Svokra sa s ním roky súdila o majetky. Alžbeta žila s Gorkom až do jeho smrti v roku 1582. Ľavobočková vnučka a neter poľských kráľov teda trikrát ovdovela a nie div, že z drám okolo smrti manželov, komplikácií okolo sobášov, sporov o dedičstvo a možno i z matkiných zásahov do jej života pred odchodom do Kežmarku Alžbeta ochorela. Žila potom v smútku na hrade v Samotuľoch, kde sa dodnes rozprávajú o nej legendy ako o čiernej kňažnej Alžbete, nazývanej tu Halčka, ktorá prebývala v známej Halčkinej veži. Osud Beáty a Alžbety bol teda naozaj pohnutý - ale ak je fakt, že obe strávili roky života vo vežiach pravdivý, bola tokrutá rodinná karma.
Diplomat Laský zrádzal a lúpil
Albert Laský sa narodil v Kežmarku v roku 1536. Tunajší hrad dostal jeho otec Hieroným od kráľa Jána Zápoľského ako bonus v roku 1528. Zrejme hlavne za úspešné diplomatické vyjednávanie s tureckým sultánom Sulejmanom po osudnej bitke pri Moháči v roku 1526, v ktorej zahynul uhorský kráľ Ľudovít. O uvoľnené žezlo sa neľútostne pobili Ján Zápoľský a Ferdinand Habsburský I. Okolo oboch vznikli znepriatelené tábory a na dlhé roky rozdelená krajina. Bol to práve diplomat Hieroným Laský spod Tatier, ktorý inšpiroval kráľa Jána Zápoľského k spojenectvu so sultánom Sulejmanom a obaja tak otvorili Turkom a ich povestným ničiteľským nájazdom bránu do strednej Európy. Laského ktorý si meno odvodzoval od mestečka Lask (neďaleko Lodže), mnohí v uhorskom štáte nenávideli. Tento muž, ozdobený titulmi sedmohradský vojvodca, chorvátsky bán a navyše aj spišský župan, bol márnotratný. Peňazí sa mu vždy málilo. Roky si ich teda obstarával vynaliezavým zadlžovaním kežmarského mestského majetku, ktorý rád dával ako zálohu. Vypomáhal si však aj širokoďaleko známou agresivitou voči susedom. O Laského bojovných výpadoch voči Levoči a dedinám v okolí sú popísané celé stránky spišských kroník. Napríklad v roku 1533 napadol Levoču 33-krát. Hieroným lúpil a pustošil - zničil Jamník, Spišskú Teplicu, Úložu, Repáše, Závadu, Dravce i Spišské Podhradie a neštítil za žiadnej koristi. Levočanov okradol o úrodu obilia i priamo z poľa, odohnal im stáda dobytka a kôz.
Jablko nepadlo od stromu ďaleko. Aj Albert mal po otcovi dobrodružnú náturu. Jeho prvou ženou bola Katarína Šerédyová, ktorej sa zbavil, aby si potom v Krakove úspešne ulovil Beátu. A kým oklamaná nešťastnica trpela v hladomorni, Albert veselo rozhadzoval Beátin majetok a ako tretiu manželku si ešte v čase ženinho väznenia nahovoril Sabínu de Sénne. Opäť zarúbal vysoko, aj Sabínina matka pôsobila na kráľovskom dvore - v Paríži. Z dlžôb však Albert nevybŕdol, na vlastníctvo hradu nerezignoval ani po Beátinej smrti a v časoch zápasov medzi Zápoľského a Habsburgského priaznivcami ho chcel i s vojenskou podporou neúspešne získať nazad. Laský sa pokúšal zháňať si peniaze menej agresívne, ako jeho otec. Pozval napríklad do Kežmarku známych alchymistov z Anglicka Johna Deeho a Edwarda Kellyho a očakával, že mu vyrobia zlato. Tí mu však veľmi nepomohli, takže napokon musel pred veriteľmi ujsť do Poľska, aby sa do Kežmarku už nikdy nevrátil. Kežmarský hrad potom, po kratšom vlastníctve Rueberovcov, pripadol Thökölyovcom.
