Klaviristu Richarda Rikkona si mnohí pamätajú zo súťaže Slovensko hľadá SuperStar, kde sprevádzal spevákov na klavírnom krídle. Hudba je jeho životom, no prezradil, že ho v poslednom čase očarilo i fotografovanie. Tvrdí, že ani zďaleka nie je dokonalý muzikant a že sa musí neustále zlepšovať. Je šťastne zamilovaný a možno začne vo svojich 34 rokoch uvažovať aj o vlastnej rodine.

Keď sme na vás čakali a zháňali sme vás, stretli sme člena vašej skupiny, ktorý okrem iného spomenul, že mu je cťou s vami hrať. Ako vnímate takéto vyznania?

- Vážim si každého muzikanta, ktorý vôbec so mnou hrá. Ja dokonca podľa toho, ako hrá, hneď zistím, či je to normálny človek a aký je muzikant. Keď je dobrý, vytvárame veci, ktoré nie sú nikde napísané.

Aké vlastnosti musí mať podľa vás dobrý muzikant?

- Predovšetkým to musí byť dobrý človek. Hral som už aj s ľuďmi, ktorí síce boli výborní muzikanti, no veľmi zlí ľudia. Keď si nemám s niekým čo povedať a musím s ním hrať, je to pre mňa dosť nepríjemné. Dobrý muzikant je ten, ktorý vie, čo chce a ako chce. A musí mať fantáziu.

O vás mnohí tvrdia, že ste nielen skvelý muzikant, ale aj dobrý človek. Ako by ste sa charakterizovali vy?

- Veľmi ťažká otázka. Som úplne normálny človek. V podstate sa riadim hudbou. Tá ma smeruje. Keď viem, kde čo a ako chcem v hudbe urobiť, som šťastný. A keď neviem, nie je so mnou reč.

Až tak vás to ovplyvňuje? Neviete byť šťastný aj bez hudby?

- Neviem.

Pôsobíte tak pokojne, rozvážne, viete sa aj vytočiť?

- Ježišmária, a ako. Ale tým, že starnem, mám 34 rokov, snažím sa pochopiť toho druhého a vychádzať s ľuďmi. Snažím sa nevadiť. No keď sa vyjaším, tak poriadne.

Na každej skúške i koncerte na vás vidieť, že rád robíte veci precízne. Potrebujete pripraviť a urobiť všetko tak, aby sa nikde nevyskytla chyba...

- Snažím sa veci robiť na maximum. Ľudia si z tých ťažko zarobených peňazí kúpia lístok na koncert, prídu si sadnúť a pozrieť na nás. Tak chcem ponúknuť to najlepšie, čo sa dá. Keď z neho odídu, chcem, aby nezabudli a aby boli šťastní.

A vy ste po koncerte šťastný?

- Ľudia ma na vystúpení veľmi nabijú energiou. Až tak, že sa cítim euforicky. Ale na druhý deň na to musím okamžite zabudnúť, ísť ďalej, cvičiť a zdokonaľovať sa.

Na pekné veci však netreba zabudnúť, či áno?

- Ja to vnímam tak, že áno. Treba sa z toho tešiť v prítomnosti, ale netreba z toho žiť povedzme dva mesiace, nesmie sa zaspať na vavrínoch. Treba pokračovať ďalej a zdokonaľovať sa.

Nie ste na seba trochu prísny? Už teraz o vás hovoria, že ste geniálny muzikant a vy sa stále chcete zdokonaľovať.

- Dosiahnuť čo i len trochu dokonalosti je veľmi náročné a keď to dosiahnem, lietam. A to je dobré. A ešte lepšie je, keď to môžem usmerňovať. Vtedy dostávam krídla.

Pri čom uletíte najčastejšie?

- Keď improvizujem. Keď hrám niečo, čo neviem, ako dopadne. Môžem mať pripravené kadejaké linky a noty, ale improvizácia je o hre zo srdca. Keď takto hrám, je to ako keby som spoznal veľmi krásnu ženu, do ktorej sa zaľúbim. Skúšam a hľadám nájsť iné slová, ale toto je najvystihujúcejšie.

Hovoríte o hudbe ako o zmysle vášho života. Hypotetická otázka, ale viete si predstaviť, že by ste odrazu museli robiť niečo iné?

- Neviem. Narodil som sa ako muzikant. Každý človek má niečo v živote dané. Niekto je doktor, iný maliar a ja robím hudbu od malička, od štyroch rokov. Narodil som sa v muzikantskej rodine a celá moja dynastia sa venovala hudbe. Sú výborní muzikanti, veď spomeniem napríklad len Dalibora Karvaya... Keď môžem robiť muziku a ešte ňou aj niekomu pomôcť, je to pre mňa to najvzácnejšie aj najcennejšie. Nie je to však jednoduché, sám som sa veľmi ťažko dostával hore a ešte stále musím pracovať na tom, aby som bol ešte vyššie, aby som bol ešte lepší a ešte známejší.

