Lajčák. Včerajšie menovanie prezidentom Gašparovičom prebehlo, k všeobecnému úžasu, bez breptu, takže na rozdiel od Obamu zrejme Lajčák nebude musieť skladať prísahu ešte raz.
Je to proste tak. Kto Inštitút medzinárodných vzťahov v Moskve neštudoval, nemá nárok byť ministrom zahraničia. Vzdelanie nadovšetko (to vám vysvetlí súdruh Fico). Koho medzinárodným vzťahom a boju s imperializmom neučil osobne súdruh Gromyko, nemá kvalifikáciu. Aby si niekto nemyslel, že ide o detail či nejakú zádrapku, tak treba vedieť, že na túto skvelú výberovú školu sa mohol dostať iba preverený komunista, ktorý boľševikovi upísal dušu, rodinu a urobil všetko, aby presvedčil, že je spoľahlivý a nezradí rodnú stranu a vládu. Štúdium v CCCP na takom inštitúte je skrátka výpoveď o charaktere, hovorí o človeku presne toľko, že v mene kariéry sa vedel zhrbiť ešte hlbšie, ako priemer. Preto kariérny diplomat.
Miroslav Lajčák má ale skvelé (už bez irónie) referencie. A hoci sa veriť nechce, môže byť schopný minister. Dostať poverenie na "vysokého predstaviteľa" OSN v Bosne, odkiaľ Lajčák prichádza do funkcie, je známka toho, že niečo musí vedieť. Na rozdiel od stoviek iných rôznych postov v OSN, OBSE a kdekoľvek, po ktorých sa títo ľudia vyvaľujú, pozícia fakticky nadriadeného úradníka politikom v Sarajeve musela byť zložitá a preverila človeka. O tom diskusia byť nemôže. Len je absurdné, že dvadsať rokov po prevrate, keď na Slovensku už žijú absolventi Harvardu, Oxfordu či Yale, ideologická nalieváreň v Moskve nieže nediskvalifikuje (čo by teda mala), ale bez nej si ani do lopty nekopnete...
Iste, pre ministra zahraničia vo vláde Fica je moskovský inštitút podmienka "sine non qua". To, či Lajčák opúšťa svoj prestížny post s nejakou vyššou ambíciou ako robiť tu hovorcu, tu korektora predsedu vlády, je úplná záhada, hoci dlhý čas rozhodovania, ako naznačil jeden rozumný komentár, azda o niečom svedčí. Ak Lajčák má záujem tvoriť zahraničnú politiku, o čom Kubiš nemal ani poňatia, tak už by bol mužom pokroku. Keďže, napriek ťažkej ruskej úchylke premiéra, Slovensko dnes zahraničnú politiku fakticky žiadnu nemá. Neexistuje napr. koherentná susedská politika. Za Ficovej vlády sa zhoršili, priam dramaticky, vzťahy s Maďarskom a Ukrajinou, a významne ochladli aj s Poľskom a Rakúskom. To je len príklad.
Problém kariérnych diplomatov, ktorí majú na Slovensku úžasnú renesanciu, je však práve v tom, že oni nie sú kreatívci s mandátom a vôľou tvoriť (napr. Schwarzenberg, Sikorski, Kouchner), ale úradníci s pečiatkami a povinnosťou poslúchať direktívy. Prvé vyjadrenia Lajčáka, že jeho prioritou bude ekonomická a finančná kríza, môžu byť ešte odrazom chaosu v hlavách celého spolku, či rozhovorov s Ficom, avšak keby pri tom vytrval, tak vysokú odbornosť z Moskvy nezískal podaromnici. Táto "priorita" je totiž módna marketingová formula premiéra. Rezort zahraničia je stvorený na úplne iné veci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