Dnes už nikto nevypátra, ako mohla vznešená kráľovská dcéra Beáta, navyše na prahu päťdesiatky, sadnúť na lep akurát oveľa mladšiemu kežmarskému vypočítavcovi. Isté je, že po svadbe s ním v roku 1564 hodila cez plecia svoje elitné postavenie na kráľovskom dvore a ochotne s Albertom opustila Poľsko, aby zamierila do síce ctihodných, ale predsa len provinčných spišských končín. Zachovali sa svedectvá o tom, ako ju očaril už prvý pohľad na majestátny tatranský masív. O tom sa rýchlo dozvedeli aj kežmarské mestské celebrity. Neboli to hocijakí mešťania v slávnom podtatranskom meste pôsobila prestížna cirkevná škola. Ctení profesori tvorili Beátinu suitu i pri osudnom výlete do doliny Zeleného plesa. Podľa niektorých svedectiev bol účastníkom exkurzie dokonca i sám Albert, čo by dosť oslabilo jeho tvrdenia o Beáte ako nemravnici, keď ju mal pri Zelenom plese na očiach. Beáta vraj napokon zošalela a v Košiciach podľahla i ďalším následkom útrap z dlhoročného väzenia.
Nájdeme Beátin košický hrob?
Možno iba predpokladať, že Ján Rueber Beáte v Košiciach šľachetne poskytol azyl vo svojej rezidencii - v Kapitánskom paláci. Vtedy to bola lokalita so štyrmi gotickými meštianskymi domami z 13. storočia na mieste, kde je dnes na Hlavnej ulici Slovenské technické múzeum. Je dosť pravdepodobné, že práve v týchto miestach naposledy vydýchla v roku 1576 utýraná Beáta Laská, dcéra slávneho poľského kráľa Žigmunda I. Starého z jagellonskej dynastie a dvornej dámy Kataríny Telniczanky. O mieste jej posledného odpočinku niet spoľahlivých informácií. Podľa niektorých prameňov previezli Beátine telesné pozostatky do Kežmarku, podľa iných na dcérin pokyn do Poľska.
Známa spisovateľka a historička Nora Baráthová, ktorá pracuje v múzeu na hrade v Kežmarku, je voči obom hypotézam pomerne skeptická a pripustila, že Beáta Laská mohla byť pochovaná v Košiciach. So zreteľom na "vzťahy" s tyranským väzniteľom Albertom a dlhoročné ignorantstvo jej dcéry Alžbety i nevlastného kráľovského brata Žigmunda II. Augusta, nenasmeroval ju jej osloboditeľ Rueber do Poľska k rodine. Zrejme vedel, prečo bude nešťastnej žene lepšie v Košiciach, ktoré sa preto mohli stať i miestom jej posledného odpočinku. Hľadanie v matrikách však neprinieslo do potvrdenia tohto predpokladu veľa svetla. V košickom mestskom archíve, podľa vyjadrenia jeho šéfa Jozefa Kirsta, matriky z obdobia Beátinho úmrtia nie sú. Zisťovanie v Štátnom archíve tiež nebolo úspešné, vyše štyristoročné matriky vo fondoch nemajú. Záznamy o hroboch na starých cintorínoch do takejto minulosti nesiahajú a tak sa predbežne musíme uspokojiť iba s nádejou, že raz sa azda táto hypotéza potvrdí.
Šľachtičnej Beáte Koscieleckej Ostrogskej Laskej, smelej žene, ktorá sa ako históriou dokázaná prvá turistka odvážila navštíviť Vysoké Tatry, sa za nevšedný skutok od rafinovaného manžela Alberta dostalo surového zaobchádzania. Ale od generácií návštevníkov našich veľhôr si vyslúžila rešpekt a obdiv.
Mnohí by jej v Košiciach, kde zomrela, radi položili na hrob zopár kvietkov a zažali sviecu. Aj keby bol len symbolický...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