Akú máte ešte métu? Kde by ste sa ešte chceli dopracovať?

- Chcel by som mať ešte jeden koncert v Carnegie Hall a chcel by som strašne veľa koncertovať. Pomáhať deťom, ktoré majú talent, ale nemajú možnosť presadiť sa. Zaviesť nejaký manažment tu na Slovensku, ktorý by mal zahraničnú úroveň. Chcel by som hrať s vynikajúcimi hudobníkmi či dirigentmi klasickú hudbu, ale aj s interpretmi z populárnej a džezovej scény. A najmä hrať srdcom čo najviac. Keď hráte srdcom, ľudia si vás uctia a to je na tomto povolaní najkrajšie.

Pred rokom bol v Košiciach známy gitarista Tommy Emmanuel. Jemu po koncerte fanúšička pobozkala ruky. Stalo sa aj vám niečo podobne emotívne?

- Áno. Mohol by som o tom rozprávať, ale nechcem sa chváliť. Keď som však hral v Amerike v Carnegie Hall, myslel som si, že ma tam nikto nebude poznať. No tamojší Slováci a Česi ma poznali a dali mi to aj patrične najavo. Vedeli o mne detailne všetko a hovoril som si: Panebože, odkiaľ? Je pre mňa neskutočne emotívne aj to, keď idem na koncert do zahraničia, kde ma nikto nepozná a počas koncertu si ma mnohí obľúbia a fandia mi.

Hovoríte, že vás ľudia poznali. Myslíte, že vás zviditeľnila SuperStar, alebo by ste takú mediálnu známosť dosiahli aj bez nej?

- Jasné, že vďaka SuperStar som sa stal známym. Ale keby ste sa opýtali ľudí, aký som bol predtým a aký som teraz, povedali by vám, že rovnaký. Nemyslím si, že ma nejako táto súťaž zmenila. Áno, pozná ma teraz o pár ľudí viac, ale žijem normálnym životom, takisto ráno vstávam ako dovtedy.

Čo vám teda dala táto spevácka súťaž, keď na to hľadíte s odstupom času?

- Dovtedy som robil iba s profesionálmi. Keď mi ponúkli možnosť ísť hrať tam, nechápal som, o čo ide. Potom som však veľmi rýchlo porozumel, čo je mojou úlohou a už to šlo. Mojou úlohou bolo nielen sprevádzanie na klavíri, ale aj psychická príprava finalistov na vystúpenie. Keď prišiel k spevákovi alebo speváčke režisér a povedal im, že ide naostro a že ho sleduje 5 miliónov ľudí, nebola to sranda. V miernom napätí som bol aj ja. Sedel som za klavírom ako profesionál, a preto všetci odo mňa očakávali bezchybný výkon. Keď sa chyba vyskytla na strane speváka, musel som to rýchlo, hladko a nenápadne zakamuflovať. Na tieto skúsenosti spomínam rád. Spoznal som tam veľa ľudí a je zaujímavé, ako sa niektorí z nich vyvíjajú. Nezávidím im, v dnešnej dobe je ťažké urobiť CD tak, aby sa páčilo.

Stretávate sa s niektorými z nich?

- Veľa stretnutí nestíham, no sme v kontakte. Dobre som si porozumel s Katkou Koščovou, párkrát sme spolu aj hrali. Do svojich programov sa snažím pozývať si talentovaných ľudí, a tak som pozval napríklad Maťu Šindlerovú, ktorá má dobrý hlas a dá sa s ním veľa vecí.

Spolupracovali ste aj s Tinou, čo je R´n´B speváčka. Máte rád rôznorodosť?

- Veľmi. Je dôležité byť širokospektrálnym hudobníkom. Keď sme prvý raz spolupracovali s Tinou na mojom megakoncerte Richard Rikkon uvádza, bola v očakávaní, ako som prearanžoval pre klavír a orchester jej songy. Keď si vypočula, že som do nich dal aj latinskoamerické prvky, bola nadšená.

Pred dvoma rokmi, keď ste sa objavovali v televízii, ste priateľku nemali a bývali ste s rodičmi. Ako ste na tom teraz?

- Mám priateľku, ale nechcem to rozoberať v médiách.

Prezraďte aspoň, či ste zamilovaný a šťastný.

- Som a veľmi.

Je na obzore vlastná rodinka?

- Rodinu ešte neplánujeme, ale budúcnosť ukáže.

KTO JE RICHARD RIKKON:

n Mgr. Art Richard Rikkon je klavírny virtuóz.

n Vyštudoval dve vysoké školy múzických umení; v Paríži a v Bratislave.

n Hrá hudbu rôznych žánrov - klasiku, pop, džez, evergreeny, známe filmové a muzikálové melódie, komponuje a aranžuje hudbu.

n Jeho jedinečnosť spočíva vo vytváraní koncertných parafráz a virtuóznej improvizácii.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.