predchádzajúcich etník. Predpokladá sa, že po zániku Veľkomoravskej ríše a vzniku Uhorska bolo toto územie obývané Slovanmi.

Demografická skladba obyvateľstva podľa etník sa postupne menila. Ovplyvňovali ju mnohé okolnosti, ale najviac formy kolonizácie.

Uhorsko v 16. storočí malo približne raz takú veľkú rozlohu ako Anglicko, ale v obidvoch krajinách vtedy žilo po 4 milióny ľudí.

Nemecká kolonizácia

V prvej polovici 12. storočia začali prichádzať prví nemeckí kolonisti a usadzovali sa v banských mestách, na východnom Slovensku v Gelnici a okolo Popradu. Niektorí odtiaľ prenikli údoliami riek do širšieho okolia - konkrétne údolím Torysy zo Spiša prišli do Šariša na trhy do Sabinova, Veľkého Šariša, Prešova, ale aj Košíc. najčastejšie si pre svoj pobyt vyberali kráľovské majetky a usadlosti, ktoré už vtedy boli konsolidované.

Po vpáde Tatárov nasledovala početnejšia vlna nemeckých osadníkov - Sasov. Najviac sa usadzovali na Spiši a odtiaľ tiež prenikli do Šariša, Gemera, Zemplína a inde. Pozval ich kráľ Belo IV. v r. 1248 a prisľúbil im výsady, aké mali vo svojej krajine. To isté urobil aj jeho syn Štefan v. Nezachovala sa o tom žiadna listina a preto Ondrej III. v r. 1299 vydal novú listinu a zdôraznil, že výsady nemeckí kolonisti nadobudli už za jeho predchodcov. Ich príchod mal priaznivý vplyv na rozvoj remesiel, obchodu a celkového rozvoja územia.

Nemeckí osadníci si zakladali svoje spoločenstvá, napr. na Spiši Provinciu 24 spišských miest, v Šarišskej župe v polovici 14. stor. spoločenstvo Troch toryských miest - Prešova, Sabinova a Veľkého Šariša. Mnohí z osadníkov sa stali lokátormi nových usadlostí a niektoré podľa nich dostali mená. Všade vytvárali svoj spôsob života a vlastné tradície. Najviac ich v 1890 bolo na Spiši - až 27,6 %, v Šariši 7 % a Zemplíne 5,2 % z celkového počtu obyvateľstva tej ktorej župy.

Maďarské etnikum

Druhú početnú skupinu kolonistov tvorilo maďarské etnikum. Prichádzalo na naše územie pri formovaní uhorského štátu ako pohraničníci v 11. a 12. storočí. Ďalšia skupina prichádzala na Spiš, Gemer, Šariš, Zemplín a Abov v 14. a 15. storočí. Boli to prevažne pracovníci v štátnej správe a pre vedenie administratívy. V 16. stor. po prehratej bitke pri Moháči v r. 1526 pred Turkami unikala na sever z južnejších oblastí krajiny bohatšia šľachta a usadzovala sa na východnom Slovensku v slobodných kráľovských mestách ako Sabinov, Prešov, Bardejov, Levoča, Kežmarok, Košice a iných. Okrem miest si našli sídla aj na vidieku. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v r. 1867 sa k maďarskému etniku hlásili aj mnohí inteligenti slovenskej a inej národnosti, čím rástla početnosť zastúpenia Maďarov na celkovom počte obyvateľstva, na úkor iných etník. V r. 1890 mali Maďari zastúpenie až 47,7 % v Zemplínskej župe, 3,4 % v Šarišskej a 3,0 % v Spišskej župe z celkového počtu obyvateľov jednotlivých žúp.

„Valašsko-rusínska" kolonizácia

V r. 1329 z juhu Podkarpatskej Rusi nastúpila „valašsko-rusínska" kolonizácia. Na jej začiatku bol pohyb pastierskeho ľudu románskeho pôvodu z Balkánu, ktorý bol vytlačený z pôvodných sídiel tureckými kočovníkmi. V 14. stor. sa k valašskému povstaleckému ľudu pripojila aj časť rusínskeho obyvateľstva vo východných Karpatoch, ktoré sa postupne povalaštilo. Táto forma kolonizácie zasiahla celý oblúk Karpát až po severnú Moravu, kde sa vytvorilo územie „Valašsko". Kolonizácia bola regulovaná kráľovskou mocou, ktorá mala záujem doosídliť voľné priestranstvá horskej časti Podkarpatskej Rusi a pokračovať na západ.

Pri tejto kolonizácii sa vytvoril súbor práv pre hostí pod názvom „valašské právo". Osadníci cez svojich vajdov alebo kráľovských kenézov uzatvárali zmluvy. Za voľné používanie pastvín a lesov s možnosťou zakladať osady. Zaväzovali sa strážiť hranice Uhorska v Karpatoch pred Tatármi a strážiť bezpečnosť ciest a osobitne soľnej cesty v údolí Tisy z Marmarošských baní do centra Uhorska.

Toto etnikum si vyváralo vlastnú samosprávu a súdy. Po uplynutí 10 - 20 slobodných rokov mali kráľovi odvádzať alebo zemanovi z pastvín a pozemkov dve desatiny dobytka, ošípaných, dodávať med, ovčí syr, vlnu a iné produkty. Niektorí z nich za kráľa Ľudovíta I. za stráženie hraníc a iné zásluhy obdržali najnižší šľachtický titul „Nemeš". Osadníci podporovali pravoslávnu cirkev a pomáhali pri zakladaní a ochrane kláštorov a preto ich podporovala aj pravoslávna cirkev. Boli nositeľmi východného cirkevného obradu, najskôr pravoslávneho a neskôr gréckokatolíckeho.

Existovala aj druhá vlna rusínskej kolonizácie zo severu. Boli to rusínski roľníci, ktorí utekali v 16. stor. z Haliča pred feudálnym systémom. V začiatkoch sa táto vlna kolonizácie riadila valašským právom.

do procesu osídľovania zasiahli aj iné etniká. V 17. a 18. stor. Horalovia, koncom 18. stor. židovské etnikum a na konci 19. a začiatkom 20. stor. Rómovia.