záchranár nemohol byť v službe. Kondícia, technika lezenia, ovládanie nástrojov, či tímová koordinácia v časovom strese. A to všetko v čarokrásnej tatranskej prírode.
VYSOKÉ TATRY. Ak by záchranári testom neprešli, čakalo by ich predradenie do kancelárie, alebo odchod zo služby. Strata kondície či zručností by totiž v teréne mohla byť osudnou. Pri zásahoch sa hrá neraz doslova o sekundy a životy zranených.
Aj humor
Obyčajne však k odchodom nedochádza. Podľa školiteľa horskej služby Ivana Krajčíra chlapci na sebe po celý rok tvrdo pracujú. Ak je deň bez zásahov, chlapci radi zliezajú napríklad budovu základne. Podobne to vidí záchranár Igor Trgiňa. "V týchto testoch si dolaďujeme najmä schopnosť práce v tíme, keďže v zlomkoch sekundy je súlad komunikácie veľmi dôležitý." Podľa Trgiňu cvičenie prináša aj úsmevné momenty. "Napríklad teraz sme zistili, že sme si lezecké záchyty trocha nešikovne nastavili tak, že nám z ľadopádu na hlavu padajú ľadové hrudy. Vždy sa niečo stane."
Zverkov ľadopád
Práve záchrana zraneného na Zverkovom ľadopáde vo Veľkej Studenej doline býva jednou z najnáročnejších častí skúšky. Jeden záchranár najskôr vylezie do stredu ľadopádu, kde simuluje horolezca zakliesneného v ľadovej stene. Záchranár ho musí vyslobodiť. Podľa zásady sa k zachraňovanému dostáva zhora. Takýchto fínt a postupov si počas troch dní precvičia viacero. I. Krajčír dodáva, že okrem testovania a opakovania sa na akcii zoznamuje i s novinkami.
Vzorce nepustia
Skúšky sú nastavené tak, že odstránia všetky pochybnosti, či záchranár naozaj môže pôsobiť v tíme. Napríklad vzorce na vypočítanie kondície by horskej službe mohol závidieť nejeden docent matematiky. "Vychádza sa najskôr z topografických tabuliek terénu, kde sa skúška vykonáva. Tak sa vypočíta čas, ktorý záchranár musí zvládnuť," vysvetľuje Krajčír.
Horská matematika
Základom je predpoklad, že bežný turista prejde za 1 hodinu 5 kilometrov a je schopný zdolať 400 výškových metrov. Záchranár však musí byť s celým výstrojom o 20 percent rýchlejší. "Teda v prípade tohtoročného cvičenia minimálny limit na prekonanie desaťkilometrovej trasy so 400-metrovým prevýšením sme dostali nasledovne: 10 kilometrov sme vydelili dvoma. Výsledok sme vynásobili krát štyristo, čím sme dostali takzvaný základný čas," upresňuje Krajčír. Tento potom treba vynásobiť koeficientom 0,8 a tak sa dostaneme k času, za ktorý musí záchranár zvolenú trasu zvládnuť.
Ďalšie vplyvy
Tento čas sa ešte upravuje koeficientmi, ktoré sú priradené podmienkam na trase. Svoj koeficient má napríklad znížená viditeľnosť. Ďalej záleží, či je na ceste udupaný sneh alebo práve nasnežilo pol metra. Takisto sa do úvahy berie fakt, či záchranár vystupuje sám, alebo vo dvojici. Hoci ide o interný vzorec horskej služby, ak máte guráž, môžete si ním svoju kondičku pokojne vyskúšať!
Je toho dosť!
Za slovo stoja i kilogramy, ktoré má záchranár na sebe. "Keď ide len na obhliadku terénu, je to zo 10 kíl. Zahŕňa to lyže, lyžiarske pásy, stúpacie železá, čakan, lopatku, sondu, lavínový hľadač, mačky, tekutiny, veci na prezlečenie, rádiostanicu," vymenúva Krajčír. Pri niektorých zásahoch k tomu pribúdajú ďalšie veci. Záťaž sa z 10 kíl zvyšuje na 15, niekedy i vyššie. A to stále za podmienky, že pohyb záchranára kvôli pacientovi musí byť rýchly. "Vtedy pribudnú laná, sedacie a prsné úväzy, prilby, špeciálne čakany na lezenie v ľade, ľadové skrutky na vytvorenie pevného 'standu', mačky," dodáva Krajčír. K tomu sa pridávajú ešte ďalšie veci, ktoré sa však nosia spoločne. Ide o nosidlá, vyťahovacie a spúšťacie zariadenie. Len to samo o ebe váži 10 kíl.
Náčelník nemá úľavy
Skúškam sa nevyhne ani náčelník strediska horskej služby vo Vysokých Tatrách Martin Kulanga. "Musí ich absolvovať každý, kto chce vykonávať pozemnú záchranu," vysvetľuje. Napriek náročnosti kritérií horská služba má plné stavy. "Záujem o povolanie je veľký. Sú to ľudia, ktorí k tomu majú vzťah. Takmer výlučne u nás pracujú horolozeci a skialpinisti, teda tí, ktorí s horami žijú," hovorí Kulanga.
Pomáha prevencia
K najskúsenejším záchranárom patrí Milan Tomaškovič zo Ždiaru. Dnes s horskou službou spolupracuje ako dobrovoľný pomocník. "Od mojich začiatkov v roku 1972 sa bezpečnosť na horách zlepšila," hovorí Tomaškovič. Pripisuje to vybaveniu a prevencii. "Úroveň išla neskutočne hore. Moje začiatky sa s dneškom nedajú porovnať. Od nástrojov až po oblečenie," dodáva. To isté podľa záchranára platí o prevencii. "Dnes je dostupnosť informácií či už na internete alebo v literatúre ďaleko kvalitnejšia. To značne pomáha."
Tienistou stránkou sú smrteľné úrazy po páde lavín. Ich priemerný ročný počet za posledné roky stúpol z troch na päť. Možnou príčinou tohto trendu je nárast popularity lyžovania vo voľnom lyžiarskom teréne.
Horským záchranárom, na rozdiel od ľudí v iných profesiách, zaželajme v tomto roku, nech majú čo najmenej práce. V ich prípade budem všetci radi, keď budú radšej len cvičiť a trénovať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
